RetroMánia

Pásla kone na betóne film, ktorý patrí dodnes medzi klenoty novodobej slovenskej filmovej tvorby vychádza z knižnej podoby rovnomenných poviedok, ktoré Emilia Zimková napísala a vydala, ako 32 ročná. Kniha bola dokonca preložená i do japončiny. Keď prišlo rozhodnutie nakrútiť podľa knihy film, pani Zimková požiadala o scenár Fera Feniča a práve on mal aj film natočiť. Ale osud nakoniec rozhodol tak, že sa k scenáru dostal režisér Štefan Uher a na realizáciu filmu dostal zelenú práve on čo Fera Feniča dosť pobúrilo. A tak sa začal nakrúcať krásny film z ľubozvučnou šarištinou, Pásla kone na betóne.

Ľudová hudba bratov Muchovcov z Terchovej, je ľudová hudba súrodencov Muchovcov. Zoskupenie vzniklo okolo roku 1982. Toto zoskupenie terchovských muzikantov hrá tradičnú terchovskú muziku až dodnes. Viachlasne hrajú a spievajú. Ich hudobné nástroje sú netradične prispôsobené a možno preto vydávajú tak nádherný sýtejší zvuk. Ich hudba a spev je osobitná a len im vlastná. Je to národné kultúrne dedičstvo slovenských predkov v živúcej podobe. Ide o jedinečný terchovský hudobný štýl na Slovensku. Bratia Muchovci sú ozajstní znalci terchovskej ľudovej kultúry. Študovali zvyky a hudbu svojich starých terchovských rodákov, chodili za nimi, učili sa od nich muzikantské techniky a piesne. Bratom Muchovcom sa podarilo zachovať nie len ich hudobný štýl, ale aj množstvo nádhernej ľudovej hudby pre ďalšie slovenské pokolenie.

Video, ktoré rozplakalo celý svet. Video o tom, aký jednoduchý a aký emocionálny môže byť pohľad na náš všedný každodenný život. A pritom stačí tak málo. Zastaviť sa v tej správnej chvíli.

Prvá chata pri Zelenom plese bola postavená v roku 1876. Neskôr však vyhorela a bola vybudovaná nová chata pod názvom Egidova chata na severnom brehu plesa. Časom prístavbami a rekonštrukciami bola chata rozširovaná a v roku 1950 premenovaná z pôvodných historických názvov, na Brnčalovu chatu, podľa Alberta Brnčalu (1919 – 1950), učiteľa telesnej výchovy, vtedajšieho predsedu Slovenského horolezeckého zväzu. V súčasností chata nesie pôvodný polohopisný názov, Chata pri Zelenom plese. Chata  poskytuje ubytovanie a občerstvenie. Kapacita ubytovania je 56 lôžok v izbách a i niekoľko miest na núdzové prespanie v spacáku. Unavenému turistovi, ktorý prišiel na Zelené pleso isto dobre padne možnosť najesť a napiť sa, a nazbierať sily na pokračovanie túry. V priestrannej jedálni s bufetom ponúkame široký sortiment teplých aj studených jedál a nápojov.

Skalnatú dolinu zo západu a severu uzatvára Lomnický štít. Prvých tatranských turistov lákal do Skalnatej doliny najmä výstup na Lomnický štít a keďže to bola namáhavá dvojdňová túra , nocovalo sa pod Skalnatým ohniskom (morénový svah zvažujúci sa do lesného porastu - niekoľko metrov pod vrcholom tohoto svahu vo výške 1 750 metrov nad morom vyčnieva zo svahu mohutný balvan - Skalnaté ohnisko), poniže Skalnatého plesa. Skalnaté ohnisko v roku 1841 upravili a obmurovali štyria sliezsky turisti s horským vodcom Jakubom Luxom a správu o vzniknutej útulni zanechali na drevenej doske  juhovýchodne od Ohniska. A tak vznikla vo svojej prvopočiatočnej podobe Skalnatá chata (1 751 m n. m.).

Zamkovského chata je horská chata, ktorá sa nachádza v ústí Malej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách. Chatu založil horolezec a horský vodca Štefan Zamkovský v rokoch 1942 – 1943 ako svoje bydlisko. Počas druhej svetovej vojny slúžila chata ako útočisko pre partizánov, Židov a politických väzňov. Po znárodnení v roku 1948, musel Zamkovský chatu opustiť kvôli obvineniu komunistickej vlády, že bol prisluhovačom kapitalizmu. Následne chata dostala nové meno.  Chata kapitána Nálepku , hoci s touto osobnosťou nemala nič spoločné. V roku 1992 bola po reštitúcii chata vrátená Zamkovského potomkom. V súčasnosti Zamkovského chata ponúka ubytovanie a občerstvenie pre turistov. Zásoby sa na ňu dopravujú podobne ako v minulosti, pomocou vysokohorských nosičov, ale pomáha aj vrtuľník. Ako zdroj elektrickej energie slúži malá vodná elektráreň na Malom Studenom potoku. Zamkovského chata je otvorená celoročne, pre okoloidúcich turistov poskytuje nielen občerstvenie, ale aj nocľah. Zamkovského chata disponuje 23 lôžkami a 2 prísteľkami. Usporiadanie izieb je nasledovné: 3 x 4-posteľová izba , 1x 5-posteľová izba a 3 x 2-posteľová izba . V izbách sa nachádzajú poschodové postele, WC a sprchy s teplou vodou sú na chodbe. V prípade zlého počasia je možné prespať aj núdzovo na povale vo vlastnom spacáku. Zamkovského chata ponúka typický bylinkový nosičský čaj, "Svištie mlieko", čapované pivko "Staroprameň", aj tmavé a aj nealkoholické. Samozrejme Vám neuškodí kalíštek horca, či "Rainerovky". Z jedál si pochutíte na kapustovej, šošovicovej, či cesnakovej polievke, do stálej ponuky patrí maďarský a segedínsky guláš, klobása, parené buchty, ale aj slovenské špecialityako halušky, bryndzové pirohy a iné. Všetky jedlá pre Vás s láskou pripravujú profesionálni nosiči-kuchári, ktorí všetky potrebné suroviny vynášajú na chatu na chrbtoch.

Téryho chata (ľudovo nazývaná Terynka) je najvyššie položená celoročne otvorená horská chata vo Vysokých Tatrách. Leží pri Piatich Spišských plesách v Malej Studenej doline, nad skalnou stenou, odkiaľ pomyselne stráži túto dolinu. Téryho chata bola postavená roku 1899 podľa projektu spišskosobotského architekta Gedeona Majunkeho. Chata od svojho založenia nesie meno podľa banskoštiavnického lekára Edmunda Téryho, ktorý sa zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky vo vtedajšom Uhorsku. Okrem iných vystúpil ako prvý aj na okolité štíty: Prostredný hrot (1876) a Pyšný štít (1877). Do roku 1933 bola najvyššie položenou chatou vo Vysokých Tatrách. Od roku 1936 má celoročnú prevádzku. V roku 1944 chatu spravovali slovenskí vysokoškolskí študenti, ktorí tu počas povstania ukrývali poľských odbojárov či ruských utečencov zo zajateckých táborov. Chata prešla viacerými stavebnými úpravami, naposledy v rokoch 1979-82, stavebný materiál na opravu vynášali nosiči na svojich ramenách, no napriek tomu si zachovala pôvodný tvar podľa architekta Majunkeho. K chate sa viaže aj meno tatranského beletristu – chatára Bela Kapolku.

Zbojnícka chata je vysokohorská chata s celoročnou prevádzkou v závere Veľkej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách. Chata bola postavená v roku 1924 na mieste staršieho objektu a zrekonštruovaná v 80. rokoch, opakovane v roku 1998 po požiari. V súčasnosti poskytuje ubytovanie pre 16 osôb v spoločnej nocľahárni, vhodnej i na dlhšie pobyty. K dispozícii je kuchynka s plynovým varičom, úžitková voda a sušiareň, WC je mimo chaty. Zariadenie ponúka i stravu, pripravovanú priamo na chate. Pre návštevníkov je prístupná terasa s výhľadom do doliny, v zime a nevhodnom počasí poteší posedenie pri krbe. Pre aktívnych turistov je k dispozícii ľahká i náročná turistika, horolezectvo a lyžovanie s inštruktormi.

Po prvej svetovej vojne sa majitelia pozemnej lanovky zo Starého Smokovca na Hrebienok (Legiobanka v Prahe) rozhodli presadiť výstavu ľudového hotela na hornej stanici lanovky. Banka tento zámer zrealizovala v roku 1928 otvorením Športhotela. Športhotel bol vybavený ústredným kúrením, elektrickým osvetlením, kúpeľňami a disponoval 66 izbami s balkónmi. Plochá strecha bola využívaná na opaľovanie hotelových hostí. Po 2. svetovej vojne sa Športhotel stal majetkom ROH a v roku 1947 bol premenovaný na Zotavovňa ROH Hrebienok. V roku 1988 bola budova hotela uzavretá a podstúpila rozsiahlu rekonštrukciu.  Po jedenástich rokoch 14.6.1999 budovu uviedli znova do prevádzky.

Bilíkova chata (ľudovo nazývaná Bilíčka) je vysokohorská chata vo Vysokých Tatrách. Leží na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štíta na mieste zvanom Kancel  blízko Hrebienka, odkiaľ k nej vedie chodník aj cesta. Na mieste dnešnej Bilíkovej chaty stála od roku 1875 jednoduchá Ruženina chata. Roku 1884 k nej pribudol o čosi väčší turistický hotel, ktorý však neskôr spolu s chatou vyhorel. Roku 1893 postavili na ich mieste dva hotely majitelia Spišskosobotskej lesnej spoločnosti. Hotely tvorili malú osadu nazývanú Studenopotocké kúpele. Tieto hotely však roku 1927 tiež vyhoreli. Na ich mieste bola 22. decembra 1934 otvorená Guhrova chata, ktorá bola roku 1936 ešte stavebne rozšírená. Po 2. svetovej vojne bola k chate pristavaná turistická ubytovňa a v roku 1946 bola premenovaná na Bilíkovu chatu na počesť lyžiara a pretekára Pavla Bilíka (1916 – 1944), ktorého Nemci ako účastníka SNP zajali pri Starom Smokovci a 7. septembra 1944 v Kežmarku popravili.