RetroMánia

Československé státní dráhy boli za čias socialistického Československa najvyťaženejším diaľkovým prepravcom. Autobusmi sa chodievalo z väčša z  dedín za prácou do miest a cestovné bolo o niečo drahšie, ako na železnici.  Vlakmi sa ľudia prepravovali na väčšie vzdialenosti. Na návštevy do najvzdialenejších zákutí tedajšieho Československa, baníci - východniari za prácou do Ostravy, deti na prázdniny do pionierskych táborov, pracujúca robotnícka trieda  na odborárske dovolenky a vojaci základnej služby na opušťáky. No vlak  bol predovšetkým doménou študentov. Kto by vo vlaku nestretol aspoň jednu študentskú lásku? Ja som ich tam stretol niekoľko. Nie nebolo to tým, že by som bol záletník, ale bolo to tým, že som vlakom cestoval dlhé študentské roky od gymnázia až po vysokú školu. A neboli to trasy hocijaké. Vždy to bolo cez polovicu Slovenska tam a cez polovicu Slovenska späť. A keď som nechytil prípoj - no to bolo. Hneď sa z toho stala nočná šichta a prichádzal som domov až nad ránom. Letá boli na nočných staniciach krásne. Hviezdy na teplom letnom nebi ... No v zime?

Socialistický štát bral svojim občanom z hrubej mzdy 20 percent.

Pri dnešnej hospodárskej kríze, ktorá ešte stále hýbe Európskou úniou sa občas stretnem s názorom - zlatý socializmus, že ako nám bolo zaňho dobre. Hovoria dnes dnešné staré a prastaré  mamy. Naozaj musím uznať, že pri ich priemernej výške dôchodku prevádzkujú nákupnú turistiku a v období keď majú hypermarkety akciový deň, je ich plný obchodný dom až človek má optický pocit, že sa čas vrátil o niekoľko rokov naspäť, ak si odmyslím regále plné všelijakého tovaru. A väčšina z nich ozaj žije na hranici chudoby, čo je za dvadsať rokov budovania demokracie ozaj, ako bratia češi povedia - ostuda! Každá doba má svoje čaro. Aj tá z čias socialistického Československa, ale ja osobne by som sa do takého socialistického zriadenia nevrátil. Žiť znova za železnou oponou, žiť v škatuľke, na oknách vyvesovať vlajky ZSSR a ČSSR tak to práve nemusím. Ale určite by som si vedel predstaviť ceny potravín a iných tovarov z tej doby v dobe dnešnej. A napríklad aj školstvo, či zdravotníctvo, alebo poľnohospodárstvo. Za socializmu kam moje oko dovidelo sa pestovali potraviny. Dnes keď prídete na Spiš, kam oko dohliadne, pestujú trávu. Za ňu dostávajú dotácie z EU. Je to hrôza. Teda z môjho laického pohľadu. Pretože nevidím do karát s ktorými naši poľnohospodári hrajú.No ale vráťme sa k téme. Aké že to vlastne boli mzdy za socializmu?

Ako sa cestovalo do cudziny

Zlatý Šengen, poviete si. Môžem ísť kam chcem, môžem ísť kedy chcem, môžem ísť s kým chcem a môžem sa vrátiť kedy chcem. Tak takéto vymoženosti občania ČSSR nemali. A pochybujem o tom, že by to niekto aj čakal, že sa raz toho dožijeme. Voľné cestovanie po Európe i po svete. Vycestovať napríklad na dovolenku do vtedajšej Juhoslávie k moru, ozaj nebolo jednoduché. Škoda, že komunistickí prominenti nevymysleli socialistický Šengen. Čože by nám v tej dobe chýbalo? Síce na hraniciach s kapitalistickými krajinami boli ostnaté drôty, chlapci v uniformách pohraničnej stráže s ostrými nábojmi neustále "surfovali" na čiare, ale možno ak by zrealizoval niekto voľný pohyb občanov krajín RVHP, žilo by sa hádam lepšie. A možno to bol zámer udržiavať ľudí v stráženom pieskovisku, pretože tí hore vonku chodili, nechali si prinášať luxusný kapitalistický tovar a pracujúci ľud sa hral na svojom piesočku doma. Škoda. Mohli sme v tej dobe ozaj predbehnúť Šengen a možno dnes by sa od krajín bývalého východného bloku mohla Európa aj niečo naučiť. A ako to vlastne bolo s tým vycestovaním do zahraničia? 

Prvá samoobsluha v Československu

vznikla práve v Prahe v Husitskej ulici 1.6.1955. Predávali sa v nej klasické potraviny, okrem mäsa a údenín.Vtedy ešte neexistovala technológia na zatavovacie a vakuované fólie,takže nebolo možné držať v samoobsluhách balené mäso výrobky. Takisto v Brne na rohu Koliště a Křenové bola otvorená samoobsluha v roku 1955. Samoobsluhy sa hromadne začali stavať v rokoch 1958-59. Napríklad  v Liberci v Dunaji bola otvorená samoobsluha 3.11.1958 a 16.6.1958 bola tu otvorená samoobsluha s drogériou. V Blansku bola prvá samoobsluha otvorená v roku 1958. Ďalšia kategória samoobsluhy boli automaty, ktoré fungovali od 60-80 rokov. Najznámejším bol automat Koruna v Prahe na Václavskom námestí.

Jeden z prvých filmov s mafiánskou tématikou

vzbudil v Československu veľký ohlas. Ba počul som, že pri natáčaní v Taliansku vzbudzovali hlavní hereckí hrdinovia v uliciach "postrach", pretože si ich poniektorí domorodci pomýlili so skutočnými mafiánmi. Bývalý priateľ mafiánskeho šéfa Carmello (Marián Labuda) sa pokúsi ovládnuť podniky svojho šéfa, a za to ho Morellano (Rudolf Hrušínský) odsúdi na smrť. Poslanému zabijakovi unikne do Viedne, kde odovzdá svoje obchody s drogami gangsterovi Dirigentovi (Juraj Herz). Ten mu ako dobrý úkryt odporučí Prahu. Tam však Carmello narazí na malé české podvodníkov a príde o šaty, peniaze i pištoľ, a tak sa presunie do Karlových Varov, kde sa zoznámi so sprievodkyňou Čedoku, pani Boháčkovou (Jiřina Bohdalová). Medzitým Morellano zistí miesto jeho pobytu a vyšle za ním ďalších zabijakov. Carmello prevezme zásielku drog a ukryje ju do tašky, ktorú chce schovať u Boháčkovej. Tašky sa zmocní jej manžel (Petr Nárožný), ale zase o ňu príde. Pani Boháčkovú v Amsterdame unesú. Do situácie zasahujú Morellanovi zabijaci, rozbehne sa naháňačka, ale taška zase zmizne. Mafiánom v Čechách sa akosi skrátka nedarí.

Obrátená pyramída

budova slovenského rozhlasu, jedna z dominánt Bratislavy, ktorá je svojim zjavom neprehliadnuteľná postavili v čase socialistického realizmu. V rámci Bratislavy ide o výnimočnú budovu, koncept svedectva socializmu, v ktorom  vznikala. Táto doba priala veľkorysým socialistickým riešeniam. Práve preto mohli jej tvorcovia experimentovať, použiť progresívne technológie a konštrukčné princípy v takej podobe, ako ju vidíme dnes. Tvorba budovy prebiehala v dobe liberalizácie v 60-tych rokov. O autoroch budovy rozhlasu rozhodla súťaž z roku 1963. Víťazom sa stal architekt Miloš Chorvát, investor sa však po zvážení všetkých za a proti rozhodol realizovať druhý najvyššie ocenený návrh architektonického kolektívu Štefan Svetko – Štefan Ďurkovič – Barnabáš Kissling, ktorého formu tvorila obrátená pyramída z oceľovej konštrukcie.

Vít Olmer

Jeden z výborných českých filmov na sklonku 80. rokov 20.storočia, ktorý nastavil zrkadlo absurdite socialistického systému, aj keď bol natočený myslím si, ako propagačný film na potieranie kapitalistického spôsobu života v socialistickom Československu. Ale v jednom mal stopercentnú pravdu. Čo nebolo možné dostať v obchodoch, nakúpilo sa u vekslákov. Bony, oblečenie a spotrebná elektronika. Film je nádhernou ukážkou príbehov zo zákulisia vekslákov. Je vidieť, že na svoju dobu mali títo chlapci mierne povedané nadštandardné príjmy a žili si ako bohémovia. Koniec koncov, ich vtedajšie príjmy by ich asi uživil aj v tomto storočí. Pamätám si, keď nám tento film premietali naši politickí pracovníci na škole, ako odstrašujúci príklad. Len zvláštne na tom bolo to, že sme tým hlavným hrdinom závideli všetko na čo siahli. Peniaze, krásne ženy, namiesto toho, aby sme sa poučili z ich kriminálnych činov. Písal sa rok 1987.

Trabant 601

Kto by si nepamätal túto skvelú značku, ktorú si bolo možno v období socializmu kúpiť síce na poradovník, ale relatívne povedané za málo peňazí. Aj keď čo znamenalo za málo peňazí v tej dobe sa dá polemizovať.

Nový Trabant 601 sa prvýkrát predstavil verejnosti na jarnom veľtrhu v Lipsku v marci 1964, jeho sériová výroba však začala až o štvrť roku neskôr. Priestrannejšia karoséria typu 601 sa mimo iné vyznačovala o štvrtinu väčšou zasklenou plochou, o niečo priestrannejším interiérom, ale predovšetkým vydarenými vonkajšími tvarmi, s ktorými Trabant bez zásadných zmien prežil nasledujúcich 27 rokov.

O dielčie úpravy a modernizácie však núdza nebola. Už na jar 1965 sa objavil Trabant 601-H s elektrohydraulicky ovládanou samočinnou spojkou Hycomat, v lete debutovalo nové kombi Trabant 601 Universal, na jeseň 1967 boli zdokonalené predné brzdy a od februára 1969 vzrástol výkon motoru na 19 kW. Dvojdverový Trabant 601 s rázvorom 2020 mm, vonkajšími rozmermi 3555x1504x1437 mm a pohotovostnou hmotnosťou 620 kg dosahoval najväčšiu rýchlosť 105 km/h, pričom priemerná spotreba paliva sa podľa dobového prospektu pohybovala mezi 6,0 až 8,5 l na 100 km. O málo dlhší (3560 mm) a vyšší (1467 mm) kombík s pohotovostnou hmotnosťou 660 kg jazdil najviac 100 km/h.

Osemdesiate roky v architektúre Slovenska by som ohraničil rokmi 1979 – 1992

To bolo obdobie nástupu postmoderny až po jej rozpad do dekonštruktivistických a neomodernistických prúdov. Postmoderna sa v našich architektonických štúdiách objavila už v roku 1979. Prvé významné realizácie možno datovať do roku 1984. Teda táto názorová transformácia sa uskutočnila v architektúre skôr a čitateľnejšie ako vo výtvarnom umení. Do roku 1984 sa postmoderna u nás rozvíjala ako alternatívny prúd paralelne s oficiálnou neskorou modernou. Až po udelení Ceny Zväzu slovenských architektov Obchodnému domu Ružinov v roku 1984 sa postmoderna oficiálne prijala a v roku 1985 i 1987 nás reprezentovala na Bienále architektúry v Sofii. Na stretnutiach českých a slovenských architektov v Spišskej Kapitule sa v roku 1984 prezentovali prvé realizácie, ktoré už niesli znaky nového prúdu. Všetci sme v ňom videli vyslobodenie z krízy moderny. Táto „šťastná“ situácia pretrvávala možno dva – tri roky. Postupne sa začali objavovať dekonštruktivistické a neomodernistické projekty a tvorivé tápanie pokračovalo. V roku 1985 sa v Kapitule objavili prvé pokusy mladej maliarskej generácie zo Slovenska a Čiech. Boli to autori, ktorí sú teraz na výstave prezentovaní ako protagonisti postmodernizmu.

Pomoc poľnohospodárom za starých čias bolo neodmysliteľnou povinnosťou mladej generácie

Zberom bohatej úrody  každý zväzák či pionier vykonal dobrý skutok v prospech národného   hospodárstva. Na brigády sa chodievalo hlavne na žatvy a na zber zemiakov. Samozrejme, že sa neopomenuli ani iné plodiny, ale okolo obilovín a zemiakov bolo najviac práce. Pamätáte si to? Predpokladám, že ešte áno. Namiesto školy celé dni na poliach s kýblami v ruke sa zberalo od rána až do  úmoru. Ale zas na druhej strane - malo to niečo do seba. Na jednej strane sme pomohli a na druhej strane sme zas nemuseli do školy. A človek aj pocítil, čo to je práca na poli a odmenou mu neboli peniaze za brigádu, ale tak nanajvýš čaj, jablko, nejaká tá desiata a obed. Dnes by to bolo hádam nepredstaviteľné ísť niekam na brigádu a pracovať zadarmo. Nuž iný kraj iný mrav. Len to musím povedať trocha inak. Iný systém, iná pláca. Ale v podstate nechcem v tomto článku chváliť, alebo haniť socialistický brigádnicky systém. Ide mi skôr o to zapojiť vás do diskusie so spomienkami na toto obdobie. Čo bolo pekné. Na tie zážitky čo sme povystrájali, ako detiská. Proste na obdobie pionierskych a zväzáckych brigád. Brigád príslušníkov ČSĽA - našich vojakov, ktorí pravidelne pomáhali poľnohospodárom a na rozdiel od nás, robili to s radosťou, pretože nemuseli sedieť v kasárňach. A to viete. Sem tam sa im ušlo aj to nejaké pivko i prítulná dojička na družstve.