RetroMánia

Socialistický vzdelávací proces

mal predsa len niečo do seba. Ak si vezmeme akým spôsobom sa starala spoločnosť o svoju mladú generáciu, možno tomuto systému z dnešného pohľadu iba závidieť. Dnes je školstvo zväčša len predmetom biznisu, kde napríklad úroveň vysokých škôl je založená hádam len na kvantite, pretože viac študentov znamená viac peňazí pre život danej vzdelávacej inštitúcie. A vysokých škôl narástlo za posledné roky ako húb po daždi.  Ak si porovnáme úroveň základných deväťročných škôl napríklad so školami podobného typu v kapitalistických krajinách tej doby, drvivá väčšina detí amerických škôl ani nevedela kde sa nachádza Československo. Ba i dnes si mýlia Slovensko so Slovinskom. Oproti tomu pionieri vedeli vymenovať všetky názvy hlavných miest štátov po celom svete.  A viete prečo? Nuž učitelia aj takéto veci učili. A bolo dostatok kníh i učebných pomôcok. A dnes? Napríklad v zemepise sa učilo aj národné hospodárstvo. Decká vedeli, kde v akom regióne v ČSSR je aký priemysel. Kde sa čo vyrába, kde sa ťaží čierne a hnedé uhlie, kde je naša mincovňa a mnoho mnoho iných vecí. A koľko detí sa vedelo výborne orientovať v histórii. Neveríte? Skúste sa opýtať vašich detí nech vám povedia napríklad koľko trvala tridsať ročná vojna. Ak si vezmeme rozsah pri výchove stredných kádrov, teda stredoškolskej mládeže v časoch socializmu chcel hádam každý rodič umiestniť svoje dieťa na gymnázium a neskôr na vysokú školu, pretože bolo trendom stať sa takzvaných klobáskovým inžinierom, alebo doktorom. Ale bolo aj veľa takých čo premýšľali racionálnejšie a umiestnili svoje dieťa na odbornú strednú školu, alebo učňovku, pretože poznali to staré známe - remeslo má zlaté dno. A bolo naozaj zlaté. Ako napríklad u profesií akým boli automechanici, murári či vodoinštalatéri.

Napredovanie socialistickej spoločnosti je zákonité

"Nič ju nemôže zastaviť. Intenzívny budovateľský ruch, lepší a krajší život charakterizujú celé územie našej vlasti. Výsledky toho sú aj výsledky vo štvrtom obvode Bratislavy. Na bratislavskej západnej a juhozápadnej strane z bývalých predmestí okrajových obcí na močaristej pôde a málo úrodných stráňach vzniká najnovšia časť mesta, štvrtý obvod. Socialistická spoločnosť realizuje tie najveľkolepejšie plány ... " toľko na úvod z filmového dobového pohľadu na socialistické premeny mesta. Podľa realizačných plánov mala mať Petržalka v priebehu 80. rokov približne 150 tisíc obyvateľov. A aké boli megalománske plány rozvinutej socialistickej spoločnosti pri výstavbe najväčšieho sídliska v dejinách SSR? Pozrite si nasledovnú dobovú filmovú ukážku. Pamätníkom určite veľa napovie.

K skupine SLADE

som sa po prvý krát dostal na mojich štúdiách na gymnáziu (VG SNP) v Banskej Bystrici, keď náš spolužiak odniekaľ "tajne" prišiel ku kazete s nahrávkou albumu Till Deaf Do Us Part. Ako študáci tej doby sme o zahraničných skupinách skoro ani nechyrovali - teda okrem skupín socialistického bloku, ako boli napríklad Die Puhdys, Elektra, Amiga Blues Band, KARAT. Mať kazetu emgeton so zahraničnou skupinou na čierno bolo terno v tej dobe. Čo sa nenachádzalo oficiálne na pultoch Supraphonu, alebo Opusu bolo tabu.

Poznáte automobil Škoda 720?

Nie? Ani nemôžete. V dobách reálneho socializmu existoval, ako prototyp. Do sériovej výroby sa však nikdy nedostal. A prečo? Možno preto, že jeho technická úroveň v tej dobe by predčil autá sovietskych značiek. S vývojom Škody 720 sa začalo v roku 1967 a vývoj trval približne do roku 1971 kedy bol vývoj ukončený. Škoda 720 bolo vozidlo klasickej koncepcie na pomerne vysokej technologickej úrovni, ohlasy niektorých ľudí ho dokonca prirovnávali k vozidlám BMW tej doby. Išlo o ucelenú modelovú radu v ktorej boli zastúpené sedan, kombi, hatchback a pre priaznivcov športovej jazdy kupé. Na tvorbe karosérií sa podieľali českí dizajnéri Žáček a Brokeš, ale aj taliansky designer Giugiaro pre ktorého to bola prvá veľká objednávka v jeho živote. Vozidlo bolo v základnej verzii vybavené motormi s objemom 1250 a 1500 cm3 OHC.Motor bol od začiatku riešený ako skladačka, bol dostatočne veľký takže ľahko vznikli jeho modifikácie s objemom 1600, 1800 a 2000cm3.

Osobný automobil ŠKODA 120 bol priamym pokračovateľom vozidiel typovej rady ŠKODA 105. Vozidlo bolo vyrábané v rokoch 1976 - 1988. Celkovo bolo vyrobených impozantných  na československé pomery 1.070693 kusov. Od roku 1983 boli vozidlá podrobené modernizácii (reflektory, zadné svetelné zostavy ...). Jednotlivé série vozidla ŠKODA 120 L, LS a GLS sa od seba líšili výkonom i vybavením vozidla, preto sa môžu líšiť i niektoré údaje.  Cena vozidla ŠKODA 120 L bola v roku 1977 - 58.000,- Kčs. Úžitkovosť : osobný automobil - štvordverový - 5 miestny - typ karosérie sedan.

Vo vtedajšom socialistickom Československu to bol dizajnérsky a technický zázrak.

Športová škodovka 110 R Coupé sa začala vyrábať v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a nevyrobilo sa ich veľa a do dnešných dní sa zachovalo možno niekoľko desiatok kusov. Nám sa však podarilo nájsť unikátny kus v perfektnom a úplne pôvodnom stave. Toto auto vyzerá, akoby práve vyšlo z výrobnej linky. V závode Kvasiny ju začali vyrábať v roku 1970 a posledná séria vyšla z výrobnej linky v roku 1980. Za vyše desať rokov sa vyrobilo 56 702 kusov. Škodovkárske „kupécko“ bolo imidžovou záležitosťou, dvojdverové športové auto vyzeralo ako tie zo západu. Koženkové sedadlá, ostrekovač okien, výkonný motor s objemom 1,1 litra a výkonom 62 koní, auto mohlo ísť až 145 km/hod. Asi aj preto väčšina išla na vývoz do Holandska či Anglicka. Dostať sa k nemu v období reálneho socializmu nebolo vôbec ľahké. Veď auto stálo v tej dobe 78 000 korún, teda o 22 000 viac ako bežná Škoda 100.

Silvester na želanie

Niekoľko nezabudnuteľných humoresiek.

Seriál Sandokan

si na sklonku sedemdesiatych rokov v bývalom Československu našiel veľkú skupinu fanúšikov. Taký dobrodružný seriál v tej dobe a na televíznych obrazovkách znamenalo malý zázrak, pretože sa na Sandokana netešili nie len deti, ale aj rodičia i prarodičia (teda hlavne tí, ktorí mali televízor. Lebo boli aj takí čo ho v tej dobe ešte nemali). Eufória made in Sandokan prešla až do takej polohy, že v tedy známy humoristický časopis Roháč zverejnil kreslenú paródiu Sandokan  verzus Juraj Jánošík. Pamätáte si to? No nebolo to nádherné?
Mojim cieľom nie je popisovať vznik seriálu (mimochodom natočili ho v koprodukcii Taliani, Nemci a Francúzi v sedemdesiatomšiestom) a herecké obsadenie, ale pripomenúť si nostalgicky chvíle, keď ste možno aj vy ako ja sedeli už 10 minút pred začatím seriálu, aby som nebodaj nepremeškal ani sekundu  a  "čučal" som  spolu s mojou mladšou sestrou do nášho čiernobieleho televízora značky Aurora  a  nedočkavo čakal kedy to konečne vypukne.

Martin Kukučín

predbehol svoju dobu pretože mentalita Slovákov sa za tie roky skutočne nezmenila. Ani v dnešných časoch. Je skutočne až pozoruhodné, že tak málo nám Slovákom stačí, aby sme sa rozkmotrili. Niektorí majetkovo, poniektorí politicky, iní zas nábožensky a takto by sa dalo hádam pokračovať do nekonečna. A i večná téma - muž verzus jeho žena. Chlap zarába peniaze, žena ich míňa. No len v tomto príbehu je to na dnešné pomery, akosi naopak. Slovenský muž zväčša aj tak všetko preleje dolu hrdlom. A práve toto ma primälo, aby som si túto skutočnosť pripomenul malo retro ukážkou z rovnomenného filmu Rysavá jalovica. Adam Krt so svojou ženou Evou nažívajú v svornosti, nebyť škriepnych susedov Trnkovcov, s ktorými sa povadia pre kozu a hydinu. A tu začína filmový príbeh. Martin Kukučín, vlastným menom  Matej Bencúr sa narodil v Jasenovej na Orave. Študoval v Revúcej a Martine na gymnáziu, neskôr na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Sprvu pôsobil ako učiteľ, vyštudoval medicínu v Prahe a ako lekár pôsobil v Selciach na ostrove Brač. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Dies Irae, Dom v stráni, Mať volá, pred skúškou, Do školy, Mladé letá.

Rubikova kocka

podpultový tovar, ktorý sa zháňal veľmi ťažko a kto mal Rubikovu kocku tak ten sa pokladal za poloboha. Pamätáte si to? Šialenstvo okolo farebnej kocky,  na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, bolo neuveriteľné. A aj keď sa niekomu pošťastilo danú kocku vlastniť, aj tak ju nevedel zložiť a ja si pamätám, že počas môjho gymnaziálneho štúdia sme ňou boli tak opantaný, že sme si ju navzájom požičiavali a bol presne stanovený hodinový poradovník, ktorý fungoval aj v noci. Taký bol záujem o to farebné čudo. Prvý návod, ktorý sme objavili bol vo  vtedajšom mládežníckom časopise Elektrón a priznám sa, nič som sa tak rýchlo nenaučil, ako zložiť Rubikovu kocku. Iné učivo na gymnáziu mi nie a nie vliezť do hlavy, ale čuduj sa svete návod na zloženie kocky môj mozog spracoval prekvapujúco rýchlo. Ba i dnes, keď sa občas u niekoho na návšteve dostanem k tomuto prevratnému vynálezu a predstavte si, zložím ju. Ale už z pozície inteligencie, ale z pozície cvičenej opice. Tak hlboko sa mi na dlhé roky daný návod vryl do pamäte. A  čo vy? Mali ste aj vy svoju Rubikovu kocku?