Réžia: Milan Horvatovič
Vyrobené v Československej televízii v Bratislave, v roku 1968

Štáb:

• réžia a kamera: Milan Horvatovič,
• námet a scenár: Pavol Skaličan,
• hudba: Milan Dubovský,
• výtvarné návrhy: Petr Nový
• dramaturg: Mikuláš Fehér,
• strih: Helena Michalíková (Paššová),
• zvuk: Jozef Dobák,
• vedúci výroby: Ján Buzgovič

Hlasový interpreti

• Michal Belák,
• Zita Furková,
• Ľudovít Moravčík

V zošitoch pribúdali poznámky, myšlienky, pokusy o zovšeobecnenia — a to všetko popri medicínskej praxi, po pätnástich rokoch neúspechov i čiastkových úspechov. Riaditeľstvo Ústavu národného zdravia hlavného mesta SSR Bratislavy mu umožnilo konfrontáciu poznatkov a skúsenosti v zahraničí v jeho úsilí mu pomáhalo dielo A. Ciževského zakladateľa heliobiológie, ktoré čítal v ruskom jazyku. Alexander Ciževskij odhaľoval zákonitosti, okolo ktorých tisíce prírodovedcov prešlo bez povšimnutia. Spojil astronómiu. vedu o hviezdach a vesmíre, s biológiou, vedou o živote, a položil základy nového vodného odboru, ktorý získal právo vedeckej existencie iba v posledných rokoch. — Budem len opakovať múdrych, že pre všetky biologické organizmy, pre najnižšie, ako aj najvyššie, majú kozmické pochody dôležitú úlohu. V dlhom procese prispôsobovania si na to zariadili biologické funkcie. Organizmy. ktoré to najlepšie dokážu, majú najviac nádeje pretrvať a stabilizovať sa, — hovori MUDr. Stanislav Pivárči. A pokračuje: — Napríklad, na ľudský organizmus najsilnejšie pôsobí rytmus deň — noc. V zásade sa človek cez deň aktivizuje a v noci sa jeho funkcie pritlmia. Prejavuje sa to aj v kolísania priemernej telesnej teploty, na krvnom tlaku, na frekvencii dýchania a tepu. Medzi tretou ráno a pätnástou popoludní je ľudský organizmus v "kyslej fáze", od pätnástej hodiny do tretej ráno v "bázickej fáze"... Zistilo sa, že symptómy rôznych chorôb sa prejavujú v závislosti od 24 - hodinového rytmu (napríklad trombózy mozgových ciev, infarkty myokardu, hypertonické choroby a bronchiálna astma sú akútne po väčšinou v noci), štatistiky hovoria, že väčšina ľudí sa rodí v noci a v noci aj zomiera... Zamýšľa sa. Hovori, že štatistika nehodovosti na cestách tiež určitým spôsobom sleduje slnečnú aktivitu. Pravda, štatistika je len štatistika. — Prirodzene, že všetko nemôže súhlasiť na sekundu, minútu hovorime tiež o priemeroch ovplyvnených aj inými faktormi životného rytmu človeka. Pôsobia naň aj magnetické búrky, no človek nemá nijaký osobitný prijímajúci orgán pre zaznamenávanie magnetického pola alebo elektrického poľa, no aj tak ho v rozhodujúcej miere ovplyvňujú. MUDr. Stanislav Pivárči hovori, že ľudová múdrosť: Katarína na ľade - Vianoce na blate sa dá vysvetliť aj slnečnou aktivitou, ved nie viac ako tridsať dni trvá toto, obdobie. a zhruba toľko potrebuje aj jedna slnečná škvrna, aby sa dostala na pôvodné miesto (optimálne 27 dni).

Obdobná súvislosť či zákonitosť by sa mohla týkať aj človeka. Spodná čast atmosféry (do výšky 10 km) je akousi dielňou počasia. V troposfére sa nachádzajú vodné kvapky a keď je zamračené, môžu odrážať až 80 percent slnečného žiarenia. Oblaky a zemský povrch ohraničuje určitý priestor — ako medzi dvoma polepmi kondenzátora. Keď je pekne, tak onen myslený druhý polep kondenzátora siaha do nekonečna. A takéto rozdielnosti musia zapríčiňovať aj rozdielne vplyvy na život na Zemi... — človek ako určitý systém nie je ničím chránený pred zmenami či kolísaním „vonkajšieho" žiarenia. „Vnútorná organizácia" uskutočňuje prijaté žiarenie v biochemických procesoch. Sledovanie týchto vplyvov na zdravotný stav človeka v prirodzených poliach sa uskutočňuje hlavne pomocou štatistiky, štatistika dáva síce obraz, ale nič viac — a má v sebe, akoby dobre utajený kľúč k problému, ktorý sa raz nájde, — vraví MUDr. S. Pivárči. Týmito problémami, vplyvom žiarenia na živý organizmus, sa zaoberajú mnohí, aj jednotlivci, ich spolupracovníci. A medzi nich patri aj MUDr. S. Pivárči, ktorý zdôrazňuje, že je povinnosťou človeka hľadať odpovede na svoje otázky, ale aj rátať s tým, že tie jeho nemusia byt správne či všeobecne platné. Zaujímalo nás, do akej miery sa vyrovnal so svojou akoby prvou otázkou. — človek sa adaptoval k vonkajším silovým poliam — gravitačnému, magnetickému a kozmického žiarenia a to tak, že krátko trvajúci nedostatok alebo nadbytok spôsoboval určité poruchy. Uplatňuje sa tu fyzikálna organizácia indivídua, ktoré potrebuje určitú hladinu — sumu poľa na svoju normálnu existenciu. Na základe pozorovaní dejov v prírode a ich spätosti s chovaním sa nižšie organizovaných tvorov sa mnohé zistilo, čo sa však nedá vysvetliť pudmi, inštinktami, ale len vzájomným pôsobením poli a organizmu.To priviedlo k predpokladu, že ak dvaja či viac pacientov má nezávisle od seba zhodné zdravotné poruchy, musí existovať ich objektívna príčina.

Desať rokov trpezlivej práce, desiatky rozhovorov, skúmaní, porovnávaní a overovanie... a pomoc od spolupracovníkov z iných vedných odborov a štyridsať pacientov mu popisovali v období od 1. apríla do 30. júna 1970 svoje ťažkosti. Zjednodušili interpretáciu týchto problémov — matematické vyjadrenie v binárnych vzťahoch rozšírených o štyri stupne pre každú zložku. Subjektívne dobrý zdravotný stav sa klasifikoval známkou 1 - 4, zlý známkami 5 až 8 (podľa intenzity). Zmeny zdravotného stavu sa kódovali v hodinových intervaloch, čo sa doteraz nerobilo. Z interakcie tzv. autonómneho a korekčného systému dostali biologický vektor (BV), a tým aj osobitosť pacienta. Na druhej strane, mali k dispozícii AE indexy, čo sú poruchy v geomagnetickom poli vyjadrené v jednotkách magnetickej indukcie. K dispozícii mali hodinové priemery hodnôt a ďalšie údaje. Usilovali sa vybrať najvýhodnejší tvar závislosti organizmu od AE indexov za predpokladu, že BV nezávisí len na momentálnych hodnotách, ale že sa prejavuje aj závislosť na časove predchádzajúcich hodnotách. Ukázalo sa, že hlavný vplyv na jedinca spôsobili amplitúdy a ich druhé mocniny. Z rozboru vyplynulo, že všetci jedinci vykazovali podstatnú závislosť na magnetickom poli. Krivky sa matematicky upravili tak, aby bolo vidieť dynamiku dejov: korelácia medzi AE a BV sa určovala na maximum. MU Dr. Stanislav Pivárči so svojimi spolupracovníkmi nezostal pri jednom probléme... Veri, že jeho odpoveď na Otázku bude čoraz bohatšia. A raz bude možno predpovedať aj určité zdravotné ťažkosti v závislosti od slnečnej aktivity a potom prijímať preventívne opatrenia.

Zdroj: Časopis Elektrón

ROČNÁ ŤAŽBA fosílnych palív dosahuje obrovské množstvá. Ako príklad uvedieme spotrebu ropy, ktorá v súčasnosti patri medzi najdôležitejšie energetické suroviny a „problém ropa", ako strašidlo obchádza celý svet. Od začiatku tohto storočia, keď ju v širšom rozsahu začali využívať, približne do roku 1975, sa na všetkých kontinentoch našej planéty spotrebovalo asi 48 miliárd ton ropy. Z toho asi dve tretiny pripadá na obdobie posledných 25 rokov. Ak k tomu pripočítame aj spotrebu uhlia a zemného plynu, tak celkové množstvo vo svete spotrebovanej energie v rovnakom období je v priemere o dvojnásobok väčšie ako energia, ktorá sa spotrebovala za celú predchádzajúcu existenciu ľudskej civilizácie. Na celom svete neustále ubúdajú zásoby fosílnych palív, a preto v záujme budúcich generácií, je potrebné s nimi racionálne hospodáriť a zároveň hľadať náhradné zdroje energie, medzi ktoré patri jadrová energia, vodík, slnečná a geotermálna energia a iné dnes málo známe zdroje energií. Takmer všetky druhy energetický.ch surovín sú priamo alebo nepriamo spojené s energiou slnečného žiarenia. V uhlí, rope a zemnom plyne máme v podobe uhlíka „zakonzervovanú" energiu slnečného žiarenia z dávnych geologických dôb. Za určitých okolností sa môžu telá odumretých rastlín alebo živočíchov nahromadiť na relatívne malom území a vytvoriť „ložiská", z ktorých zložitými biochemickými, fyzikálnymi a geologickými pochodmi v priebehu dlhých geologických dôb môžu vzniknúť súčasné ložiská uhlia, ropy alebo zemného plynu.

Za normálnych podmienok, pri dokonalom prístupe vzduchu, odumreté telá živočíchov a rastlín sa celkom rozpadnú, pričom sa uvoľní kysličník uhličitý, voda a iné látky. Ak sa tento proces rozkladu odohráva v prostredí bez prístupu vzduchu (napríklad vo vodnom prostredí) vznikne z odumretých rastlín rašelina a živočíchov hnilo-kal, ktoré sú prvými medziproduktmi pri vzniku uhlia a ropy. Uvoľni sa pritom voda, kysličník uhličitý, metán, sírovodík, organické kyseliny a iné a zbytok sa relatívne obohatí uhlíkom. Významnú úlohu pri rozklade tiel drobných živočíchov zohrávajú drobné anaerobné baktérie, ktoré odoberajú organickej hmote kyslík. Hromadením od-umretých tiel rastlín, drevín a morských živočíchov v morských zálivoch, lagúnach, pobrežných jazerách, deltách veľkých riek a barinách, ich zanáša - ním nepriepustnými vrstvami ílu, bahna, piesku, ich prehadzovaním a hnitím bez prístupu vzdušného kyslíka vznikajú postupne ložiská uhlia, ropy a zemného plynu, ktorý je súčasnou väčšiny ropných ložísk. Významnú úlohu v tomto procese má tlak nadložných hornín a teplota. Najmladším "uhlím" je rašelina. Obsahuje látky humusovej povahy. Vzniká v močiaroch jazerách, riečnych ramenách, deltách riek alebo v oblastiach s dostatočným množstvom vod ných zrážok, kde rastú machy a rašelinníky. Takéto miesta nazývame rašeliniská. Rašelina obsahuje asi 60 % uhlíka, 30 až 35 % kyslíka a len veľmi zriedka sa používa ako palivo. Z pradávnych rašelinisk pod váhou nadložných sedimentov, pôsobením teploty a tektonických tlakov a ďalšími procesmi môžu vzniknúť rôzne druhy uhlia. Dôležitú úlohu zohráva čas a obsah uhlíka v organickom zbytku. Čim je väčší obsah uhlíka, tým je uhlie kvalitnejšie.

Spravidla podľa veku rozlišujeme dva hlavné druhy uhlia — čierne a hnedé. Čierne uhlie je obyčajne staršie a vzniklo v karbóne alebo v perme, kedy rástli veľké prasličky, plavúne a kaprade. Hnedé uhlie je mladšie a vzniklo v období treťohôr. Toto konštatovanie neplatí však pre všetky ložiská čierneho a hnedého uhlia na svete. Čierne uhlie obsahuje asi 80 až 90 % uhlíka a je uložené vo väčších hĺbkach, hnedé uhlie má 65 až 75 % uhlíka a jeho sloje sú uložené plytšie pod zemským povrchom. Najkvalitnejším čiernym uhlím je antracit, ktorý obsahuje až 95 % uhlíka a má výhrevnosť okolo 35 000 megajoulov. Najhorším uhlím je lignit ktorý obsahuje okolo 60 % uhlíka s výhrevnosťou okolo 10 500 megajoulov. Ložiská čierneho uhlia sa u nás dobývajú v ostravsko-karvínskom revíri, v okolí Kladna a Plzne. Najväčšie ložiská hnedého uhlia sú v severných Čechách, Handlovej, Novákoch, Modrom Kameni a na Morave. Z uhlia možno destiláciou vyrobiť aj kvapalné a plynné uhľovodíky. Podobné procesy prebiehajú aj vo vrstvách zemskej kôry. Pri vzniku ložisk ropy a zemného plynu musia byt odumreté telá malých morských živočíchov rýchle zakryté hrubými vrstvami bahna, ílov alebo pieskov, ktoré organickú hmotu dobre izolujú od okolia, hlavne od vzdušného kyslíka. Vhodným prostredím pre vznik ropy boli pradávne morské zálivy alebo vodné zátoky oddelené hrádzami od okolitej pevniny.

Takmer všetky ložiska ropy na svete sú viazané na usadené (sedimentárne) horniny morského pôvodu. Dobrým "konzervačným" prostriedkom bola slaná morská voda, ktorá je sprievodným znakom prevažnej väčšiny ropných ložisk. Objavovanie ložisk ropy a zemného plynu, ktoré sú často uložené vo veľkých hĺbkach, je zdĺhavý proces. Nezaobíde sa bez dokonalej prístrojovej a vŕtacej techniky a nie vždy sa skonči úspešne. Na území našej republiky, okrem malých ložisk ropy na južnej Morave a západnom Slovensku, sa nevyskytujú väčšie ložiská ropy a zemného plynu, a preto takmer celú domácu spotrebu zabezpečujeme dovozom zo Sovietskeho zväzu. V súčasnej dobe sa na všetkých kontinentoch našej planéty využíva asi 22 000 ložisk ropy a zemného plynu. Podľa štatistických údajov asi 80 % svetovej ťažby ropy a zemného plynu pochádza z kontinentálnych ložísk, ostatných 20 % sa ťaží v okrajových častiach svetového oceánu. Skoro polovica svetovej ťažby ropy pochádza z krajín Stredného východu a Severnej Afriky. Medzi najväčších svetových producentov ropy patri Sovietsky zväz (16,4 %). USA (15,6 %), Saudská Arábia (14,6 %), Irán (10,8 %) atď.

Zdroj: Časopis Elektrón.

"ROZPITVANÝ" PROBLÉM

Podľa anglického psychológa Jacksona možno riešenie každého problému rozdeliť do niekoľkých štádií. Prvé z nich je tzv. latentné štádium, keď problém vzniká a nie je ešte celkom jasný. V ďalšom — vývojovom štádiu sa vyjasňuje jeho podstata a plánuje riešenie Potom prichádza aktívne štádium, v ktorom sa riešenie uskutoční. Štádium poklesu intenzity problému nastáva, keď je jeho riešenie na dohľad a posledné, utíchajúce štádium je spojené s ukončením riešenia. Takto sa dá opísať riešenie problému všeobecne. Pri vlastnom riešení by nám to však príliš nepomohlo. V snahe preniknúť do podstaty procesu riešenia problémov vyčlenili psychológovia jednotlivé štádiá aj z hradiska konkrétneho riešiteľa.

ZÁKLAD = DOBRÁ FORMULÁCIA

O čo teda ide? Najprv je nutné problém dobre sformulovať. Albert Einstein v tejto súvislosti napísal, že „formulácia problému je často omnoho podstatnejšia ako jeho riešenie, ktoré už môže byť vecou matematickej alebo experimentálnej zručnosti". Definovanie problému z nejasnej, neprehľadnej situácie je najdôležitejší krok v celom jeho riešení. V psychológii sa robia rozsiahle výskumy, týkajúce sa vnútorného, psychického zobrazenia problému, vydelenia jeho najdôležitejších stránok a vlastností. Ukazuje sa, že ak problém nie je dobre definovaný, odráža sa to negatívne na celom jeho riešení. Naopak, dobrá definícia a zobrazenie problému, určenie toho, čo chceme dosiahnuť a všetkých alebo aspoň väčšiny prekážok, ktoré tomu bránia, proces riešenia značne urýchľuje. V tomto štádiu je potrebné porozumieť problému, určiť základné fakty a ich vzájomné súvislosti. Človek, ktorý problém rieši, sa snaží získať o ňom čo najviac informácií vysvetliť si ich, určiť jednotlivé pre a proti. V ďalšom štádiu zhromažďuje a triedi myšlienky z rôznych zdrojov, z literatúry, od iných ľudí a na ich základe, keď problému porozumel, stavia možné spôsoby riešenia.

NIEKOĽKO MOŽNOSTI

Málokedy sa stáva, že problém zo skutočného života má len jedno riešenie. Je teda potrebné rozhodovať sa medzi rôznymi alternatívami. Berie sa do úvahy ich hodnota v problémovej situácii, riziko spojené s jednotlivými typmi riešení, veľkú úlohu hrá aj stupeň istoty o ich výsledku. Psychologický výskum rozhodovania je veľmi rozsiahly. Skúmajú sa otázky užitočnosti riešení, ich pravdepodobnosti. a to jednak objektívnej, danej samotným výskytom nejakej udalosti a na druhej strane pravdepodobnosti subjektívnej, ktorá podľa niektorých definícií meria dôveru človeka v pravdivosť určitého tvrdenia alebo informácie. Posledné štádium riešenia nastáva, keď sa človek rozhodol. Riešenie problému si už naplánoval, zostáva ho len realizovať. Ani to však nie je celkom jednoduché. Môžu sa vyskytnúť nepredvídané prekážky, riešenie môže napríklad závisieť od spolupráce viacerých rudí, alebo ide o postupnosti na seba nadväzujúcich akcií, a keď sa niektorá nevydari, môže celé úsilie vyjsť nazmar. Preto sa plánujú riešenia, ktoré podľa potreby možno operatívne prispôsobiť, majú niekoľko alternatív a počítajú s možnosťou výskytu ťažkosti.

KURZY „TVORIVÉHO RIEŠENIA"

Riešenie problému úzko súvisí s tvorivým myslením. Napríklad pri úlohách, dotýkajúcich sa zdokonalenia techniky, pri vynálezoch, ale aj v iných oblastiach sa ukázala táto súvislosť veľmi zreteľne. V niektorých krajinách zaviedli kurzy „tvorivého riešenia problémov", v ktorých študentov oboznamovali s významom tvorivého myslenia a s prekážkami, ktoré mu stoja v ceste. Učili ich skúmať problémy z rôznych hradísk, cvičili v používaní zoznamov heuristických otázok, ktoré hľadanie nových riešení uľahčovali. Učitelia sa snažili v študentoch vypestovať schopnosť všímať si nové problémy, formulovať ich a hľadať informácie, ktoré by pri riešení mohli pomôcť. Po kurze sa zistilo, že tí, ktorí ho absolvovali, produkovali viac návrhov riešení a zvýšila sa aj kvalita a prepracovanie jednotlivých návrhov. Sovietsky psychológ Altšuller skúmal veľké množstvo vynálezov a zlepšovacích návrhov. Snažil sa zistiť, či existujú napriek obrovskej rozmanitosti týchto vynálezov nejaké typické smery, princípy myslenia v nich. Zistil niekoľko metód, ktoré sa uplatňovali vo väčšine návrhov. Patria medzi ne:

• metóda komplexu, ktorá spája známe prvky do nového komplexu,
• metóda prestavby,
• metóda nahradzovania,
• metóda analógie,
• metóda protikladu,
• metóda transformácie a ďalšie.

Vytvoril tak systém heuristických pravidiel v oblasti technickej tvorivosti. Samozrejme, nie sú to „návody na vynálezcovstvo", avšak opäť sa potvrdzuje myšlienka, že poznaním všeobecných zásad riešenia problémov možno mnohé riešenia zdokonaliť a urýchliť.

MODELOVANIE PRE POČÍTAČE

Heuristické, logické hľadanie riešení sa využíva aj v konštrukcii takých programov pre počítače, ktoré sa snažia modelovať proces ľudského myslenia a riešenia problémov. Zaoberá sa ním smer, nazývaný heuristické programovanie, ktorý je jednou z oblastí tzv. umelej inteligencie. V týchto programoch sa problém zobrazuje v tzv. problémovom priestore, urči sa východiskový a cieľový stav a hľadá sa postupnosť operátorov, ktorými sa možno dostať z východiskového do cieľového stavu. Problém sa rozkladá na menšie časti, stanovujú sa čiastkové ciele a k nim sa hľadajú operátory prevodu alebo postupnosti takýchto operátorov. Aj skúmanie v oblasti umelej inteligencie sa však čoraz viac sústreďuje na reprezentáciu problému v stroji. Prirodzene, nemožno očakávať, že všetky problémy s ktorými sa človek v každodennom živote stretáva, možno jednoducho riešiť na základe niekoľkých všeobecných zásad. Nie každý z nich má racionálne jadro, mnohé sú spojené s citmi a v takýchto situáciách je hľadanie riešenia omnoho zložitejšie. V týchto oblastiach sú aj možnosti počítačového modelovania zatiaľ veľmi malé. Aby sa dal problém v počítači riešiť musí byť presne definovaná jeho podstata, základné fakty a vplyvy, ktoré na ne pôsobia. Ak sa nad tým zamyslíme, možno práve dobrá formulácia problému, určenie všetkých momentov pre a proti určitému riešeniu a zhodnotenie možných výsledkov riešenia sú tým, čo pomáha aj rudom riešiť ich problémy v každodennom živote.

Zdroj: Časopis Elektrón

Pre kozmické lety ho mali upraviť neskôr. Po nevyhnutných dodatočných úpravách a skúškach previezli v januári 1977 raketoplán "Enterprise" na špeciálnom podvozku z Palmdale na leteckú základňu Edwards, vzdialenú 55 km. Tu sa mala uskutočniť séria overovacích letov raketoplánu, ktorá mala preveriť jeho aerodynamické vlastnosti a manévrovacie schopnosti v pod zvukovej oblasti a tiež techniku pristávania. Pretože raketoplán nie je zariadený pre let v atmosfére (po návrate z kozmu) žiadnymi motormi, vracia sa na Zem ako aero kozmický klzák. Na jeho vynesenie do výšky použili upravený Boeing 747-SCA (nosič raketoplánu). Raketoplán je pritom uchytený na jeho chrbte troma nosníkmi. Pretože tupo ukončená zadná čast trupu raketoplánu znižuje jeho aerodynamickú jemnosť a turbulencia, ktorá tu vzniká, by mohla zhoršiť ovládateľnosť lietadla, prekryť zadnú čast raketoplánu aerodynamickým krytom. Raketoplán "Enterprise" mal lietať zatiaľ len v atmosfére preto bolo jeho vybavenie podstatne jednoduchšie než u druhého exempláru OV-102, určeného pre prvý kozmický let. Celú sériu overovacích letov rozdelili do troch fáz. V prvej (18 2. až 2. 3. 1977) uskutočnili pat upútaných letov zostavy Boeing 747 raketoplán pričom systémy raketoplánu neboli aktivované. Tieto lety mali overiť aerodynamické vlastnosti zostavy a vypracovať optimálnu techniku jej kapotáže. Pretože všetky lety prebehli bezchybne, pôvodne plánovaný šiesty let odvolali. V druhej fáze sa počítalo s piatimi letmi, ale už s posádkou na palube raketoplánu, ktorá mala overiť činnosť a funkciu jeho prístrojov a zariadení. Pre skúšobné lety vymenovali dve posádky.

V prvej bol ako veliteľ astronaut Fred Haise, veterán z letu Apolla 13 na Mesiac a nováčik Gordon Fullerton vo funkcii pilota. Druhú posádku tvorili astronauti Engle a Truly. Nakoniec sa v tejto fáze uskutočnili len tri upútané lety. Pri tretom a poslednom lete bol pri dobehu zostavy po pristátí vysunutý aj podvozok raketoplánu. Ďalšie dva pôvodne plánované lety odvolali pre časovú tieseň, spôsobenú problémami s jedným čerpadlom hydrauliky, ktoré sa objavili po druhom lete tejto fázy skúšok. Tretia, najatraktívnejšia čast overovacích letov predpokladala uskutočniť osem samostatných letov raketoplánu, po jeho odpútani od materského Boeinga 747, a to päť letov s aerodynamickým krytom na zadnej časti raketoplánu a tri bez krytu. Posledným trom voľným letom mal predchádzať ešte jeden upútaný let s posádkou bez krytu. Aj tu sa však plány podstatne zmenili. Na prvý voľný let odštartovala zostava Boeing 747 — raketoplán s trojtýždňovým oneskorením oproti plánu — 12. 8. 1977. Posádku tvorili Hagse a Fullerton. Raketoplán sa od nosiča oddelil vo výške 7345 m pri rýchlosti 500 km/h. Počas voľného letu uskutočňovali astronauti rôzne manévre a po dvoch ľavotočivých 90 zatáčkach sa dostali do osi pristávacej dráhy 17, kde po 5 minút a 21 sekúnd trvajúcom lete bezpečne pristáli rýchlosťou asi 400 km/h. Podvozok bol vysunutý asi 20 sekúnd pred pristátím vo výške 55 m a raketoplán zastal po dobehu 3352 m.

Dráha číslo 17 má dĺžku 12 km a je to najdlhšia dráha na základni Edwards. Má tiež slúžiť ako hlavná pristávacia dráha pri návrate raketoplánu OV -102 z prvých štyroch kozmických letov. Jediným nedostatkom inak bezchybného prvého voľného letu bola porucha jedného z piatich palubných počítačov krátko po odpojení raketoplánu od nosiča. Táto chyba si vyžiadala revíziu a úpravy všetkých počítačov a to spolu so záplavami po prietržiach mračien spôsobilo ďalšie zdržanie celého programu. Preto vedenie NASA po bezchybnom priebehu druhého voľného letu 13. 9. 1977 rozhodlo skrátiť počet letov s aerodynamickým krytom na tri, vynechať upútaný let bez krytu a tretí voľný let bez krytu. Tretí a posledný voľný let s krytom (23. 9. 1979) bol už otázkou rutiny. Astronauti preverovali priečnu i pozdĺžnu stabilitu raketoplánu a riadenie zostupu z výšky 2400 m až do 900 m prenechali automatike. Let trval 5 minút a 34 sekúnd a pristátie riadila posádka ručne. Po tomto lete demontovali aerodynamický kryt a do zadnej časti trupu raketoplánu umiestnili makety troch hlavných motorov a dvoch motorov orbitálneho manévrovacieho systému. Pri voľných letoch bez krytu sa nepočítalo so žiadnymi veľkými manévrami. Celý let mal prebiehať v ose pristávacej dráhy, pretože odstránenie krytu znamenalo zvýšenie aerodynamického odporu raketoplánu a tým aj značné skrátenie doby letu. Vplyvom turbulencie za zadnou časťou raketoplánu sa tiež zmenšil dostup Boeinga 747, takže k oddeľovaniu malo dôjsť už vo výške okolo 6000 m oproti 7300 až 8000 m pri letoch s krytom. Celý voľný let mal potom trvať asi 2 minúty, ale pri letoch s krytom trval okolo 5.5 min.

12. 10. 1977 nastúpila posádka Engle — Truly voľnému letu bez krytu. Po oddelení vo výške 6827 m menila posádka pozdĺžny a priečny sklon raketoplánu a po 2 minútach a 34 sekundách pristála rýchlosťou 350 km/h. Počas letu sa ukázalo. že aerodynamický odpor raketoplánu bol o niečo nižší, než sa čakalo na základe meraní v aerodynamickom tuneli. Bodkou za celým skúšobným programom bol druhý voľný let bez krytu dňa 26. 10. 1977. Astronauti Haise a Fullerton pristáli po dvoch minútach na 4572 m dlhej betónovej dráhe, čim overovali schopnosť raketoplánu pristávať v areáli Kennedyho kozmického strediska, kde je pre tento cieľ postavená taká istá dlhá dráha. V novembri 1977 sa uskutočnili ešte štyri upútané lety bez posádky v tzv. transportnej konfigurácii, v akej budú raketoplán prevážať medzi základňami. Napokon v marci 1978 previezli raketoplán „Enterprise" do Marshallovho kozmického strediska v Alabame, kde sa mal podrobiť pozemným vibračným skúškam. V prvej fáze skúšok umiestnili do skúšobného zariadenia orbitálny stupeň spolu s vonkajšou nádržou, čo predstavovalo čast letu od oddelenia štartovacích motorov až po dosiahnutie obežnej dráhy. Po skúškach zostavu rozobrali a znovu zložili, ale už aj so štartovacími motormi. V tejto druhej fáze boli štartovacie motory plné a simuloval sa stav krátko po štarte. Po opätovnom rozobraní a zložení kompletného raketoplánu prebehla tretia fáza skúšok, pri ktorej boli štartovacie motory prázdne, čo predstavovalo stav krátko pred ich oddelením vo výške asi 45 km pri skutočnom lete. Celú sériu vibračných skúšok úspešne ukončili 23. 2. 1979. Po týchto skúškach mali podľa pôvodných plánov raketoplán „Enterprise" vrátiť späť do montážneho závodu v Palmdale, kde mal byt upravený pre kozmické lety. Medzitým však padlo rozhodnutie, že „Enterprise" do vesmíru nepoletí, zostane mu len úloha pozemného skúšobného exempláru. Jeho miesto zaujme exemplár, s ktorým robili pevnostné skúšky a ktorý pokrstili na OV-099 „Challenger". Tento má byt hotový v roku 1981. Ako prvý poletí do vesmíru podľa plánu orbitálny stupeň OV-102 "Columbia", privezený do Kennedyho kozmického strediska Boeingom 747 už 24. 3. 1979. Odtiaľto by mal štartovať, ak nenastanú nejaké ďalšie ťažkosti v tomto roku. Pôvodne stanovený termín prvého letu do vesmíru, marec 1979 nemohli dodržať pre rôzne technické problémy.

Zdroj: Časopis Elektrón.

Pomerne častá je na severe Ciech, u nás však rastie len na niekoľkých lokalitách na východnom Slovensku. Obrubuje vlhké listnaté lesy, kde má na jar ešte predtým ako vyrastú listy na stromoch, dostatok svetla. často rastie pri potokoch. Miesta jej bohatšieho výskytu sú väčšinou vyhlásené na rezervácie, aby sa zachovali posledné lokality, z ktorých ju melioráciami a vodohospodárskymi zásahom ešte nevytlačili. Pre svoju vzácnosť patri medzi zákonom chránené rastliny.

Zdroj: Časopis Elektrón

Rozpad rodiny v skorých jarných mesiacoch má v ich živote veľký význam. Mladé ryšavky musia teraz z jari v mene zachovania rodu obsadiť všetky vhodné stanovištia, ktoré opustili v uplynulých mesiacoch. Tie, ktoré vymreli, treba v živote lesa čo najrýchlejšie nahradiť. Tak káže jeden z mocných zákonov riadiacich prírodnú rovnováhu lesa. Ak prežilo zimu viac „starousadlíkov", ostáva menej priestoru mladej generácii. A naopak, ak väčšina starousadlíkov vyhynula, majú mladé jedince väčšiu šancu na prežitie. V marci sa odohráva v lese aj veľká zmena v živote jelenej zveri. Jelene zhadzujú parohy. Pod vplyvom hormonálnych zmien, začala prebiehať u jeleňov na povrchu výrastkov čelných kosti — pučnic, s ktorými boli pevne spojené parohy — osteolýza. Rozpadanie kostných buniek na rozhraní pučnice a parohu konči tým, že v týchto miestach sa paroh odlomí. Nad pučnicou sa objaví krvavá jazva, ktorá však skoro zarastie kožou. Hneď na to začína intenzívny rast nového parohu. Vyvijajúci sa paroh je mäkký porastený jemnou srsťou a vystupujú doň početné cievy a nervy. Vývin parohu bude trvať 16 až 20 týždňov. Za tento pomerne krátky čas sa vytvori silnému jeleňovi v parohoch až 13 kg kostného tkaniva. V čase, keď sa jeleňovi vyvíjajú parohy, vyhýba sa šarvátkam. Pokiaľ ho však okolnosti predsa donútia bojovať, bráni sa alebo útočí iba raticami. Paroh je v tomto období veľmi citlivý na zranenie a bolesť. Jeleňovi v tomto čase môže dokonca znepríjemňovať život aj parazitný hmyz, keď mu cicia z vyvijajúceho sa parohu krv. V lesnom šere mladín prečkávajú marcové snehové búrky aj súmračné vtáky, sluky hôrne. Na ceste z juhu do severských hniezd ich nezastavili ani snehové pľúšte a posledné nočné mrazy. Prikrčené v mladinách vyčkávajú už u nás na prvé krajšie dni. Keď sa zatrblieta na oblohe prvá hviezda, vzlietnu prvé samčeky nad lesné čistiny. Veľké oči prezrádzajú, že ide o súmračného vtáka. Farba ich peria je taká verná napodobenina zotlelého lístia, že človek ťažko zbadá sľuku aj na vzdialenosť niekoľkých krokov. Voľakedy si človek nevedel vysvetliť, ako si môže sľuka dobývať dlhým zobákom z pôdy potravu. Preto sa pravdepodobne zrodili aj historky o tom, že sa živí výlučne rosou. Dnes však už poznáme podrobne jej osobitnú techniku lovu lariev a dážďroviek z pôdy. Dlhý zobák majú sľuky vybavený početnými hmatovými telieskami. Môžu ho otvoriť na konci aj vtedy, keď ho majú zapichnutý hlboko v chodbičke dážďovky, alebo larvy. Ich cesta na sever je súčasne aj svadobným letom. Za návratu do severných hniezdisk preletujú samčeky nad mladinami a lesnými čistina-mi, kde sú ich tokaviská. Na sever sa nevracajú túlavo, ale vyhľadávajú najvýhodnejšie cesty, vyhýbajúc sa horským masívom.

Zdroj: Časopis Elektrón

Patrí do nej všetko, čo sa týka merania, od meracích jednotiek až po meradlá, od najvyšších štátnych etalónov až po všetky prevádzkové meradlá. Etalón (štátny, primárny, sekundárny) je zariadenie, ktoré realizuje hodnotu príslušnej veličiny. Týmto môže byť buď jednotka. jej násobok, pripadne podiel alebo iná hodnota stanovená s požadovanou presnosťou. Takéto zariadenie, ktoré je oficiálne schválené ako etalón danej hodnoty, sa používa na určovanie hodnôt všetkých ostatných etalónov (nižšieho metrologického rádu) danej veličiny v štáte. Úlohou štátnej metrológie je zabezpečiť štátne etalóny pre všetky významné veličiny a určiť ako preniesť jednotky od týchto etalónov na prevádzkové meradlá. Československý metrologický ústav v Bratislave úspešne reprezentuje našu metrológiu v zahraničí. Hoci ústav ešte nemá bohatú históriu, výsledky, ktoré v niektorých oblastiach dosiahol, sú na svetovej úrovni. Ide predovšetkým o vedeckovýskumnú činnosť, zameranú na zlepšenie úrovne československej etalonáke fyzikálnych a technických jednotiek. Na vedeckovýskumnú prácu nadväzujú práce technického rozvoja, ktoré spočívajú v realizácii a zdokonaľovaní štátnych etalónov, v konštrukcii a výrobe unikátnych zariadení a ich uvádzaní do prevádzky. Tieto zariadenia však nestačí len vyvíjať a realizovať, treba ich ako etalóny medzinárodne porovnať a tak zjednotiť československý systém meracích jednotiek so systémami iných štátov. V ústave vytvárajú československé metrologické predpisy, overujú etalóny nižších metrologických rádov, robia typové skúšky, vyhotovujú posudky a expertízy. Problematika realizácie a uschovania etalonóv je taká rozmanitá, že prakticky každý z nich si vyžaduje samostatné oddelenie a laboratórium s dokonalým technickým vybavením. Bolo nám jasné, že všetky nemôžeme navštíviť. A tak rozhodol blížiaci sa Nový rok 1980, presnejšie deň, od ktorého už definitívne používame sústavu Sl. Nech nám ostatné základné veličiny SI prepáčia, rozhodli sme sa pre dĺžku, čas a teplotu.

KDE ODMERAJÚ AJ NEVIDITEĽNÉ

Už dávno neplatí to známe: cól sem — cól tam. V mnohých oblastiach je milimeter obrovskou vzdialenosťou a mikrometer bežne používaným termínom. Presné meranie sa najmä v strojárskom priemysle stalo základným predpokladom kvalitnej produkcie. Oddelenie metrológie dĺžok, ktorého vedúcim je inžinier Vlastimil Navrátil, zabezpečuje primárnu etalonáž dĺžky a prenos jednotky na sekundárne etalány. Zameriavajú sa tu na koncové i čiarkové dĺžkové miery. Presné meranie dĺžok koncových etalónov (vzdialenosť medzi protiľahlými "vyleštenými" stenami telies) sa uskutočňuje optickými interferenénými metódami. Využívajú tu vlnovú d´žku rôznych zdrojov, okrem iných aj vlnovú dĺžku žiarenia lasera. Etalón pripnú na doštičku a vytvoria tzv. spojenie na optický kontakt (dotykové plochy oboch telies sú natoľko rovné, že sa molekuly priťahujú). Časť svetla dopadá na hornú čast etalónu, čast sa odráža od doštičky. V interferenčnom komparátore pomocou interferenčných prúžkov možno jednoznačne určiť dĺžku etalónu. V roku 1976 začali v oddelení použivať dĺžkový komparátor CLC-20, ktorý umožňuje porovnávať dva čiarkové dĺžkové etalóny až do 1 m, umiestené vedľa seba. Komparátor má dva fotoelektrické mikroskopy, ktoré sú schopné merať posuv 10 nm (pre porovnanie — predstavuje to asi 0,0002 hrúbky vlasu). Komparátor bol pôvodne určený na porovnanie dvoch čiarkových etalónov. Aby mohli porovnať čiarkový etalón priamo s vlnovou dĺžkou laserového žiarenia, spojili ho s laserinterferometrom LA 3000, ktorý vyrába n. p. Metra Blansko. Tým zvýšili presnosť, rozšírili rozsah merania a výrazne urýchlili merací proces.

KDE NEZÁLEŽÍ NA TELEVÍZNOM PROGRAME

Z vyše stovky atómových hodín, ktoré na svete „tikajú", majú jedny v oddelení metrológie frekvencie a akustických veličín. Je to céziový primárny etalón frekvencie. ktorý umožňuje nezávisle a podľa platnej definície reprodukovať jednotku frekvencie a jej násobky s požadovanou presnosťou (pripomeňme si, že 1 Hz = =1 ss a teda 1s = 1 Hz ').
V laboratóriu, do ktorého nás priviedol vedúci oddelenia. Ing. Július Groch, CSc., sú rozžiarené obrazovky televíznych prijímačov. Televízny program však neslúži na spríjemnenie pracovného času: slúži na porovnanie času. Mali sme šťastie, že sme prišli tesne pred dvanástou hodinou. Presne o 12.00 sa začalo porovnávacie meranie s Budapešťou. Obrazové synchronizačné impulzy z televízneho štúdia totiž prijímajú v bratislavskom i budapeštianskom laboratóriu na televíznych prijímačoch prakticky v rovnakom čase (malý rozdiel spôsobuje rozdielny čas šírenia signálu) a pretože počítače impulzov presne vyčíslia rozdiel medzi bratislavskou i budapeštianskou dvanástkou (ktoré nemusia byt totožné) a najbližším impulzom, porovnaním sa zistí, aký je medzi hodinami rozdiel údajov. Presnosť porovnania je zaručená. Potvrdzuje to aj inžinier Groch slovami:
— Nezaujímajú nás sekundy, o tie sa nemôžeme pomýliť, zaujímajú nás mikrosekundy. Na základe týchto presných merani určujeme presné hodnoty frekvencie primárneho etalónu frekvencie. Meranie času a frekvencie je v súčasnosti najpresnejším meraním vo fyzike. Atómový čas sa vytvára celosvetovo ako priemer z vyše 100 atómových hodín na celom svete. Presný čas v ČSSR určujú už 12 rokov atómové hodiny československej akadémie vied v Prahe, ktorá úzko spolupracuje s bratislavským ústavom. Okrem toho u nás pracuje vysielacia stanica OMA 50, ktorá vysiela etalónový kmitočet 50 kHz a časové údaje. Jej vysielanie prijímajú všetky astronomické pracoviská, priemyselné podniky, lietadlá i letiskové služby. Šikovní rádioamatéri si robia „digitálky" na prijem tejto stanice, OMA riadi aj špeciálne pouličné hodiny, ktoré vyrába Pragotron (zatiaľ ukazujú čas v Prahe a Košiciach).
Jednotku času pomocou atómových hodín určili v roku 1967 tak, aby sa čo najpresnejšie približovala k astronomickému času. Aj tak však medzi nimi narastá rozdiel. Preto sa medzinárodne dohodlo, že ak bude treba, urobí sa o polnoci na Silvestra alebo 30. júna zmena o jednu sekundu. Majitelia presných digitálnych hodiniek to mohli spozorovať aj začiatkom tohto roku. Hovoriť o čase znamená súčasne hovoriť o frekvencii a práve v tejto oblasti poskytuje oddelenie neoceniteľnú službu rôznym podnikom. Overuje a testuje generátory frekvencie, ktoré ako sekundárne etalóny frekvencie kontrolujú rôzne prístroje v našich priemyselných podnikoch.

KTO MERIA TEPLOTU A TEPLO, TEN ŠETRÍ

Ťažko nájsť vhodnejší citát, ktorý by dokumentoval dôležitosť presného merania teploty a tepla. Na mnohých zariadeniach malá odchýlka od predpísanej teploty zhoršuje výkon, pevnosť a predlženie materiálov tiež závisí od teploty. Teplotu však nestačí iba merať, treba ju merať presne. Vedúci sektoru metrológie teplo technických veličín Ing. Milan Borovička nás upozorňuje na špecifickú vlastnosť teplotnej stupnice.
— U väčšiny veličín sa definuje základná jednotka a potom jej násobky. U teplotnej stupnici treba definovať celý jej priebeh.
— Medzinárodná praktická teplotná stupnica je tak definovaná, aby si ju mohla realizovať každá krajina samostatne, v rozsahoch, aké potrebuje,
— dodáva inžinier Ján Demian, vedúci oddelenia metrológie teploty a tepla.
— Presnosť však závisí od technických možností a schopností pracovníkov. Teplotná stupnica pre ČSSR je realizovaná a uchovávaná v ústave a na jej základe vybudovali primárnu etalonáž v rozsahu 54,361 K až 2573 K (-218,789 až 2299,85 *C). Teplotnú stupnicu určujú viaceré pevné definičné body, ako napríklad trojný bod kyslíka (rovnováha medzi pevnou a kvapalnou fázou a parou kyslíka), 
— 54.361 K, trojný bod vody, 
— 273.16 K, bod tuhnutia striebra —1235.08 K, bod tuhnutia zlata —1337,58 K a pod.
Ďalšími bodmi sú druhotné referenčné body, z ktorých najvyššiu teplotu — 2042 K — má bod tuhnutia platiny. V ústave majú rôzne zariadenia — kryostaty, banky, pece — v ktorých dokážu realizovať tieto teplotné body, inými slovami, „vyrobiť" tieto známe teploty. A pretože je známa závislosť niektorých elektrických vlastnosti látok od teploty, pomocou odporových, termistorových či termo-elektrických teplomerov (zvolený typ závisí od intervalu, v ktorom merajú a od presnosti, ktorú potrebujú dosiahnuť) dokážu určiť teplotu medzi týmito bodmi. V prípade vysokých teplôt pracujú s bez dotykovými teplomermi — pyrometrami. Teplotu tu stanovujú z teplotného žiarenia. ktoré vzniká tepelnými pohybmi hmotných častíc meranej látky. To všetko umožňuje overovať teplomery používané v praxi a prispieť tak k spestreniu merania teploty. Hoci u nás len začíname merať spotrebu tepla, v ústave už robia typové skúšky rôznych meračov tepla, ktoré by mali priniesť úspory 20 až 30 %. O vysokej úrovni oddelenia svedči to, že americká firma Yellow Springs Instruments Co., si dala overiť svoje termistory, ktorými vybavuje družice, okrem iných významných svetových metrologických pracovisk, aj ústavu v Bratislave. S výsledkami bola veľmi spokojná.

Zdroj: Časopis Elektrón

ELEKTROAKUSTICKÝ INDIKÁTOR NAPÄTIA

Celo tranzistorový indikátor napätia predstavuje osobný ochranný prostriedok pri práci a obsluhe na rôznych elektrických zariadeniach vysokého a veľmi vysokého napätia. Na bezpečnú vzdialenosť od živých elektrických časti signalizuje hroziace nebezpečenstvo. Indikátor pracuje samočinne a nezávisle od pracovných podmienok, čim predstavuje istý druh nepodmienenej ochrany. Môže byť umiestnený v ochrannej prilbe, na pracovnom odeve a pod. Skladá sa z kapacitného snímača, prispôsobovacieho impedančného meniča, nizkofrekvenčného zosilňovača striedavého signálu, usmerňovača, jednosmerného zosilňovača, bez kontaktného spínača, generátora akustických kmitov, nízkofrekvenčného zosilňovača a kombinovaného vypínača so skúšobným tlačidlom. Indikátor je citlivý aj na nízke napätie a možno ho použiť aj ako skúšačku a na vyhľadávanie trasy elektrického káblového vedenia pod zaťažením a elektrických vedení v omietke. Autormi vynálezu sú Anton Burcrovič a Tibor Oppl z Výskumného ústavu bezpečnosti práce v Bratislave.

NOVÝ MECHANICKÝ PROSTRIEDOK PRE VINOHRADY

Pracovnici Výskumného ústavu poľnohospodárskej techniky v Rovinke úspešne odskúšali model orezávača určeného na orezávanie zelených letorastov viniča. Nové zariadenie umožni znížiť počet pracovníkov. Mechanizované orezávanie zelených letorastov viniča pomôže v širšej miere využívať ďalšie vinohradnícke mechanizmy. Zlepši priechodnosť strojov medzi riadkami viniča pri kultivácii, hnojení, postrekoch i pri zbere. A navyše sa pri kombajnovom zbere znížia zberové straty. Orezanie letorastov umožni tiel lepšie vyzretie hrozna. Doteraz podobné zariadenia vyrábali len vo vyspelých kapitalistických štátoch. V našich vinohradoch ich až na ojedinelé výnimky nepoužívali. Nové zariadenie je umiestnené na prednom nárazníku traktora. Možno ho montovať na zvyčajne používané naše i zahraničné traktory. Obsluhu traktora a orezávača súčasne vykonáva traktorista.

Zdroj: Časopis Elektrón.

AKO JE TO DNES

Hlavnou úlohou národného podniku Zberných surovín je — stručne povedané — zber a úprava druhotných surovín. Pritom druhotné suroviny musia „absolvovat" určitý kolobeh. Výkupňa Zberných surovín zozbiera, resp. vykúpi tieto suroviny, upraví ich (roztriedi, zlisuje a pod.) a v upravenom stave dodá spracovateľskému priemyslu, ktorý ich použije ako prvotnú surovinu. Ani jedna krajina na svete nie je taká bohatá, aby si mohla dovoliť nevyužívať druhotné suroviny, ktoré potenciálne má k dispozícii. A zvlášť to platí pre našu krajinu, síce priemyselne vyspelú, ale na suroviny nebohatú. Sieť Zberných surovín v republike tvorí 11 krajských podnikov riadených Krajskými národnými výbormi. Tie majú vo svojich okresoch zberové prevádzkárne, ktoré disponujú jednotlivými výkupňami. Výkupne špeciálneho zberu vykupujú kožky a perie, výkupne všeobecného zberu ostatné druhotné suroviny. Ktoré ostatné? Do výkupni môže každý obyvateľ našej republiky odovzdať železný šrot, farebné kovy (med, hliník. olovo, zinok, cín a ich zliatiny), starý papier, sklenené črepy, starý textil. odpadovú gumu, plastické hmoty, zaolejované handry, sisal, korok, ľudské vlasy, filmy, ustaľovač, rohy a rohovinu, kožky z kôz, kozliat, oviec, jahniat, králikov, zajacov a kožky z lovnej zveri, suchý chlieb. Tieto suroviny znovu spracúva papierenský a lepenkársky priemysel, čierna a farebná metalurgia, priemysel textilný, sklársky, gumárenský, nábytkársky, tukový, potravinársky, kožená galantéria a ďalšie odvetvia. S výrobkami, na výrobu ktorých použili suroviny zo zberu, sa stretávame denne. Ročný objem výkonov všetkých 11 podnikov Zberných surovín predstavoval napríklad v roku 1977, 1 432 121 000 Kčs.

SYSTÉM ŠPECIALIZOVANÝCH KONTAJNEROV

Zväčšovať počet výkupni nestačí na skvalitňovanie a rozširovanie výkupu druhotných surovín. Jedným z limitujúcich faktorov činnosti Zberných surovín je aj rozvoj ich technického vybavenia, ktoré zatiaľ nie je na primeranej úrovni. Technický rozvoj Zberných surovín zaostal za kapacitnou „ponukou". Preto sa ešte stretávame s výkupňami v podobe „plechových búd bez vody a elektriny". Postupne ich už nahradzujú nové, moderné výkupne. Napríklad v Bratislave je dnes 6 výkupní, ktoré svojím estetickým vzhľadom vyhovujú moderným požiadavkám. Sú to jednoduché, ale praktické bunky s kontajnermi. Ich počet sa má do konca roku 1980 rozšíriť na 10 až 15. Kontajnery sú dnes objektívnou nevyhnutnosťou a patria neodmysliteľne do každej výkupne. Ich útroby „pohltia" 6 ton druhotných surovín. Navyše môžu „cestovať". Výkupňa dovezie napríklad kontajner na školský dvor a po napInení ho odvezie späť. V poslednom čase sa začali robiť pokusy so špecializovanými kontajnermi na sklenené črepy. Budú stáť pred hotelmi, reštauráciami, inými stravovacími zariadeniami a postupne aj na sídliskách. Doterajšie pokusy však stroskotali, pretože v kontajneroch sa okrem sklenených črepov našli nežiadúce odpady. V Zberných surovinách v Bratislave na Plynárenskej ulici už pracuje veľkokapacitný lis BOA SUPER 40. Práve takéto moderné vysokovýkonné stroje, mechanizmy a zariadenia, bez ktorých to pri rastúcich úlohách nepôjde, chýbajú. „Úzkym profilom" sú vysokozdvižné vozíky, výkonné lisy s automatickým viazaním, ťažkotonážne vozidlá, na ktoré možno montovať hydraulické mechanizmy, nevyhnutné pre manipuláciu napríklad so železným šrotom a sklenenými črepmi. Nedostatok vagónov spôsobuje „viaznutie" expedície druhotných surovín z výkupne do výroby.

PLNÉ ODPADOVÉ NÁDOBY

V obsahu odpadových nádob je 80 až 90% druhotných surovín ktoré by sa dali ešte spracovať a využiť. Plytváme tak cennými hodnotami, i keď sa nám zdá, že kvôli kôpke suchého chleba, či balíku starých novín sa nám neoplatí ísť do zberne. Známe porekadlo však hovori: „Babka k babce, budú kapce..." Príčiny však treba vidieť aj inde. Sieť výkupni Zberných surovín má ešte stále priveľké oká. Na viac ako 350 tisíc obyvateľov Bratislavy pripadá približne 30 zberní. Je to málo. Ved napríklad v Petržalke, kde býva takmer 50 tisíc ľudí, je len jedna výkupňa. Tam niekde prameni aj nezáujem obyvateľov o výkup druhotných surovín (ak odhliadneme od malej výkupnej ceny za niektoré druhotné suroviny a nedostatočnej informovanosti o otváracom čase výkupní). Ďalším negatívnym faktorom je už spomínaná technická zaostalosť výkupní. Nedostatok technických, organizačných a ekonomických faktorov ovplyvňuje teda v nemalej miere výkup a využívanie druhotných surovín. Zberné suroviny vyvíjajú iniciatívu na skvalitnenie a rozšírenie výkupu. Jednou z jej foriem sú rozličné sútaže a podujatia. V tomto roku pripravili pre školy a pionierske skupiny už tradičnú celoročnú súťaž v zbere starého papiera a železného šrotu. Najúspešnejší zberatelia sa na záver súťaže zúčastňujú Celoslovenskej várky starého papiera v Juhoslovenských papierňach a celulózkach v Štúrove a Celoslovenskej tavby železného šrotu vo Švermových železiarňach v Podbrezovej. A hoci sa do zberu zapojilo v uplynulom období 80% škôl, do súťaže len 10 až 15% (napríklad za rok 1978 sa nezapojila ani jedna škola z okresu Nové Zámky, Topoľčany, Trenčín a Trnava). Zaujímavým podujatím tohto roku je súťaž „Hor sa na Spartakiádu 1980 - pod heslom „Súťažme každý deň". Môže sa jej zúčastniť každý, kto odovzdá najmenej 50 kg druhotných surovín rozličného druhu. Medzi odmeny patrí aj vstupenka na Celoštátnu spartakiádu. Zberné suroviny každý rok vypravujú zvláštny vlak k moru. Jeho účastníkmi sú pionieri, ktorí za rok odovzdali najväčšie množstvo druhotných surovín v jednotlivých okresoch.

ČO SA SKRÝVA ZA ČÍSLAMI

Prečo také súťaže a podujatia ? Prečo apel na zber druhotných surovín? Na výrobu jednej tony surovej ocele z pôvodných surovín potrebujeme 80 hodín ľudskej práce. „Výroba" jednej tony zo železného šrotu vyžaduje len 8 hodín! Zároveň tona šrotu predstavuje úsporu 2 ton kvalitného koksovateľného uhlia a 4 tony železnej rudy. Najefektívnejším surovinovým zdrojom pre výrobu papiera a lepenky sa stal zberový papier. Zberový papier, ktorý splnil svoju primárnu funkciu, možno ľahko technologicky spracovať znovu na vlákninu a z tejto sekundárnej vlákniny vyrábať ďalšie papierenské výrobky. Cyklus — výroba — užitie — zber — výroba — sa opakuje niekoľkokrát. Zo 400 kg nepotrebného odpadu sa získava priemerne 300 kg nových výrobkov (hygienický papier, lepenky, papier, obalové prostriedky, strešné a izolačné materiály pre potreby stavebníctva atď.). Napríklad z jednej tony zberového papiera vyrobia v papierňach lepenku, ktorá poslúži ako obálka pre 6 tisíc učebníc. Tona starého papiera znamená úsporu 2,51 metrov plm. dreva. 354 600 ton papiera, vykúpeného za rok 1976, predstavuje tieto úspory: 890 000 plm. dreva, t.j. viac ako 3 000 ha storočného lesa. 11 000 pracovných sil a ďalšie úspory elektrickej energie. Zo starých handier je vyrobený jemný a pevný listový letecký papier, trvanlivý papier na dôležitých dokladoch, bibliofilské vydania kníh a papiere s najväčšmi nárokom na odolnosť — bankovky. Najrýchlejší rozvoj výkupu za uplynulé obdobie zaznamenal ustaľovač (ustaľovač je chemická tekutina, ktorá sa používala pri výrobe fotografií, poznámka redakcie). Z tisíc litrov upotrebeného ustaľovača môžeme získať 3 až 4 kg striebra. Mimoriadny hospodársky efekt majú sklenené črepy. Väčšina z nich sa dostáva do Zberných surovín len z priemyselných zdrojov (konzervárni, liehovarní, pivovarov a pod.). Tzv. ľudový zber je nedostačujúci. Význam črepov spočíva v tom, že do sklárskeho taviaceho kmeňa ich pridávajú 30 až 40%. Ich nedostatok znamená, že sa taviaca teplota musí zvyšovať až o 4002 stupňov Celzia. Každých chýbajúcich 1000 ton sklenených črepov predstavuje naviac spotrebu energie približne 80 000 kWh. Pri optimálnom množstve črepov (40 %) je životnosť taviaceho agregátu asi 20 mesačná, pri dvadsaťpäť percentnom množstve sa skracuje na 16 mesiacov. Sklárne črepy potrebujú (napríklad v Skloobale Nemšová až 40 ton denne), pretože sklenené črepy sú ťažko nahraditeľnou technologickou surovinou, šetria životnosť životných agregátov, sklárske suroviny a energiu. Zberne suroviny dodali v roku 1978 sklárskemu priemyslu celkove 43 tisíc ton črepov, čim splnili požiadavku len na 50%. Pritom v domovom odpade bolo, vďaka veľkému počtu nenávratných obalov (fľaše od oleja, toniku a iné), minimálne takmer pol milióna ton skla. Príčina tohto stavu nespočíva len v ľahostajnosti obyvateľov, ale aj v nedostatku manipulačnej techniky a v nedostatočnej expedícii sklenených črepov (nedostatok vagónov). Zberné suroviny sa pokúšajú nájsť východisko v uvádzaní systému špecializovaných kontajnerov s otvormi na biele a farebné sklo. Už čoskoro by mali stáť na našich sídliskách. V roku 1978 odovzdali Zberné suroviny do výroby 552 tisíc ton železného šrotu, 376 tisíc ton starého papiera, 43 tisíc ton sklenených črepov, 22 tisíc ton starého textilu, 17 700 ton farebných kovov, 11 800 ton odpadovej gumy a 2 tisíc ton plastických hmôt.

SÚ BOHATSTVOM

Druhotné suroviny šetria spoločenské náklady. Znižujú nároky na investície, mechanizmy, dopravné prostriedky, ďalšie pracovné sily. Prispievajú ku zlepšovaniu životného prostredia. Ročne sa u nás vykúpia druhotné suroviny za 1,5 miliardy korún. Súhrn všetkých v roku 1978 zozbieraných druhotných surovín predstavuje v spracovateľskom priemysle úsporu vyše 2 miliárd kWh elektrickej energie. Podceňovanie významu druhotných surovín sa obracia proti nám samým, podnikom i individuálnym spotrebiteľom. Ak sa vyváža kovový odpad na skládky, oslabí sa zásobovanie hutnými výrobkami. Keď sa znehodnocuje papier, chýba obalový materiál. Sklenené črepy vyhodené do odpadu znižujú výrobnú kapacitu sklenených obalov. Vyliaty ustaľovač ovplyvňuje hospodárenie s drahými kovmi.

A EŠTE NA ZÁVER

Zberné suroviny prešli od vozíkov kožkárov ku kontajnerom dlhú cestu. Za 31 rokov svojej činnosti vykúpili vyše 6 miliónov ton starého papiera, vyše 6 miliónov ton železného šrotu, vyše 4 milióny ton kožiek, pol milióna neželezných kovov, 700 tisíc ton starého textilu, tony striebra z ustaľovača a stovky vagónov ostatných druhotných surovín. V tomto roku venujú zvýšenú pozornosť nielen výkupu sklenených črepov, ale aj výkupu kožiek a plastov. Život okolo nás sa rozvíja prudkým tempom. Rastú nové závody, priemyselné kombináty, huty. Zároveň s nimi však vznikajú i nové problémy. V mestách je smog obvyklý jav a špinavé rieky nie sú vzácnosťou. S rastom výroby a spotreby rastie aj množstvo priemyselného aj nepriemyselného odpadu. ktorého odstraňovanie je čoraz ťažšie a nákladnejšie. Rozvoj priemyslu je nevyhnutný. No rovnako nevyhnutné je i to. aby tento rozvoj neprinášal zhoršovanie iných faktorov, ktoré sú pre život človeka základné — ovzdušia, pôdy, hygienického a estetického prostredia. To je aj jeden z hlavných cieľov Zberných surovín. Chcú zachraňovať nielen hodnoty druhotných surovín, ale aj hodnoty v našom životnom prostredí — čistý vzduch, pôdu a rieky.

Zdroj: Časopis Elektrón