RetroMánia

ABC nazývané

"abecečko", česky "abíčko" je dvojtýždenník technického a prírodovedného zamerania pre mládež. Jeho súčasťou sú kreslené seriály, vystrihovačky papierových modelov a ďalšie samostatne použiteľné predmety. Časopis vychádza od roku 1957 a dodnes nestratil svoju popularitu.

Prípravy na vydanie nového vedeckotechnickej zameraného časopisu pre vekovú skupinu 10 až 15 rokov začali v roku 1956. Pôvodne uvažovaný názov "ABC vedy a techniky" bol počas príprav zmenený na "ABC mladých technikov a prírodovedcov", aby nedochádzalo k zámene s už existujúcim VTM (Veda a technika mládeži). Prvé číslo vyšlo v januári 1957 v rozsahu 32 strán a náklade 50 000 výtlačkov. Šéfredaktorom bol Ján Cerovský, technickým redaktorom Vlastislav Toman, grafikom Sláva Jílek a výtvarníkom Mirek Lidák. Časopis vychádzal ako mesačník, vydavateľom bol Ústredný výbor ČSM. V nasledujúcich dvoch rokoch náklad vzrástol najprv na 75 000 a potom na 90 000 výtlačkov.

Zlaté filmové 50' roky

boli tým pravým v propagácii rekreácií ROH (revolučné odborové hnutie) o ktoré nebol z počiatku ani tak záujem až sa na to súdruhovia nemohli pozerať a tak sa vymyslela nádherná filmová komédia s nezabudnuteľnou českou hereckou elitou tej doby. Ale mne ani tak nejde o tento film, ale skôr či sa ešte medzi nami  nájdu pamätníci takýchto čias. Nemusia to byť práve pamätníci z päťdesiatych rokov, ale i z iného obdobia. Napríklad veľmi populárne boli rekreácie a zájazdy organizované ROH v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Chodilo sa do Mauzólea v Sovietskom zväze, alebo len tak za nákupmi do NDR, Poľska a Maďarska. Tí "lepší" odborári sa dostali v lete aj do Juhoslávie. Veľmi populárne v osemdesiatych rokoch boli určite letné rekreačné pobyty pri slovenskom mori. Nie, nie nemyslím tým reklamný slogan súčasnosti - Jadran je slovenské more. Naše skutočné sladkovodné more je na Zemplínskej Šírave.

Zrod športového parašutizmu v Partizánskom sa datuje od roku 1947. Vtedy z podnetu Slovenského leteckého zboru v Baťovanoch bol založený parašutistický krúžok a to hlavne aj preto, že rozvoj letectva v bývalých Baťovanoch sa z roka na rok dostával stále do väčších výšiek. Dňa 24.augusta 1947 bolo slávnostne dané do prevádzky letisko Baťovany - Malé Bielice. Pre desiatky nadšencov lietania a parašutizmu to bola veľká sláva. Vznikli vtedy neporovnateľne lepšie podmienky činnosti s predchadzajúcim obdobím. K dôstojným oslavám letiska v Malých Bieliciach prispeli členovia aeroklubu, teda letci a parasutisti, ktorí vtedy tvorili jednu veľkú rodinu. Letisko bolo teda otvorené.

Vasilij Grigorievič Zajcev sovietsky ostreľovač

Prvé písomné správy o obci Terchová

ktorej pôvodný názov bol Kralowa, pochádzajú z roku 1580. Je osud súvisia s dejinami Starého hradu a panstva Strečno. Prvý obyvatelia Terchovej sa živili zväčša pastierstvom, neskôr aj roľníctvom. Koncom 17. storočia sa Terchová dostala do Tepličského panstva, kedy prichádzajú do dedinky noví obyvatelia, medzi ktorými je pravdepodobne aj otec Juraja Jánošíka.

Obec sa pomaly ďalej vyvíjala a rástla. Začiatkom 19. storočia mala Terchová 438 domov, 380 rodín a 2164 obyvateľov. V druhej polovici 19. storočia je obec postihnutá veľkým suchom, čo nakoniec končí epidémiou postihujúcej väčšiu časť obyvateľstva. Počas druhej svetovej vojny bola značná časť domov nemcami vypálených, ľudia odchádzajú ľudia na Južné a Západné Slovensko. Vybudovanie novej Terchová sa začalo po roku 1948. A tom je aj dnešná filmová uputávka. A ako teda vyzerala obec Terchová v tej dobe? Týždeň vo filme z roku 1948 zachytáva dianie v Terchovej, vysviacku Kostola sv. Cyrila a Metoda a fašiangy v Štefanovej.

Slovensko 1938

Vidieť Slovensko pohľadom filmových kamier z predvojnového obdobia je malým zázrakom a takýto pohľad sa nenaskytne každý deň. Mať tak stroj času a preniesť sa aspoň na chvíľu do čias bývalého Československa do čias prvej Československej  Republiky tak, ako ju ukazuje vo svojej relácii "Hledání ztraceného času", Karel Čáslavský. Pre nás tých neskôr narodených nám tieto filmové zábery hádam nič nepovedia, keďže som sa narodil až o dvadsať rokov neskôr, ale určite je dobré vrátiť sa do čias v ktorých žili naši dedovia a staré matere. Pozrieť si, ako v tých časoch vyzerali naše slovenské mestá a dediny. Filmová ukážka ponúka zábery na tie najznámejšie. Na Žilinu, na Banskú Bystricu, ale i na Brezno či obec Stratená.  A od tých dôb sa skutočne toho neskutočne zmenilo. Veď posúďte!

S P O M I E N K Y kapitána v zálohe Antona Ž ú b o ra

V noci z 27. októbra na 28. októbra r.1944 mi dal veliteľ 1. čs. armády gen. Viest rozkaz pre spôsob partizánskeho vedenia boja. Tým nastala II. etapa slávneho Slovenského národného povstania. I. československá armáda odchádza do hôr. Je 28. októbra 1944, deň štátneho sviatku - deň slobody. Nemecké jednotky obsadzujú sídlo povstaleckých vojsk Banskú Bystricu. Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov. Zdalo sa, že elán bojujúcich jednotiek poklesne. Nie! Naopak. Proti presile siedmym nemeckým divíziám naši chlapci nepodľahli. Nezlomila ich šedivá jeseň a ani tvrdá zima. Začali nové spôsoby bojov. Väčšie celky bojujúcej I.čs. armády sa zreorganizovali do malých partizánskych oddielov.

Ešte som 25.3.1945 nemala celých 12 rokov, a už som dovtedy zažila svoj najhorší a najlepší deň v živote.

Najhoršie dni boli vtedy, keď nemecká armáda ustupovala z Banskej Bystrice. V našom dome dôstojníci obsadili dve najkrajšie izby a my štyri deti a mama sme spali v jednej izbe. Vedľa v jedálni okolo okrúhleho stola sa opili a chceli sa cez dvojité dvere pretlačiť do našej spálne. Priložili sme k dverám detskú postieľku a z celej našej detskej sily sme ju tlačili s desaťročnou sestrou do dverí. Mama už viazala plachty, že nás spustí na ulicu. Vykrikovali, že vedia, že otec je partizán a vyhrážali sa. Bol to taký rev, že celá naša ulica bola na oknách. Našťastie boli veľmi opití, tak sa nepretlačili. Asi nás zachránil aj zajatec, ruský vojak – Vlasovec, ktorý im robil sluhu – pucáka. Staral sa aj o ich kone. Ťahal ich od dverí a stále hovoril „schlafen“. Nemec žiadal gwehr a chcel zámok na dverách rozstrieľať. Našťastie ho Vlasovec odviedol do postele. Pred odchodom sa mojej mame ospravedlnili. Boli to farmaceuti. Čo z toho, keď nás takto ničili.

Retro hity. Pesničky z dôb našich starých otcov a mám v časoch, v ktorých im bolo vekovo rovnako ako nám v dnešnej dobe.

Milujem staré hity, či už sú to hudobné hity z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, alebo niečo z päťdesiatych či šesťdesiatych rokov, aj keď ja osobne sa riadim pravidlom, že čím staršie, tým možno lepšie. Staré hity majú pre mňa dokonalú atmosféru tej doby, cítenie, melódiu a určitý nezabudnuteľný šarm. To je podobne, ako so starými knihami tie z antikvariátu majú pre mňa akýsi životný príbeh a dušu, preto ich vždy uprednostním pred nejakou novinkou. Samozrejme, že tých niekoľko retro hitov je veľmi veľa a je veľmi ťažké ich vtesnať do malého miesta na týchto webstránkach, ale nejde ani o to vtesnať ich sem, ale pripomenúť si náladu tej doby. Nejdem opisovať ich históriu ani ich nejako podrobne analyzovať, skôr chem prezentovať tie pocity, ktoré sa možno aj vo vás pri vypočutí daných melódií vo vás v tejto chvíli "prebudia". Zapučúvajte sa, možno i vám v tejto chvíli niečo krásne pripomenú rovnako, ako mne.

Po druhej svetovej vojne

odevné továrne produkovali konfekciu, ktorá z väčšej miery predstavovala z núdze cnosť. Mladým sa nepáčila a starí boli radi, že je aspoň čo kupovať. Po víťaznom februári 1948 sa objavili v predajniach a v krajčírskych salónoch anglické a škótske vlnené látky na obleky. Kto chcel byť na výslní, musel si dať nohavice, sako a kabát ušiť. Inak to nešlo. Ak chcel ísť človek s dobou, musel pre to niečo urobiť a i hlbšie načrieť do vrecka, pretože každý špás niečo stál.  Na zimné plášte vtedy letelo grombi, neskôr flauš.  Veľkou módou boli aj montgomeráky, ľahké plášte. Neodmysliteľným módnym doplnkom boli topánky budapeštianky. Výkrik zo susedného Maďarska, ktorý aj u nás zapustil hlboké korene. V obchodoch by ste ich márne hľadali, naše fabriky takú módu v tej dobe totiž nepreferovali. Vyrábali ich na mieru súkromní obuvníci. Špica topánky mala zboku profil, ako hlava žraloka. Tak toľko z histórie. Ja by som sa ale rád  dozvedel niečo o ľuďoch, ktorí pracovali v povojnovom odevnom priemysle. a ktorí ho v neľahkých povojnových časoch začali budovať, aby mohli znova obliecť a obuť tento národ.