Fosforové zápalky sa objavili okolo roku 1833 v mnohých krajinách Európy. Zápalnú zmes na drievka vyrábali z bieleho fosforu, chlorečnanu draselného, sírnika antimonitého a arabskej gumy. Nevýhodou týchto zápaliek bola prílišná zápalnosť. A tým, že horiaca zmes sa rozstrekovala do okolia, boli zápalky nebezpečné. Viedlo to k postupnému zákazu ich používania. Potom skúšali mnohé, menej nebezpečné látky, no všetky mali svoje nedostatky, pričom hlavný z nich spočíval vo vysokom obsahu bieleho fosforu. Zápalky pri horení odporne páchli a navyše boli jedovaté. V roku 1847 sa objavilo Viedni zápalky s dlhými drievkami. Na jednom konci bola zápalná hmota, ktorá neobsahovala žiadny fosfor. Po použití sa drievko v polovici rozlomilo a obidva konce sa o seba treli. Tento druh zápaliek postupne vo švédsku, Paríži a v Sušici zdokonalili natoľko, až vznikli zápalky, ktoré dnes bežne používame a kde trecia plocha je na bokoch škatuľky. Základnou surovinou na výrobu zápaliek zostalo drevo Najvhodnejšie je drevo z osiky, kanadského topoľa alebo zo smreku Kmeň stromu sa najprv rozreže na kusy. Tie po na parení upnú do stroja, ktorý nimi sa otáča okolo osi a široký nôž z nich olupuje tenkú vrstvu v podobe blany. Z tenšej blany sa vyrábajú škatuľky, z hrubšej drievka. Zápalkové drievka najprv usušia, potom hladia v bubnoch, zvnútra vyložených parafínom. Drievka sa trú o seba i o parafín, až sa vyhladia tak, že nemajú triesky. Automatické stroje sa skladajú v podstate z nekonečného pásu, vytvoreného z nosných tyči, ktoré majú otvory pre drievka zápaliek. Nosné tyče sú vedené v bočných lištách upevnených na nosnej konštrukcii stroja, alebo sú upevnené v článkoch pohybujúcich sa reťazi. Po dráhe, ktorou prebiehajú, sú umiestnené rôzne dômyselné zariadenia, ktoré postupne zápalky zhotovujú. Je to napríklad zariadenie na vytváranie hlavičiek, sušenie zápaliek a zariadenie, ktoré zápalky urovnáva do plechových zásobníkov. Odtiaľ sa zápalky dostávajú k plniacim strojom, ktoré ich uložia do škatuliek. Natieracie stroje zasa dajú škatuľke treciu plochu. Na škatuľku ešte nalepia nálepku a výrobok je hotový. Škatuľky balia do malých balíčkov, potom väčších, ktoré vkladajú do kartónov a tie potom zasa do debien. Balenie tuzemských zápaliek je jednoduchšie exportné (najmä do zámoria) náročnejšie.
Za jediný deň vyrobí SOLO Sušice viac ako 2 milióny škatuliek. Podľa veľkosti škatuliek rozoznávame troj-osminky, kde drievka zápaliek sú dlhé 38 mm, väčšia je troj-štvrtinka (45 mm), potom sedem-osminka (47 mm) a najväčšia je štvor-štvrtka. Históriu sušickej výroby zápaliek pripomína aj rozsiahla expozícia v Múzeu Šumavy s bohatými historickými dokumentami a s názornou ukážkou výroby zápaliek i nálepiek. I o tom, ako vyzerať. pôvodné dielne, ako sa v nich pracovalo a aké boli podmienky robotníkov, je v múzeu nemálo dokladov.
Prečo sa zápalka pri horení ohýba?
S HORIACOU ZÁPALKOU prichádza každý z nás denne do styku. Ale málokto si položí otázku - prečo je zhorená zápalka ohnutá. Zaujímavé vysvetlenie možno nájsť v sovietskom časopise KVANT (č. 12/1978). Urobíme si tri jednoduché pokusy. 1. pokus. Vodorovne držíme zapálenú zápalku. Plameň sa rozširuje a zhorená čast zápalky sa dvíha, pričom toto ohnutie nie je u všetkých zápaliek rovnaké. Niektoré vytvárajú po zhorení krásny oblúk. Treba si však uvedomiť, že sa ohýbe iba zhorená čast. 2. pokus. Zapálenú zápalku držíme v plameni sporáka. Ohorená čast zápalky sa neohýba. 3. pokus. Pozorujeme, ako horia zápalky rôznych hrúbok. Hrubšie zápalky sa zohnú viac ako tenšie. Ešte raz si všimnime horiacu zápalku, ktorú držíme vodorovne. Plameň sa pomaly rozširuje pozdĺž zápalky, pričom je drevo, nachádzajúce sa v plameni, ešte rovné, neohýba sa. Farba tejto časti zápalky je čierne, teda jej teplota nie je príliš veľká - okolo 550 C. Hneď za touto častou je úzky (asi 2 mm) červený prúžok - oblasť s najväčšou teplotou okolo 725 C, v ktorej práve skončilo horenie. Ak sa na túto oblasť pozrieme zboku, vidíme, že horná čast je rozpálená do červena a spodná ostáva čierna. To znamená, že horná čast má najvyššiu teplotu, a preto si dlhšie udržiava červenú farbu. Príčinou nerovnomerného horenia je prúdenie vzduchu v blízkosti plameňa zápalky. Je možné, aby sa práve rozdielom teplôt hornej e dolnej časti dalo vysvetliť zakrivenie zhorenej časti zápalky. Zápalka (zhorená) sa ohýba vtedy tak, že je vypuklá smerom k najnižšej teplote (pri horení). Možno to potvrdiť viacerými pokusmi. Ak budeme opatrne, tak, aby zápalka nezhasla, fúkať zhora na horiacu zápalku, po zhorení zostane prakticky rovná. Plameň sme totiž stláčali nadol, a tým sa teploty hornej a dolnej časti vyrovnali. Ďalší dôkaz môžeme urobiť pomocou studeného klinca. K horiacej časti ho priblížime odspodu a zistime, že zápalka sa bude viac ohýbať ako pri normálnom horení. Vidíme, že naše predpoklady o príčinách ohnutia zhorenej zápalky sa zdajú byt pravdepodobné. Ešte viac nám pomôže takáto predstava: Keby srne vodorovným rezom rozdelili zápalku na dve časti, boli by ich dĺžky rovnaké, ale teploty pri horení rôzne - na hornej časti vyššia. Pri chladnutí sa nahriatejšia (horná) čast skracuje viac ako dolná. Preto bude dĺžka hornej časti menšia a to núti zápalku dvíhať sa nahor.
Zdroj: Časopis elektrón
