RetroMánia

Slapská priehrada je vodná nádrž na rieke Vltava v okresoch Praha-západ a Příbram. Táto piata najväčšia česká vodná nádrž je súčasťou Vltavskej kaskády a nesie názov podľa obce Slapy, na ktorej území hrádza stojí. Bola vybudovaná v rokoch 1949 – 1955 a okrem protipovodňovej ochrany slúži aj na vylepšovanie prietokov Vltavy, pokrytie odberov vody pre priemysel a výrobu elektrickej energie. Prvé rozhodnutie o výstavbe tohoto vodného diela pochádza už z roku 1933. Realizácia stavby započala až v roku 1949 už s novo vypracovaným projektom (pôvodný plán z roku 1933 vychádzal s vybudovaním hrádze ešte pred poslednou zatáčkou terajšieho riešenia) . Na začiatku realizácie projektu bolo nutné odviesť z budúceho staveniska vodný tok cez novovybudovaný tunel v skalnom podloží.  Na stavbe priehrady bolo spotrebovaných 350 000 m³ betónu, 40 000 vagónov kameňa, 6 300 vagónov piesku a 5 800 vagónov cementu. V apríli 1954 sa započalo s napúšťaním samotnej priehrady vodou. V októbri 1954 bola spustená prvá z troch vodných elektrických turbín Slapskej elektrárne. Po úplnom napustení priehrady (1954) bola na priehrade spustená i lodná doprava.

Malá vodná elektráreň nachádzajúca sa v katastrálnom území obce Ľubochňa (okres Ružomberok) bola postavená v rokoch 1903 - 1904 a jej primárnou úlohou bolo napájanie lesnej úzkokoľajnej železničky na zvoz dreva. V tej dobe patrila medzi stredoeurópske unikáty. Aj dnes patrí medzi unikát pôvodnou zrekonštruovanou technológiou na výrobu elektrickej energie. V roku 1966 bola elektrárnička zatvorená, pretože hlavný odberateľ - lesná železnička bola zrušená a ustúpila v zvoze drevnej hmoty z Ľubochnianskej doliny nákladnej automobilovej doprave. Jej opätovné oživenie sa napokon podarilo až súkromnému investorovi, ktorý v roku 1993 po komplexnej rekonštrukcii jej vdýchol opäť život. S finančnou podporou Františka Bobáka sa podarilo elektráreň vrátiť do prevádzky so súčasným výkon 22 kW a elektráreň pracuje dodnes.

Legenda československej kulturistiky Juraj Višný, patril v šesťdesiatych rokoch 20. storočia k najvýznamnejším predstaviteľom kulturistiky v bývalom Československu. V roku 1964 sa stal absolútnym víťazom Veľkej ceny Mladej gardy v Bratislave a v roku 1968 získal absolútny titul majstra republiky v kulturistike (v bratislavskom Parku kultúry a oddychu.kde sa konali prvé majstrovstvá ČSSR, 24.-25.5.1968, počet súťažiacich: 34 ). Prvé miesto v kategórii juniorov nad 173 cm získal Peter Uríček (Lokomotíva Bratislava). V kategórii mužov nad 175 cm zvíťazil Juraj Višný (Lokomotíva Bratislava). Toľko z archívu historických faktov. Kto z vás skôr narodených sa venoval aktívne, alebo len tak pre radosť kulturistike?

Chuť potravín v zážitkoch. Možno aj takto by som ja z môjho retro pohľadu mohol nazvať chuť socializmu na tanieri. Síce je to iba môj subjektívny pocit, ale z pohľadu vtedajšieho dieťaťa som myslím si nebol až tak ďaleko od pravdy. Aj potraviny, rovnako ako socializmu mali svoje svetlé i temné stránky. Bolo to obdobie v ktorom mali ľudia síce prácu (povinne museli pracovať všetci zo zákona, inak by boli trestaní za príživníctvo a uvrhnutí do žalára) a život v socialistickej klietke sa viedol takým zvláštnym spôsobom (z môjho miléniového pohľadu)  a to sa prejavovalo i klietkovým sortimentom v maloobchodných predajniach. Sortiment (a nie len potravín) nebol  tak  "bezhraničný", aký je dnes v súčasných  obchodných reťazcoch, ale jedno máme s dobou hlbokého socializmu spoločné. Nákupné horúčky. Hlavne tie pred sviatkové. Dnes kúpime takmer všetko a takmer kdekoľvek a takmer kedykoľvek. Za socializmu bol sortiment podstatne skromnejší a na to čo bolo v obchodoch (pred sviatkami) sa stálo v dlhých radoch (dnes síce už nestojíme na chodníku v dlhých debatách sledujúc pohyb "hada", ale všetci sa aj tak  "zrazíme" pri pokladniach), sa delilo na takzvaný pultový tovar (rozumej tovar viditeľne prístupný pre nákup všetkým) a tovar podpultový (rozumej tovar, ktorý bol uložený pod pultom na neviditeľnom mieste a bol určený len úzkej skupine ľudí - priateľom, známym, rodine, kámošom a podobne). Z dnešného  pohľadu voľného trhu niečo nemysliteľné. Niektorí z nás si dodnes spomínajú na tieto časy, ako na staré dobré časy a mladším ročníkom je to buď úsmevné, alebo poburujúce. Cieľom tohto článku nie je niekoho pobúriť, ale vyvolať úsmevné retro spomienky.

Chopok (2 023 m n. m.) je tretí najvyšší vrch (Ďumbier 2 043, Štiavnica 2 025 m n. m.) Nízkych Tatier. Ide o vrchol s rozsiahlym kruhovým výhľadom. Blízko vrcholu sa nachádza horská chata – Kamenná chata pod Chopkom a konečná stanica lanovky (z dvoch smerov - juh a sever). Chopok je súčasťou regiónu Jasná ako turisticko-športové centrum predovšetkým zimnej lyžiarskej rekreácie. Jasná je najväčšie lyžiarske stredisko na Slovensku. Nachádza sa tu 13 lanoviek a 10 vlekov. Celková dĺžka zjazdoviek je asi 49 km. V Liptove sa lyžuje už vyše sto rokov. Prvé lyžiarske pokusy sa tu odohrali už koncom 19. storočia. No nie lyžovanie pre rekreačné účely, ale lyže sa využívali pri práci najmä u lesných robotníkov a poštových doručovateľov. Medzníkom v histórii bolo rozhodnutie v roku 1936 vybudovať lanovku na Chopok. Na podporu tejto myšlienky inicioval Alojz Lutonský lyžiarske preteky, ktoré nazvali Veľká cena Demänovských jaskýň. 26. marca 1939 sa zišlo 47 pretekárov pri Pálkovej chate pri Vrbickom plese (neskôr Sokolská chata). Trať viedla zo sedla Poľana cez Tri vody do cieľa na Zadných. Po tom ubehlo niekoľko rokov a prišla vojna. Keďže pôvodná lanovka na Chopok už neexistovala, po skončení druhej svetovej vony sa znova začalo uvažovať o jej znovu vybudovaní. V roku 1949 sa podarilo postaviť prvý úsek lanovky na sever Chopka. Naplánovaná bola dvojúseková trasa Koliesko–Luková–Chopok v dĺžke 1 145 a 1 090 metrov. Lanovka bola dvojsedačková s odpojiteľným závesom. Cestujúci cestujúci sedeli bokom v smeru jazdy. Prvý úsek bol uvedený do prevádzky v roku 1949. Následne Chopok začal poskytovať aj nové ubytovacie možnosti v hoteloch a chatách. Ďalší prelom prišiel koncom 50. rokov 20. storočia spojením severnej a južne strany Chopku lanovkou  (požiadavka vzišla od samotných zamestnancov lanovky)  (1954-1957).

V čase zverejnenia tohoto článku sa píše rok 2018 a je práve 31.12.2018, teda Silvester. Ak sa pozriem do roku 1968, je to už dobrých 50 silvestrovských rokov, čo uplynulo. A prečo práve dnes spomínam na Silvester 1968? Jednak z nostalgie a jednak pre okrúhle výročie (1968 - 2018) a ešte preto, že šlo o zlomový historický rok československých dejín, keďže v roku 1968 vpadli na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy, aby zvrátili politických vývoj v Československu (vývoj spoločnosti nazývaný aj ako Pražská jar). A práve na Silvestra (čo sa týka vtedajších médií) sa národ, keď to tak poviem "vybúril" z traumy, ktorá nasledovala práve po okupácii. Alebo možno mediálny Silvester 1968 nebol až takou kultúrnou traumou, ale možno len ďalším smerovaním tohoto žánru po vzore kapitalistického západu, kde nahota, erotika a vulgarizmus boli (nie len Silvestrovskou) súčasťou bulvárnej spoločnosti. Bohvie, ako by to dopadlo, ak by tento vývoj súdruhovia nezakázali. A preto bol Silvester 1968 možno posledným rokom, kedy sa dalo širokej verejnosti slobodne zverejniť toľko toho z krčmového slovníka "siedmej cenovej skupiny bez kormidelníka" a poslednou šancou, ako zviditeľniť i tento druh "umenia". A ako vlastne vyzeral Silvester 1968? Pre pamätníkov som pripravil niekoľko dobových ukážok.

V 30. rokoch 20. storočia, deti z majetnejších rodín dostávali pod stromček hračky zvyčajne z plechu. Niektoré z nich boli dokonca aj naťahovacie. Dospelým sa zas zväčša okrem oblečenia nakupovali výrobky do domácnosti. 40. roky 20. storočia už boli o niečom inom, keďže šlo o vojnové roky. Najväčšou radosťou bolo, ak bol veľký a bohatý vianočný stôl plný sladkých dobrôt pre deti. V 50. rokoch 20. storočia začal z Vianoc vytlačovať Ježiška, dedo Mráz. A medzi darčekmi pod stromček pre deti nemohli chýbať plechové hračky a bábiky a napríklad i také korčule, lyže a samozrejme drevené hračky. V 60. rokoch 20. storočia už začína nástup technológie umelých hmôt. Pod stromček tej doby už sa začali objavovať umelohmotné hračky a možno povedať, že započali dejiny vianočného konzumu, pretože hračky tohoto druhu neboli až tak drahé a bola ich (relatívne) široká ponuka. Okrem umelohmotných hračiek sa v obchodoch objavili mechanické, plechové hračky, poháňané batériami, plechové autíčka na diaľkové ovládanie (pomocou predlžovacieho drôtu), ale i obyčajné autíčka (embéčky, skútre...).

Železničné prekladisko Čierna nad Tisou bolo založené v roku 1946 na základe vládneho uznesenia Československej republiky na zabezpečenie výmeny tovarov medzi Sovietskym zväzom a Československom, vybudovaním dovtedy najväčšieho železničného prekladiska na území Československa. Na výstavbu sa vyčlenilo územie, ktoré svojou rozlohou v budúcnosti dosiahne v koľajisku dĺžku 160 kilometrov koľají na ploche takmer 10 kilometrov. Z hľadiska histórie obec Čierna (išlo o malú usadlosť, vybudovanú pre potreby zamestnancov pracujúcich na založenej železnici) disponovala najprv troma drevenými stavbami, ktoré plnili funkciu ubytovne, obchodu a kultúrnej miestnosti. Výstavba prekládkovej stanice začala v máji 1946 a 15. apríla 1947 sa širokorozchodná trať vybudovaná na Slovensku spojila so širokorozchodnou traťou na sovietskom území. Najprv sa postavili štyri koľaje rozchodu 1435 mm, ku ktorým pribudli následne ďalšie štyri koľaje z toho tri dopravné širokého rozchodu 1524 mm. Základňu rušňového depa tvorilo 5 parných rušňov.

Ako to bolo s mliekom za socializmu? Tak ako všetko (celé hospodárstvo po roku 1948) došlo i u mlieka k znárodneniu mliekarní a následne bol v každom kraji vytvorený minimálne jeden mliekarenský národný podnik. Mlieko bolo najskôr vozené do obchodov vo veľkých niekoľkolitrových mliekarenských konviciach, odkiaľ bolo spotrebiteľom rozlievané do prinesených nádob (konvičky). Do nich sa stáčalo nielen mlieko, ale aj smotana a jogurt. Neskôr sa začalo mlieko distribuovať v mliekarňach do sklenených fliaš s hliníkovým uzáverom. Od 80. rokov 20. storočia sa mlieko začalo plniť do polyetylénových vreciek. Polotučné mlieko bolo v sáčkoch s modrou potlačou s podielom tuku 2% a stálo 2 Kčs. Plnotučné mlieko bolo v sáčkoch s červenou, alebo fialovým potlačou a malo podiel tuku 3,6% a stálo 3,10 Kčs. V roku 1988 sa v Československu objavilo prvej krabicové mlieko. Od roku 1957 boli všetci distribútori mlieka zlúčení pod hlavnú správu mliekarní - celkovo do 16 národných podnikov (n.p.) s 198 prevádzkami.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (zaužívaná skratka: RVHP, rusky: Совет Экономической Взаимопомощи) bola mnohostranná medzištátna hospodárska organizácia, prevažne východoeurópskych socialistických krajín, v rokoch 1949 až 1991 so sídlom v Moskve (ZSSR). Vznikla 5. - 8. januára 1949 v Moskve. Zakladajúcimi štátmi sa stali ZSSR, Poľsko, Československo, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.