Nad tým, ako vyrobiť umelé diamanty, sa zamýšľali aj stredovekí alchymisti a učenci. Koncom 16. storočia uskutočnil jeden z prvých pokusov taliansky učenec Tarigioni. Bol veľmi prekvapený a nik mu to nechcel veriť — diamant mu pri pokuse zhorel ! To isté zistil neskôr roku 1779 — aj anglický vedec Tennat. Uplynulo veľa rokov, kým vedci odhalili túto záhadu, kým prišli na to, že diamant je vlastne čistý uhlík. Zaslúžil sa o to najmä Francúz Henri Moissan. Drahokam zahrieval v elektrickom oblúku a zrazu sa mu zmenil na čistý grafit, čierny, nepriehradný, mäkký, teda na hmotu s opačnými vlastnosťami, aké má diamant ! Sovietsky mineralóg Fersman toto tajomstvo vysvetlil: „Ich rozdielne vlastnosti sú spôsobené rozličným rozložením atómov. V kryštáloch diamantu sú atómy stlačené jeden k druhému. To má za následok značnú špecifickú váhu, tvrdosť — najväčšiu, akú doteraz poznáme, a najmä vysoký index lomu. Atómy grafitu sú vo vrstvách, spojenie atómov medzi vrstvami je zoslabené. Diamant sa môže vytvoriť z roztavenej horniny len pri obrovskom tlaku, dosahujúcom tridsaťtisíc alebo dokonca šesťdesiat tisíc atmosfér. Taký tlak existuje len v hĺbke šesťdesiat až sto kilometrov pod zemským povrchom. Odtiaľ prenikajú horniny na denné svetlo len veľmi zriedka. Preto je diamant taký vzácny." Henri Moissan, predseda Spoločnosti francúzskych chemikov, uskutočnil svoj pokus roku 1893. Bola to senzácia, a nie posledná. Tento chemik si uvedomil, že ak zmenil diamant na grafit, musí sa mu podariť aj opačný pokus. A podaril sa mu! Aspoň podľa prvých správ.
Ďalšie správy tvrdili, že nevyrobil diamant, ale iba korund (nerast, kysličník hlinitý, niektoré jeho odrody sú drahokamy). Úspech to bol tak či onak. Podobné pokusy uskutočnil (tiež koncom minulého storočia) aj Angličan J. B. Hannay. Tvrdil, že sa mu podarilo vyrobiť umelé diamanty, no viacerí vedci o tom pochybovali. Roku 1943 jeho diamanty uložené v Britskom múzeu podrobili skúškam röntgenovými lúčmi a tie to potvrdili. Vtedy však Hannay bol už dávno mŕtvy a opäť sa ozvali jeho protivníci — podrobili skúmaniu naozaj Hannayove diamanty, skutočné výsledky jeho pokusov? Prvé umelé diamanty celkom určite vyrobili — po románovom hrdinovi Cyprianovi Mérém, ktorého vytvorila iba obdivuhodná fantázia slávneho spisovateľa Jula Verneho — švédski odborníci roku 1953. Použili pri tom obrovskú teplotu a tlak. O dva roky podobný úspech dosiahli americkí vedci v laboratóriách koncernu General Electric. Onedlho sa svet dozvedel aj o úspechu sovietskych vedcov v laboratóriách Ústavu fyzikálnej chémie AV ZSSR. Vedúci pracovník tohto ústavu profesor B. V. Derjagin — na tlačovej konferencii bližšie osvetlil pozoruhodný úspech — vypestovanie tzv. diamantovej nitky: „Idea nášho objavu je jednoduchá. Ak máme zárodočný kryštál diamantu, môžeme ho donútiť, aby rástol i v podmienkach nestability, napríklad pri atmosférickom alebo dokonca pri nižšom tlaku, ak nebude prísun atómov príliš veľký ..." Dnes je výroba umelých diamantov najmä pre potreby moderného priemyslu úplne bežná v mnohých krajinách sveta, i u nás, v Československu. Už dávno to nie je nijaká senzácia. Umelé diamanty od pravých rozpozná iba odborník. Aj umelé sú krásne. Pre ne sa však už nemusia odvážni muži prebíjať cez neznáme kraje, nebezpečné džungle, nemusia ich hľadať hlboko v zemi pod horúcim africkým či brazílskym slnkom, neriskujú pre ne život a nepáchajú zločiny. Šikovní technici v bielych plášťoch ich vyrábajú v pohodlí moderných laboratórií a pracovísk.
Hypotézy a pozoruhodné vlastnosti. Podľa odhadu francúzskeho geológa L. A. de Launay sa vyťažilo na celom svete len do roku 1910 až 142 miliónov karátov diamantov (karát je klenotnícka váhová jednotka na drahé kovy a drahokamy = 200 mg). Diamanty sú najcennejšie a najtvrdšie drahokamy, ľudia po nich túžia odjakživa, a preto ich hľadali aj za neuveriteľne ťažkých podmienok v neprebádaných džungliach, pralesoch, všade Všetky druhy drahokamov sú zázračné výplody prírody. Ich krása a tvrdosť sa vytvorili kryštalizáciou atómu uhlíka vo veľkých hĺbkach zeme pri obrovských teplotách (3000 C) a tlaku (5000 Pa). V južnej Afrike ich hľadali v žltom bahne — yellow ground — a dodnes ich ťažia v belasosivej hornine, nazývanej nielen kimberlit — podľa mesta Kimberley — ale i blueground-belasá hlina, je to však íl, stvrdnutý nesmiernym tlakom. V ňom diamanty vznikli a doteraz nie celkom objasnením spôsobom sa „prevŕtali" k zemskému povrchu. Hornina kimberlit vypĺňa krátery vo vyhasnutých sopkách, pravda, nie vo všetkých a všade. O vzniku diamantu, ktorý možno stručne charakterizovať ako veľmi lesklý minerál, čistý kryštalický uhlík, existuje viac hypotéz. Podľa niektorých odborníkov diamanty vznikajú v diamantonosných diatremách — komínoch. Jedni tvrdia, že sa tam „rodia" pred vulkanickou erupciou, iní zasa, že tam vznikajú po roztavení hornín, a teda že do magmy, ktorá ich vynáša na povrch, sa dostávajú až po erupcii. Nejednotnosť panuje aj v odhadovaní hĺbky, v ktorej diamanty vznikajú. A. Neuhaus, mineralóg svetového mena, vyslovil názor, že vznikajú v hĺbke 30 km, iní odborníci — F. M. Cagle a H. Eyring — tvrdia, že až v hĺbke 100 až 150 km. Sovietsky vedec V. G. Vasilley roku 1968 napísal, že geochemický zdrojom vzniku diamantov boli ložiská ropy a zemného plynu, M. M. Oditson to tvrdí o zemskom plášti. Prirodzené diamanty majú pozoruhodné chemické a fyzikálne vlastnosti:
• na vzduchu zhoria pri 700 — 800 C, väčšie sa pri tejto teplote iba zmenšia o 15 až 30 percent (asi po 9 až 10 hodinách);
• vo vákuu prejavujú iné vlastnosti — až do teploty 900 — 1000 C sa nedeje s nimi nijaká zmena. Pri teplote 1100 C sa na nich zjavuje čierny alebo strieborný povlak, pri ešte vyššej teplote sa tmavosť povlaku zosilňuje a pri 1500 C úplne sčernie, no diamant vo vnútri je naďalej rovnaký. Pri teplotách nad 1800 C sa diamant mení na grafit;
• odolávajú nerozpúšťajú sa v kyseline sírovej, v dusičnej, v soľnej a ani v fluorovodíkovej! Nijako na ne nepôsobia ani silné roztoky alkálií!;
• kryštalizujú v najpravidelnejšej – v kubickej sústave;
• medzi fyzikálnymi vlastnosťami diamantov vyniká najmä ich mimoriadna tvrdosť, preto sú tak veľmi potrebné v priemysle. V Mohsovej stupnici tvrdosti je diamant na desiatom, teda na najvyššom stupni. Všimnite si tvrdosť aspoň niektorých materiálov a porovnajme ju s tyrdosťou diamantu;
• ich relatívna tvrdosť je nasledovná: sádrovec 2,4 vápenec 109 kremeň 1120 korund 2060 diamant 10 060;
• hustota rozličných druhov diamantov je rozdielna. Pohybuje sa od 3,01 po 3.56;
• nie všetky diamanty sú elektricky vodivé; vedcom sa to dosiaľ ešte nepodarilo zistiť a vysvetliť...
Rhodes a ostatní „diamantoví králi" Honba za drahými diamantmi — najmä v časoch, keď neexistovali umelé — vyvolala mnohé horúčky. Najväčšie diamantové horúčky sa prejavili v južnej Afrike. Prudký rozvoj tejto časti sveta je spätý s menom Cecila Johna Rhodesa, Barneya Barnatoa, Ernesta Oppenheimera a iných „diamantových kráľov". Cecila Rhodesa poslal do Afriky z chladného Anglicka roku 1870 – mal vtedy iba sedemnásť rokov — jeho otec - kňaz, aby sa tam — v suchej a zdravej krajine — vyliečil z tuberkulózy Lekári mu predpovedali, že bude žiť najviac šesť mesiacov, no môže to skúsiť, možno mu africké podnebie trochu predĺži život. A tak sa Rhodes po príchode do Afriky sa o nič nezaujímal. Očakával smrť. Šesť mesiacov uplynulo, a smrť neprichádzala. Cecil Rhodes zrazu akoby sa prebudil. Zrejme s povedal, že keď smrť zabudla naňho, zabudne aj on na ňu a začal žiť a pracovať. A ako! Najprv predával zmrzlinu a potom vodu — hľadačom diamantov. Keď si našetril peniaze, s priateľom Charlesom Ruddom a Wallaceom Aldersonom kúpili čerpadlá a vyťahovali nimi z diamantových jám vodu. Hľadači dobre platili. Kúpili ďalšie čerpadlá, požičiavali ich a stovky dychtivcov po diamantoch platili. Za získané peniaze Rhodes skupoval diamantové polia, začal špekulovať, intrigovať, politizovať, vstúpil do lóže slobodomurárov — aby tak Iepšie prenikol aj medzi európskych finančníkov. Dvadsaťsedemročný Rhodes disponoval roku 1880 — to už mal byť podľa lekárov dávno mŕtvy — miliónom libier šterlingov, mal plnú dôveru Rothschildovcov a plnú hlavu ohromujúcich plánov. Roku 1880 zakladá De Beert. Minig Company, najväčšiu spoločnosť na ťažbu diamantov v južnej Afrike a zároveň i na svete. Spoločnosť dostala meno po farmárovi Mijnheer De Beersovi, na ktorého pozemkoch našli diamanty a ktorý zo svojej farmy dobrovoľne odišiel hospodáriť inde — diamantová horúčka ho zrazu nezaujímala. Na jeho pozemku sa usadilo vyše päťdesiattisíc hľadačov diamantov, mnohí tam zbohatli.
Spoločnosť s jeho menom — teraz De Beers Consolidated Mines — existuje dodnes. Dňa 18. júla 1889 Rhodes podpísal „historický" šek na vtedajšich 5 338 650 libier, čiže 26 092 652 dolárov. Bola to dovtedy najväčšia suma v histórii obchodných transakcií. Tak sa začala nová éra — éra mamutích spoločností s fantastickými príjmami. Roku 1902, keď zomrel Rhodes. sa v Kimberley zjavil mladý Nemec Ernest Oppenheimer, agent istej londýnskej firmy obchodujúcej s diamantmi. O desať rokov bol už starostom Kimberley, anglický kráľ Geoge V, ho povýšil do šľachtického stavu, stal sa členom juhoafrického parlamentu. Robil všetko to, čo kedysi Rhodes a roku 1929 sa stal prezidentom De Beers Mining Company. Odvtedy takmer každý rok, až do svojej smrti, sa dal odviesť na plachetnici neďaleko Kapského Mesta a tam — pred očami novinárov a fotografov sypal do hlbokých vľn vrecká s diamantmi... Prečo to robil ? Produkcia diamantov prevyšovala dopyt a nechcel, aby klesla ich cena. Sir Ernest Oppenheimer teda hádzal diamanty do mora, hoci už vtedy museli robotníci vykopať v neznesiteľnom teple pod zemou približne dvadsaťtisíc ton tvrdej horniny, čiže asi päťdesiat dlhých nákladných vlakov, aby získali dvestopäťdesiat gramov surových diamantov ! Dnes jeho syn Harry, jeden z najbohatších rudí na svete, už diamanty do mora nehádže. Diamantov je málo, lebo v našom storočí neslúžia iba krásnym bohatým ženám. Omnoho dôležitejšia je ich funkcia v priemysle.
Fantastická mapa
V priečelí Georgijskej sály leningradskej Ermitáže je mapa Sovietskeho zväzu. Má dvadsať štvorcových metrov a celá je z rozličných drahokamov. K 20. výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie ju vyhotovilo niekoľko desiatok najlepších sovietskych klenotníkov a iných odborníkov. Veľký rubín označuje Moskvu: iné dôležité mestá, závody, prieplavy a náleziská nerastných surovín sú z topásov, chryzolitov, opálov, ametystov; lesy a nížiny z nefritu; pohoria z hnedého jaspisu. Táto mapa predstavuje dvadsaťdva miliónov štvorcových kilometrov rozlohy ZSSR a ukazuje najmä obrovské nerastné bohatstvá tejto krajiny, ktorá má všetko. Iba diamantov bolo málo. Prvý diamant v Rusku našiel roku 1829 chlapec Pavel Popov. Bolo to práve v čase, keď na Urale hľadal drahokamy slávny Alexander von Humboldt. Do roku 1937 ich tam našli asi tristo, teda veľmi málo. A vzrastajúci sa priemysel Sovietskeho zväzu ich potreboval. Geológovia hľadali a hľadali. Po dlhom a úmornom hľadaní mali konečne úspech. Stalo sa tak v auguste 1949 — na Sibíri. Tento objav ohromil aj pána Oppenheimera... A poriadne! Dnes ťažia v Sovietskom zväze 56 druhov drahokamov a polo-drahokamov — rubíny, topásy, ametysty, smaragdy, jaspisy, nefrity, acháty, alexandrity, akvamaríny. Najbohatšie náleziská sú na Urale a v Jakutsku. Stará jakutská legenda tvrdí, že keď boh rozsieval po zemi bohatstvá, nad studeným Jakutskom mu zamrzli ruky a vypustil z nich všetky drahocennosti. Už dlhé roky sovietska i svetová tlač občas uverejňujú správy o ďalších prekvapivých nálezoch diamantov a o objavoch nových nálezísk na území obrovského Sovietskeho zväzu:
• V jakutských diamantových náleziskách odňali večne zamrznutej pôde diamant s mimoriadnou klenotníckou hodnotou. Brusič z neho zhotovili oválový briliant. Podľa tradície každý taký diamant dostáva meno a tento pomenovali Zlatá Praha.
• V Permskej oblasti objavili nové nálezisko diamantov. Geológovia ho zaradili medzi druh „brazílsky". Tamojšie diamanty sú mimoriadne tvrdé a kvalitné. Do Moskvy už priniesli niekoľko desiatok diamantov z nového náleziska. Takmer všetky sú značne veľké a majú pravidelný tvar. Práce na novom nálezisku sa už začali a veľmi rýchle sa budú rozširoval. Aj keď náleziske ešte dôkladne nepreskúmali, je možné už dnes podľa názoru sovietskych odborníkov povedať, že ide o celkom neobyčajný a pre budúcnosť veľmi dôležitý geologický objav.
• Sovietski geológovia stále objavujú bohaté náleziská vzácnych nerastov. Napríklad, bohatá mapa uralských polodrahokamov sa v poslednom čase dopĺňa o ďalšie náleziská achátu, opálu, sardonyxu a iných druhov. Žily pravého zlata a bohaté ložisko medených a chromitových rúd objavili v kazašských Mugodžarských horách, ktoré na juhu nadväzujú na pohorie Ural.
• Po mnohoročnom pátraní sa podarilo objaviť v povodí uralských vôd nálezisko diamantov. Pri premývaní vzoriek pôdy z povodia rieky Višery ich za jediný deň našli dvadsať. Teraz k nedostupným brehom rieky razia tajgou novú cestu.
• Diamant vežiaci 22,8 karátu našli v jakutskej bani Mirnyj. Je to prvý tohoročný väčší nález a na počesť sovietskej kozmickej lode ho nazvali Voschod 2. Večne zamrznutá pôda Jakutska vydala už vyše dvadsať veľkých diamantov v celkovej váhe 700 karátov. (11 1300 karátov váži unikátna kolekcia veľkých diamantov, zhromaždená v Mirnom stredisku jakutského priemyslu na ťažbu diamantov. Zbierka obsahuje 35 drahocenných kryštálov. Medzi exponátmi je aj známy diamant Zlatá Praha.
• V Jakutsku našli dva úlomky eklogiku s vrastenými diamantmi. Je to tretí nález tohto druhu v Mirnom od roku 1958. Vtedy našli odštiepok eklogitu, v ktorom bolo možné rozoznať voľným okom desiatky diamantových kryštálov. Nález eklogitu v kimberlitových komínoch potyrdzuje domnienku, že jakutské diamanty vznikli veľmi dávno, v období mohutných podzemných výbuchov na Zemi. Eklogit je bázická hornina zložená z granátov a pyroxénov. Zaraduje sa ku kryštalickým bridliciam a zriedka-kedy sa v ňom nájde diamant alebo grafit.
• V Mirnom našli dosiaľ najväčší diamant v Sovietskom zväze, ešte ho nepomenovali. Najväčšie a najcennejšie diamanty a ostatné drahokamy prúdia do Moskvy, kde ich ochraňujú — ak nie sú určené pre priemysel alebo klenotníkov — v chýrnom Štátnom diamantovom fonde ZSSR. Ktorý zo stoviek klenotov je najkrajší a najcennejší? Prekrásna zlatá brošňa s veľkým zeleným 136,25 karátovým smaragdom, zasadeným medzi menšími smaragdmi a diamantami, či brošňa-mašlička s jasnými červenými drahokamami, alebo prekrásna brošňa s veľkým modrým zafírom, obloženým brazílskymi diamantmi? Ale môže sa zdať, že zlatý náramok s 25 karátovým diamantom v strede, orámovaný desiatkami menších drahokamov, je ešte krajší. Odborníci by azda dali prednosť veľkému žiarivému drahokamu karafiátu, ktorý švédsky kráľ Gustáv 11 daroval cárovnej Kataríne 11, ked roku 1777 navštívil Petrohrad. Je ich vera, sú fascinujúce... Sovietsky priemysel je dobre zásobený diamantmi zo sibírskych a iných nálezísk i syntetickými diamantmi. Dnes je Sovietsky zväz aj diamantovou veľmocou, sovietske syntetické diamanty patria k najlepším na svete.
Nedávno TASS a potom azda všetky tlačové agentúry na svete uverejnili zaujímavú správu o objave leningradských geológov: „Dopadom obrovského meteoritu na územie Sibíre vznikol nielen obrovský kráter, ale i diamanty; ich mikroskopické kryštály našli leningradskí geológovia na dne Popigaiského kráteru. Tento gigantický kráter, ktorý vznikol pred desiatkami miliónov rokov, objavili na pobreží Severného radového oceánu. Jeho priemer presahuje 100 kilometrov a horniny sú tu rozdrobené a pre-tavené až do 18-kilometrovej hĺbky. Nález diamantov, ktoré vznikli v okamihu katastrofy, svedči o tom, že tlak v epicentre prevýšil milión atmosfér a teplota dosiahla 2000 stupňov Celzia. Diamanty z Popigajského kráteru pomohli vyriešiť niekoľko záhad kozmickej mineralógie, najmä existenciu diamantov v meteoritoch. Odborníci usudzujú, že ie to výsledok zrážok meteontov v kozmickom priestore".
Naozaj je to zaujímavá správa, no nedostatok diamantov takéto ,,náleziská" nevyriešia. A priemysel potrebuje diamanty čoraz viac Preto má výroba syntetických diamantov veľkú budúcnosť, stále sa bude zvyšovať a rozrastať. Dnes iba v našej republike ročne vyrábame vyše 500 000 karátov umelých diamantov. A roku 1980 to budú až dva milióny! Rast výroby syntetických diamantov je pochopiteľný a nutný: diamanty sú nepostrádateľnou súčasťou pri výrobe vyše 2000 špeciálnych prístrojov a nástrojov pre rozličné odvetvia priemyslu: strojárenstvo, stavebníctvo, elektrotechniku, výrobu skla, zdravotníckych predmetov a podobne. Veľmi dôležité sú najmä diamantové obrábacie nože na sústruhoch, strojárenstvo by sa neobišlo ani bez urovnávajúcich kotúčov: diamanty sú nevyhnutné aj pri hĺbkových vrtoch — bez nich by neexistoval ani geologický prieskum, ktorý je veľmi dôležitý aj v našom národnom hospodárstve, používajú sa aj pri výrobe gramofónových ihiel, pri, výrobe niektorých špeciálnych prístrojov aj v leteckom priemysle (tzv. impregnované diamantové korunky umožňujú na rýchlobežných vŕtacích strojoch až 1500 - 4000 obrátok za minútu!). Diamantmi sa režú sklá — surové i drôtené, v umeleckom priemysle sú známe písacie a rycie diamanty a samozrejme, bez diamantov by sa neobišlo ani klenotníctvo. Umelé diamanty majú budúcnosť — aj v nasledujúcich storočiach.
Zdroj: Časopis Elektrón
