ČSSR 80. roky 20. storočia (104)
Československé samoobsluhy
Prvá samoobsluha v Československu
Samoobsluha
vznikla práve v Prahe v Husitskej ulic
Prvá samoobsluha v Československu
vznikla práve v Prahe v Husitskej ulici 1.6.1955. Predávali sa v nej klasické potraviny, okrem mäsa a údenín.Vtedy ešte neexistovala technológia na zatavovacie a vakuované fólie,takže nebolo možné držať v samoobsluhách balené mäso výrobky. Takisto v Brne na rohu Koliště a Křenové bola otvorená samoobsluha v roku 1955. Samoobsluhy sa hromadne začali stavať v rokoch 1958-59. Napríklad v Liberci v Dunaji bola otvorená samoobsluha 3.11.1958 a 16.6.1958 bola tu otvorená samoobsluha s drogériou. V Blansku bola prvá samoobsluha otvorená v roku 1958. Ďalšia kategória samoobsluhy boli automaty, ktoré fungovali od 60-80 rokov. Najznámejším bol automat Koruna v Prahe na Václavskom námestí.
Buldoci a třešně
Jeden z prvých filmov s mafiánskou tématikou
vzbudil v Československu veľký ohlas.
Jeden z prvých filmov s mafiánskou tématikou
vzbudil v Československu veľký ohlas. Ba počul som, že pri natáčaní v Taliansku vzbudzovali hlavní hereckí hrdinovia v uliciach "postrach", pretože si ich poniektorí domorodci pomýlili so skutočnými mafiánmi. Bývalý priateľ mafiánskeho šéfa Carmello (Marián Labuda) sa pokúsi ovládnuť podniky svojho šéfa, a za to ho Morellano (Rudolf Hrušínský) odsúdi na smrť. Poslanému zabijakovi unikne do Viedne, kde odovzdá svoje obchody s drogami gangsterovi Dirigentovi (Juraj Herz). Ten mu ako dobrý úkryt odporučí Prahu. Tam však Carmello narazí na malé české podvodníkov a príde o šaty, peniaze i pištoľ, a tak sa presunie do Karlových Varov, kde sa zoznámi so sprievodkyňou Čedoku, pani Boháčkovou (Jiřina Bohdalová). Medzitým Morellano zistí miesto jeho pobytu a vyšle za ním ďalších zabijakov. Carmello prevezme zásielku drog a ukryje ju do tašky, ktorú chce schovať u Boháčkovej. Tašky sa zmocní jej manžel (Petr Nárožný), ale zase o ňu príde. Pani Boháčkovú v Amsterdame unesú. Do situácie zasahujú Morellanovi zabijaci, rozbehne sa naháňačka, ale taška zase zmizne. Mafiánom v Čechách sa akosi skrátka nedarí.
Budova Slovenského rozhlasu
Na Slovensku bol rozhlas prakticky prvou oceľovou budovou. Toto prvenstvo však so sebou prinieslo niekoľko nevýhod.
Obrátená pyramída
budova slovenského rozhlasu, jedna z dominánt Bratislavy, ktorá je svojim zjavom neprehliadnuteľná postavili v čase socialistického realizmu. V rámci Bratislavy ide o výnimočnú budovu, koncept svedectva socializmu, v ktorom vznikala. Táto doba priala veľkorysým socialistickým riešeniam. Práve preto mohli jej tvorcovia experimentovať, použiť progresívne technológie a konštrukčné princípy v takej podobe, ako ju vidíme dnes. Tvorba budovy prebiehala v dobe liberalizácie v 60-tych rokov. O autoroch budovy rozhlasu rozhodla súťaž z roku 1963. Víťazom sa stal architekt Miloš Chorvát, investor sa však po zvážení všetkých za a proti rozhodol realizovať druhý najvyššie ocenený návrh architektonického kolektívu Štefan Svetko – Štefan Ďurkovič – Barnabáš Kissling, ktorého formu tvorila obrátená pyramída z oceľovej konštrukcie.
Bony a klid
Hlavnou postavou príbehu je mladý automechanik, ktorý príde z Mladej Boleslavi do Prahy, aby zohnal západonemecké marky, za ktoré chce kúpiť pre miestnu diskotéku video
Vít Olmer
Jeden z výborných českých filmov na sklonku 80. rokov 20.storočia, ktorý nastavil zrkadlo absurdite socialistického systému, aj keď bol natočený myslím si, ako propagačný film na potieranie kapitalistického spôsobu života v socialistickom Československu. Ale v jednom mal stopercentnú pravdu. Čo nebolo možné dostať v obchodoch, nakúpilo sa u vekslákov. Bony, oblečenie a spotrebná elektronika. Film je nádhernou ukážkou príbehov zo zákulisia vekslákov. Je vidieť, že na svoju dobu mali títo chlapci mierne povedané nadštandardné príjmy a žili si ako bohémovia. Koniec koncov, ich vtedajšie príjmy by ich asi uživil aj v tomto storočí. Pamätám si, keď nám tento film premietali naši politickí pracovníci na škole, ako odstrašujúci príklad. Len zvláštne na tom bolo to, že sme tým hlavným hrdinom závideli všetko na čo siahli. Peniaze, krásne ženy, namiesto toho, aby sme sa poučili z ich kriminálnych činov. Písal sa rok 1987.
Autá značky Trabant
Nový Trabant 601 sa prvýkrát predstavil verejnosti na jarnom veľtrhu v Lipsku v marci 1964
Trabant 601
Kto by si nepamätal túto skvelú značku, ktorú si bolo možno v období socializmu kúpiť síce na poradovník, ale relatívne povedané za málo peňazí. Aj keď čo znamenalo za málo peňazí v tej dobe sa dá polemizovať.
Nový Trabant 601 sa prvýkrát predstavil verejnosti na jarnom veľtrhu v Lipsku v marci 1964, jeho sériová výroba však začala až o štvrť roku neskôr. Priestrannejšia karoséria typu 601 sa mimo iné vyznačovala o štvrtinu väčšou zasklenou plochou, o niečo priestrannejším interiérom, ale predovšetkým vydarenými vonkajšími tvarmi, s ktorými Trabant bez zásadných zmien prežil nasledujúcich 27 rokov.
O dielčie úpravy a modernizácie však núdza nebola. Už na jar 1965 sa objavil Trabant 601-H s elektrohydraulicky ovládanou samočinnou spojkou Hycomat, v lete debutovalo nové kombi Trabant 601 Universal, na jeseň 1967 boli zdokonalené predné brzdy a od februára 1969 vzrástol výkon motoru na 19 kW. Dvojdverový Trabant 601 s rázvorom 2020 mm, vonkajšími rozmermi 3555x1504x1437 mm a pohotovostnou hmotnosťou 620 kg dosahoval najväčšiu rýchlosť 105 km/h, pričom priemerná spotreba paliva sa podľa dobového prospektu pohybovala mezi 6,0 až 8,5 l na 100 km. O málo dlhší (3560 mm) a vyšší (1467 mm) kombík s pohotovostnou hmotnosťou 660 kg jazdil najviac 100 km/h.
Architektúra na Slovensku
Toto obdobie prinieslo ešte záujem o architektonickú kresbu. Architektúra sa dostala do galérií a múzeí.
Osemdesiate roky v architektúre Slovenska by som ohraničil rokmi 1979 – 1992
To bolo obdobie nástupu postmoderny až po jej rozpad do dekonštruktivistických a neomodernistických prúdov. Postmoderna sa v našich architektonických štúdiách objavila už v roku 1979. Prvé významné realizácie možno datovať do roku 1984. Teda táto názorová transformácia sa uskutočnila v architektúre skôr a čitateľnejšie ako vo výtvarnom umení. Do roku 1984 sa postmoderna u nás rozvíjala ako alternatívny prúd paralelne s oficiálnou neskorou modernou. Až po udelení Ceny Zväzu slovenských architektov Obchodnému domu Ružinov v roku 1984 sa postmoderna oficiálne prijala a v roku 1985 i 1987 nás reprezentovala na Bienále architektúry v Sofii. Na stretnutiach českých a slovenských architektov v Spišskej Kapitule sa v roku 1984 prezentovali prvé realizácie, ktoré už niesli znaky nového prúdu. Všetci sme v ňom videli vyslobodenie z krízy moderny. Táto „šťastná“ situácia pretrvávala možno dva – tri roky. Postupne sa začali objavovať dekonštruktivistické a neomodernistické projekty a tvorivé tápanie pokračovalo. V roku 1985 sa v Kapitule objavili prvé pokusy mladej maliarskej generácie zo Slovenska a Čiech. Boli to autori, ktorí sú teraz na výstave prezentovaní ako protagonisti postmodernizmu.
