RetroMánia

Treska v majonéze - to obľúbená rybacia pochúťka vyhľadávaná nie len v súčasnosti, ale hlavne v minulých časoch bývalého Československa História tohoto produktu sa začína v bývalom Československu už v 40. rokoch minulého storočia a tresku v majonéze tak, ako sme ju poznali z čias socializmu, sa začína masovo vyrábať pre československý trh od roku 1954. Dvojica obchodných partnerov Dr. Virzík a Dr. Dvořáček, založili spoločnosť pod názvom RYBA ešte vo vojnovom období (40. roky minulého storočia). Spoločnosť RYBA podniká v zelenine a rybách.  V roku 1946 otvorila firma svoju pobočku v Košiciach. V rokoch 1946 až 1947, dva závody tvorili 70 % celkovej produkcie na Slovensku. V roku 1948 bola RYBA znárodnená (obaja majitelia odišli do zahraničia), v roku 1949 bol k Rybe pričlenený aj ďalší znárodnený závod v Žiline a RYBA bola pričlenená pod podnik Ryběna Praha. V rokoch 1971 – 1972, po tom, ako vznikol Slovenský mraziarenský a rybný priemysel, pridelili pod jeho strechu i bývalú Rybu. Pôvodnú receptúru vymyslel bratislavský kuchár a cukrár Július Boško, pôvodom z Nového Mesta nad Váhom, na objednávku národného podniku Ryba (v tom čase bol jej zamestnancom). Od roku 1954 sa začala vyrábať treska v majonéze vo všetkých závodoch národného podniku Ryba, teda v Žiline, v Bratislave a v Košiciach.

Večná téma. I v súčasnosti. Dnes na nás takmer zo všetkých strán pôsobia rôzne médiá, reklamy o tom, ako sa máme správne stravovať, čo sa smie, čo by sa nemalo jesť, čo bolo karcynogénne pred niekoľkými rokymi zrazu už nie je a neustále počúvam o biopotravinách a už z toho začínam byť presýtený. A tak som sa zamyslel nad tým, čo sa hovorievalo o zdravej výžive v časoch našich starých mám a otcov. Za čias hlbokého soacializmu. Je zvlášte, ako sa to periodicky mení. Ale mení sa to predovšetkým v závislosti od trhu, pretože ten sa nás snaží prevedčiť čo je pre konzum zdravé, čoho si má najviac kupovať a zjesť, pretože to sa má predať a tak to teda má byť. A tomu sa hovorí trhová zdravá výživa. Ako začať deň? Raňajkami. A máme sa držať pravidla, žena  raňajky máme konzumovať 20 až 30 percent celodenného kalorického príjmu. Výživa má byť úmerná pohlaviu, veku, vykonávanej práci a pracovnému prostrediu. Ako to bolo v čase socializmu, tak to platí aj dnes.

Tatranské elektrické železnice tvoria jednokoľajné úzkorozchodné elektrifikované železničné trate Poprad Tatry – Starý Smokovec – Štrbské Pleso (29,110 km) a Starý Smokovec – Tatranská Lomnica (5,950 km). Prvá trať z Popradu do Starého Smokovca sa začala stavať v roku 1906 a roku 1907 bola dostavaná. Pre technické problémy bola otvorená až 17. decembra 1908. Nahradila tzv. tatranský trolejbus (omnibus), ktorý tam premával v rokoch 1904 – 1905. Úsek železnice zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice bol otvorený 16. decembra 1911 a posledný úsek, Starý Smokovec – Štrbské Pleso bol otvorený 13. augusta 1912. Od roku 1949 bola v správe Československých štátnych dráh, čiže od roku 1992 v správe Železníc Slovenskej republiky. V rokoch 1965 – 1969 bola rekonštruovaná (rekonštrukcia zahŕňala tiež vytvorenie výhybne Štôla na kilometri 26,3 slúžiacej hlavne na odstavovanie vlakov Tatranských elektrických železníc počas Majstrovstiev sveta v lyžovaní. Jej využitie poslúžilo aj pre odstavenie pracovných vlakov a vykládku uhlia pre tatranské osady) a od roku 1970 slúži výlučne na osobnú dopravu. Jazdili tu elektrické jednotky (EMU) radu 420.95 vyrobené na začiatku 70. rokov 20. storočia. Od roku 2003 boli nahradené novými radu 425.95 s odlišným dizajnom, vyrobenými vo Vrútkach použitím švajčiarskej licencie. Za čias Rakúska - Uhrorska sa uvažovalo aj o ďalších tratiach, napríklad Štrbské Pleso – Liptovský Hrádok. Tieto ambície ukončila prvá svetová vojna. Na túto sieť nadväzuje ozubnicová železnica Štrba – Štrbské Pleso a pozemná lanová dráha Starý Smokovec – Hrebienok, ktoré však nie sú súčasťou TEŽ.

Po vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov, vznikol podnik Československé štátne dráhy (ČSD). Riadil sa rakúskym ríšskym poriadkom, ktorý za najvyšší orgán štátnej správy a súčasne najvyšší orgán podnikového riadenia železníc určil Ministerstvo železníc. V čase vzniku Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava v 1939 došlo k prvému zániku ČSD, na Slovensku vznikla organizácia Slovenské železnice a v Protektoráte Českomoravské dráhy, ktoré boli pod kontrolou Nemeckých ríšskych železníc Deutsche Reichesbahn. Po obnovení Československa došlo i k obnoveniu ČSD. Veľkým úderom československej železničnej doprave v predvečer 2. svetovej vojny bol Mníchovský diktát a Viedenská arbitráž, ktoré pripravili ČSR o časť pohraničných území, tým stratilo (na území Slovenska) takmer tretinu dĺžky svojich tratí a tomu zodpovedajúce počty rušňov i vozňov. Plánované hospodárstvo v päťdesiatych rokoch zmenilo výrobné štruktúry štátu. Štrukturálne zmeny mali za následok, že jednotkový národný produkt vyžadoval oveľa väčší rozsah prepravy tovaru, než pred rokom 1938.

Dláto a kladivo bolo v rokoch socializmu pravdepodobne jedným z načastejšie používaných náradí v stavebníctve. Ak myslím dláto a kladivo, mám na mysli ručné nástroje poháňané ľudskou silou a dôvtipom. Mechanizácia v stavebníctve v 70. rokoch minulého storočia v bývalom Československu, akosi stagnovala a to čo z ručnej elektromechanizácie existovalo vo výrobnom procese v širšom meradle, v stavebníctve sa používala klasika. Krompáč, lopata, kladivo, dláto, šroubovák a keľňa. Ale i v tomto odvetví sa už pripravovala rada elektrických inovácií. Sympózium o malej mechanizácii v stavebníctve, ktoré sa uskutočnilo v roku 1973 v Žiline ukázalo nové pripravované trendy. Prišlo sa na to, že základným prostriedkom malej mechanizácie v stavebníctve by malo byť elektrické náradie. Elektrický skrutkovač má patriť k základnému vybaveniu každého remeselníka. Rovnako i prístroj na pretahovanie elektrickej inštalácie trubkami v panelových domoch.

Korytnica kúpele sa nachádzali na úpätí horského masívu Nízkych Tatier - pod severnými svahmi Prašivej prístupná z hlavnej štátnej cesty medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou, bližšie k Donovalom. História kúpeľníctva v Korytnici siaha až do 16. storočia. Jej minerálna voda získala v minulosti významné prestížne ocenenia na svetovej výstave 1873 vo Viedni a 1904 v americkom St. Louis. Od roku 1908 do roku 1974 premávala do kúpeľov úzkorozchodná železnica zo smeru Ružomberok - Korytnica, ktorá okrem kúpeľných hosti (v nedeľných vlakoch ich prepravila dokonca cez 400) bola využívaná na prepravu dreva, pošty a ostatného materiálu. V kúpeľoch sa liečil i cisár František Jozef a Ľudovít Štúr. Z prameňa Vojtech vyviera minerálna voda s teplotou 5,4°C a ide o najchladnejší prameň zo všetkých slovenských prameňov. Vysoko mineralizovanú vodu bohatú na vápnik, horčík či železo sa nachádza v prameňoch: Jozef, Žofia, Antonín, Vojtech I a II. Voda z týchto prameňov sa začala predávať na konci 19.storočia a predalo sa až 27 tisíc 0,7-litrových fliaš, v roku 1905 už 60 tisíc fliaš a začala sa vyvážať i do zahraničia.

Závod Dúbrava  na ťažbu antimónu (antimón sa využíval najmä pri výrobe ocele určenej pre zbrojársky priemysel) sa nachádza v okrese Liptovský Mikuláš v nadmorskej výške 900 metrov nad morom a bol najvyššie položeným banským závodom v Československu. Dúbrava predstavovala najväčšie antimónové ložisko v ČSSR a patrí medzi stredne veľké svetové ložiská antimonu. Okrem antimónovej rudy sa dobývala aj zlato, striebro a aj medená ruda (v zanedbateľných množstvách).

Historické pramene uvádzajú, že sa v tejto oblasti ťažilo (pre zbrojársky priemysel) už za 1. svetovej vojny. Ruda sa ťažila ručne a vynášala sa v košoch, neskôr v banských vozíkoch na troch kolesách ručne ťahaných po doskách.

Dnes mať auto, je v podstate takmer nevyhnutnosťou vlastnej mobility. Výber typov vozidiel a značiek je v súčasnosti tak rozsiahly, že záujemca o vozidlo musí skutočne premýšľať, čo si vlastne má kúpiť. Pamätajú sa niektorí z vás, ako dlho sa za socializmu čakala na kúpu nového auta? A pamätáte si i na tie poloprázdne cesty? V tomto článku si pripomenieme, ako to s rozvojom motorizmom za socializmu v Československu vlastne bolo.

Možno, málo kto z vás v súčasnosti pozná pocit, ísť do obchodu a nekúpiť si v podstate nič, pretože výber, je nelichotivý. A ako tomu bolo v  70. rokoch 20. storočia? No nebolo to jednoduché, tovaru síce bolo ako tak dosť, ale jeho sortiment nebol z dnešného pohľadu nijako oslnivý. Klamal by som, ak by som tvrdil, že sa ozaj nedalo kúpiť nič. Dalo. Nakupovanie za starých čias sa podobalo  nakupovaniu dnešných dôchodcov. Takzvané AKCIA TÚR. Kde za starých čias sa chodilo po predajniach hľadať, či tovar, ktorý si chcem kúpiť skutočne aj majú, dnes (najmä dôchodcovia) sa chodí za tovarom, ale už s iným cieľom. S cieľom nehľadať či je možné kúpiť, ale s cieľom či je možné kúpiť lacnejšie. Predstavte si, dnes existujú ľudia, ktorí sa hodiny dokážu prechádzať po markete s vozíkom sem a tam a čakať, až sa v rozhlase rozoznie : "Vážení zákazníci, práve znižujeme cenu mäsa ...".  V podstate sa v tomto ohľade nič nezmenilo, len sortiment podliehajúci vtedajšej nákupnej turistike sa vymenil za cenový. Na socialistických predajných pultoch (napríklad s konfekciou) bolo síce pomerne veľké množstvo tovaru, ale veľakrát morálne zastaralého. Keď súdruhovia vytvárali päťročné plány budovania národného hospodárstva, koľkokrát sa skutočne celých 5 rokov vyrábal takmer ten istý sortiment. Ten, kto dokázal obetovať zo svojej výplaty viac peňazí, nakupoval v TUZEXE. A čo sa teda nakupovalo? Občas sme čakali v dlhých radoch (aj) na ovocie, hľadali známosti pre podpultový tovar (s elektronikou, stavebninami ...) a nákup bonov za ktoré sa dali kúpiť napríklad rifle, značková športová obuv, oblečenie, lepšia elektronika i zahraničné autá. Tí ostatní chodili v tých istých bagandžiach 20 rokov. Aj keď priznám sa nie v tých istých, ale keďže ak sa vyrábal ten istý sortiment  4 päťročnice, chodili sme v nich ozaj dlhé roky. Jasným príkladom boli (tí skôr narodení si to určite pamätajú) známe filcové (dôchodcovské) kapce. Babka k babce, budú kapce. Hovorievalo sa.

V tomto historickom období to bol najdlhší železničný tunel v ČSR

Pri elektrifikácii na začiatku 50. rokov 20. storočia bola v ČSR započatá výstavba obojsmerného koľajového tunela popod vrch Bujanov (Čierna Hora – údolie Hornádu) v celkovej dĺžke trate 3 410.7 m. Tunel mal výrazným spôsobom  urýchliť železničnú dopravu medzi Košicami a Žilinou (trať družby).

Zložité geologické podmienky, náročný terén i podcenenie prípravy znamenali predĺženie výstavby a odklad otvorenia celej Trate družby na predpokladaný termín otvorenia v roku 1952. Napokon tunel otvorili až 5. novembra 1955 (spolu s úsekom železničnej trate od smeru Margecany - Košice). Tunel bol budovaný rakúskou - belgickou tunelovacou metódou s nákladom 370 miliónov korún.