NA ZAČIATKU roka môj starý otec, ktorý poznal hromadu prísloví a porekadiel, povedal: — Hádam už nebude o jeden kožuch teplejšie Veď je taká tuhá zima, že len tak trešti a voda zamrzla ako múr. Starý Adam vedel robiť dobré kožuchy, ale teraz, keď ho už niet, veru ani neviem, kde takéto kožuchy robia. Kde ? No predsa v Liptovskom Mikuláši a celkom ináč ako ich robieval starý Adam a kožiari kedysi. V Liptove má výroba koží a kožušín skoro tristoročnú tradíciu. Ved tu boli vtedy pre jej rozvoj výborné podmienky. Dostatok surovín — na lúkach sa páslo oveľa viac oviec a dobytka a v lesoch nebolo o divú zver núdze. Bol tu aj dostatok vody, smrekových pilín a kôry, ktorú bolo treba pri vyčíňaní kožušín. Neskôr sa garbiarstvo a kožušnícka výroba sústreďovala do menších súkromných fabričiek a dnes, vlastne už od roku 1951, je skoncentrovaná v Kožiarskych závodoch národného podniku v Liptovskom Mikuláši. Tento závod s 3335 zamestnancami má ešte niekoľko výrobných odborov, ktoré produkujú širokú paletu výrobkov. Garbiarstvo sa zaoberá spracovaním hovädzích koží na usne, ktoré potom poskytujú obuvníckym podnikom, galantéria zase výrobou najrôznejších dámskych kabeliek, aktoviek, diplomatiek či cestovných tašiek z prírodných, ale aj plastických materiálov. Poviete si kožuch ako kožuch, hlavná vec nech je teplý. V prevádzke na prvovýrobu kožušín to tak celkom jedno nie je. Veď spracovanie kožiek, z ktorých budú šiť kožuchy z vlasovej a velúrovej strany, má v mnohom odlišný technologický postup.