ČSSR 70. roky 20. storočia (158)
Kvalitný zvuk z kvalitných rádioprijímačov
Chcete vedieť čo sa písalo o moderných stolových rozhlasových prijímačoch v časopise Elektrón z roku 1979?
HOCI VIEME, že vy mladí máte radšej, keď svoj rozhlasový prijímač môžete nosiť všade so sebou (píšu sa 70. roky 20.storočia, poznámka redakcie), aj tak by mohol byt vo vašej izbe stolový rozhlasový prijímač. A keď nie vo vašej izbe, tak by mal celkom určite ozdobovať obývaciu izbu. Bude ju ozdobovať nielen svojim vzhľadom, ale tiež zvukom, ak si prídete s rodičmi vybrať jeden z pekných moderných prístrojov. Keď túžite aj po gramofóne môžete získať obidva prístroje naraz, ak si vyberiete v našich špeciálnych predajniach ELEKTRO, podnikov Domáce potreby, niektoré z moderných gramorádií. Keď sme už spomenuli tieto dva prístroje v jednom, tak nimi al začneme. V tejto kombináciu vám zaberú menej miesta.
Roháčovský Silvester, alebo z každého rožka na Silvestra troška.
Zmes dobrého silvestrovského čítania z časopisu Roháč z 70. rokov minulého storočia.
Keď slávny lekár Gufeland umieral, povedal:
Páni, umieram. Zanechám však po sebe troch vynikajúcich lekárov.
Prítomní lekári so zatajeným dychom čakali, čie mená vysloví.
Tí traja - prehovoril s námahou umierajúci - sú, voda, diéta a telocvik.
Mamička, čo to bolo za muža v tých zelených šatách, čo prišiel, vynadal ti, tresol dverami a odišiel?
To bol tvoj otecko. Prišiel z vojenčiny na dovolenku.
Je vaše manželstvo šťastné?
Manželstvo áno, ale ...
Čo ale?
Ale ja nie!
Chlieb
Od roku 1970 výroba chleba za socializmu prebiehala najmä v priemyselných pekárňach, s rovnakou výrobnou technológiu. Výroba sa líšila len kapacitou.
Zvyčajne sa dnes zvykne hovorievať, že chuť chleba za socializmu bola lepšia. Pri výrobe chleba sa v tých časoch používala metóda klasického kvasu takzvaného tretieho stupňa. To zaisťovalo chlebovému cestu dostatočné zakyslenie, bez nutnosti používať vo výrobnom procese pekárske droždie. Takto upečený chlieb mal výbornú chuť a vôňu, na ktorú dnešní pamätníci hádam radi spomínajú. V Československu sa chlieb piekol vo veľkopekárňach (šlo o národné podniky). Typická veľkokapacitná pekáreň mala tri pece. Priemerná krajská pekáreň zásobovala pekárenskými výrobkami približne sto tisíc obyvateľov. Metóda kvasu tretieho stupňa pri výrobe chleba bola vyvinutá v priebehu 60. rokov 20. storočia v bývalom Výskumnom ústave mlynského a pekárenského priemyslu v Prahe. Kvas sa v tedy vyrábal nepretržite.
Začiatky hodinárskej výroby značky PRIM
Národný podnik Chronotechna, so sídlom v Šternberku začína v roku 1954 vyrábať prvých 5 prototypov hodiniek značky PRIM. Hodinový strojček disponovali 15 rubínovými kameňmi, kotvovým krokom a samokompenzačným vláskom.
Za začiatok priemyselnej hodinárskej výroby v povojnovom Československu možno považovať rok 1946 a to podnikom Chronotechna v Liberci. Komunistická vláda po roku 1948 rozhodovala, kde sa na území Československa budú vyrábať náramkové hodinky. V "ohni boli dve želiezka" – Adast Adamov a Chronotechnu v Novém Městě nad Metují. Vyhrala Chronotechna, ktorá ponúkla vyspelejší a modernejší typ hodinárskeho strojčeka. Od dva roky neskôr bol založený národný podnik Chronotechna, ale už so sídlom v Šternberku. Výroba náramkových hodiniek bola v tých časoch unikátom, pretože náramkové hodinky v tej dobe vyrábalo len 8 krajín sveta. V roku 1954 bolo vyrobených prvých 5 prototypov hodiniek, ktoré vychádzali z francúzskeho hodinového strojčeka LIP R 25. Disponovali 15 rubínovými kameňmi, kotvovým krokom a samokompenzačným vláskom. Prototypy hodiniek vznikali v rôznych variantách. Niektoré mali puzdro chrómované, iné dokonca zlaté. Prototypové hodinky s výrobným číslom 4 dostal darom vtedajší československý prezident Antonín Zápotocký. Sériová výroba započala až v roku 1957. Prvé prototypy hodiniek mali označenie Spartak, značka PRIM bola zapísaná až v roku 1956 a národný podnik Chronotechna začala označovať všetky svoje výrobky značkou PRIM - konkrétne budíkom a nástenným hodinám a následne sa rovnaká značka začala používať aj pre náramkové hodinky v závode Chronotechna v Novom Meste. V roku 1969 se podnik osamostatnil a získal obchodné meno ELTON. Po roku 1989 bol národný podnik Chronotechna sprivatizovaný a následne nastali výrazné zmeny, ktoré zapríčinili, že značka PRIM začala upadať. Závod v Novom Meste nad Metují bol v roku 1994 nútený zastaviť výrobu a po celú dobu montuje hodinkové strojčeky zo svojich nahromadených zásob, až do doby, keď sa značka PRIM stáva ikonickou históriou.
Vodné dielo Liptovská Mara
Liptovská Mara bola vybudovaná v rokoch 1969-1975. Pri výstavbe diela bolo zaplavených 13 obcí.
Liptovská Mara vodné dielo na strednom Liptove na Slovensku, pri Liptovskom Mikuláši. Vodné dielo je súčasťou systému priehrad Vážskej kaskády. Liptovská Mara bola vybudovaná v rokoch 1969-1975 (výstavbu zabezpečoval Váhostav v rokoch 1965 – 1975. Rozsah investícií prestavalo vyše 800 miliónov Kčs. Výkupná hodnota súkromných nehnuteľností, ktorú zaplatil štát, bola 67 miliónov Kčs.) . Pri výstavbe diela bolo zaplavených 13 obcí (Čemice, Demčín, Liptovská Mara, Liptovská Sielnica (pôvodná), Nižné Dechtáre, Paludza, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie, Vyšné Dechtáre) a z časti Liptovský Trnovec Bukovina. Spolu bolo presídlených 940 rodín, čo predstavovalo asi 4 tisíc obyvateľov. Obce v zatopenej oblasti patrili nielen medzi najstaršie v Liptove, ale aj na Slovensku. Táto oblasť bola podľa archeológov osídlená už v 9. storočí a i obec Liptovská Mara vznikla pravdepodobne v tomto čase. Celkový objem vody v Liptovskej Mary je 361,9 mil. m3. Teleso zemnej priehrady je v korune dlhé 1350 m. Vodná elektráreň stojí pri vzdušnej päte priehrady (voda je privádzaná oceľovým potrubím s priemerom 670 cm) ako 45 m vysoký objekt.
Chuť socializmu. Sortiment, predaj, podpultovky, alebo čo a ako sa kupovalo
Chuť potravín v zážitkoch. Možno aj takto by som ja z môjho retro pohľadu mohol nazvať chuť socialistizmu na tanieri.
Chuť potravín v zážitkoch. Možno aj takto by som ja z môjho retro pohľadu mohol nazvať chuť socializmu na tanieri. Síce je to iba môj subjektívny pocit, ale z pohľadu vtedajšieho dieťaťa som myslím si nebol až tak ďaleko od pravdy. Aj potraviny, rovnako ako socializmu mali svoje svetlé i temné stránky. Bolo to obdobie v ktorom mali ľudia síce prácu (povinne museli pracovať všetci zo zákona, inak by boli trestaní za príživníctvo a uvrhnutí do žalára) a život v socialistickej klietke sa viedol takým zvláštnym spôsobom (z môjho miléniového pohľadu) a to sa prejavovalo i klietkovým sortimentom v maloobchodných predajniach. Sortiment (a nie len potravín) nebol tak "bezhraničný", aký je dnes v súčasných obchodných reťazcoch, ale jedno máme s dobou hlbokého socializmu spoločné. Nákupné horúčky. Hlavne tie pred sviatkové. Dnes kúpime takmer všetko a takmer kdekoľvek a takmer kedykoľvek. Za socializmu bol sortiment podstatne skromnejší a na to čo bolo v obchodoch (pred sviatkami) sa stálo v dlhých radoch (dnes síce už nestojíme na chodníku v dlhých debatách sledujúc pohyb "hada", ale všetci sa aj tak "zrazíme" pri pokladniach), sa delilo na takzvaný pultový tovar (rozumej tovar viditeľne prístupný pre nákup všetkým) a tovar podpultový (rozumej tovar, ktorý bol uložený pod pultom na neviditeľnom mieste a bol určený len úzkej skupine ľudí - priateľom, známym, rodine, kámošom a podobne). Z dnešného pohľadu voľného trhu niečo nemysliteľné. Niektorí z nás si dodnes spomínajú na tieto časy, ako na staré dobré časy a mladším ročníkom je to buď úsmevné, alebo poburujúce. Cieľom tohto článku nie je niekoho pobúriť, ale vyvolať úsmevné retro spomienky.
