RetroMánia

Osemdesiate roky v architektúre Slovenska by som ohraničil rokmi 1979 – 1992

To bolo obdobie nástupu postmoderny až po jej rozpad do dekonštruktivistických a neomodernistických prúdov. Postmoderna sa v našich architektonických štúdiách objavila už v roku 1979. Prvé významné realizácie možno datovať do roku 1984. Teda táto názorová transformácia sa uskutočnila v architektúre skôr a čitateľnejšie ako vo výtvarnom umení. Do roku 1984 sa postmoderna u nás rozvíjala ako alternatívny prúd paralelne s oficiálnou neskorou modernou. Až po udelení Ceny Zväzu slovenských architektov Obchodnému domu Ružinov v roku 1984 sa postmoderna oficiálne prijala a v roku 1985 i 1987 nás reprezentovala na Bienále architektúry v Sofii. Na stretnutiach českých a slovenských architektov v Spišskej Kapitule sa v roku 1984 prezentovali prvé realizácie, ktoré už niesli znaky nového prúdu. Všetci sme v ňom videli vyslobodenie z krízy moderny. Táto „šťastná“ situácia pretrvávala možno dva – tri roky. Postupne sa začali objavovať dekonštruktivistické a neomodernistické projekty a tvorivé tápanie pokračovalo. V roku 1985 sa v Kapitule objavili prvé pokusy mladej maliarskej generácie zo Slovenska a Čiech. Boli to autori, ktorí sú teraz na výstave prezentovaní ako protagonisti postmodernizmu.

Pomoc poľnohospodárom za starých čias bolo neodmysliteľnou povinnosťou mladej generácie

Zberom bohatej úrody  každý zväzák či pionier vykonal dobrý skutok v prospech národného   hospodárstva. Na brigády sa chodievalo hlavne na žatvy a na zber zemiakov. Samozrejme, že sa neopomenuli ani iné plodiny, ale okolo obilovín a zemiakov bolo najviac práce. Pamätáte si to? Predpokladám, že ešte áno. Namiesto školy celé dni na poliach s kýblami v ruke sa zberalo od rána až do  úmoru. Ale zas na druhej strane - malo to niečo do seba. Na jednej strane sme pomohli a na druhej strane sme zas nemuseli do školy. A človek aj pocítil, čo to je práca na poli a odmenou mu neboli peniaze za brigádu, ale tak nanajvýš čaj, jablko, nejaká tá desiata a obed. Dnes by to bolo hádam nepredstaviteľné ísť niekam na brigádu a pracovať zadarmo. Nuž iný kraj iný mrav. Len to musím povedať trocha inak. Iný systém, iná pláca. Ale v podstate nechcem v tomto článku chváliť, alebo haniť socialistický brigádnicky systém. Ide mi skôr o to zapojiť vás do diskusie so spomienkami na toto obdobie. Čo bolo pekné. Na tie zážitky čo sme povystrájali, ako detiská. Proste na obdobie pionierskych a zväzáckych brigád. Brigád príslušníkov ČSĽA - našich vojakov, ktorí pravidelne pomáhali poľnohospodárom a na rozdiel od nás, robili to s radosťou, pretože nemuseli sedieť v kasárňach. A to viete. Sem tam sa im ušlo aj to nejaké pivko i prítulná dojička na družstve.

Pat a Mat geniálni kamaráti zo seriálu A je to!

A je to! dokážu osloviť hádam každú generáciu a myslím si, že aj ktorýkoľvek národ na svete. S takou genialitou, ako tvorca Ľubomír Beneš zvládol so svojím kolektívom bábkový seriál o dvoch kutiloch je obdivuhodný. Myslím si, že patrí medzi skutočné šperky československej filmotéky.

Pre seriál A je to! si filmové hviezdy obliekli typické tričká, rádiovka a čiapku. Pri ich zrode mysleli tvorcovia na zábavu pre dospelých. A priznám sa,  môžem to pozerať stále dokola a neomrzí ma to.
Svojich mien Pat a  Mat sa kutilovia dočkali až v roku 1989. Hlavnou črtou pre ich príbehy je manuálna nešikovnosť. Dôležitá je nie len zábava, ale predovšetkým výsledok Pata a Mata k riešeniu akejkoľvek vzniknutej situácie. Sláva hviezd rástla až do roku 1995.
A ja som vám pripravil niekoľko milých spomienok na tieto zlaté začiatky! Pohodlne si sadnite, práve začíname!