RetroMánia

Kúpiť si auto zahraničnej značky v socialistickom Československu si nemohol dovoliť hocikto

To šťastie mali len robotníci a pracujúca inteligencia, ktorá cestovala po svete, ako sa v tedy hovorievalo - po montážach. Tí za ťažko zarobené peniaze (pretože štát si z ich zárobku bral nemalé dane) si mohli napokon kúpiť auto z kapitalistickej krajiny. My sme doma nemali nikdy auto. Ani to socialistické, teda škodovku, trabanta, alebo sovieta, pretože moji rodičia patrili medzi tú nižšiu robotnícku vrstvu a zárobkovo nedosahovali celoštátny priemer, než tí čo tie autá mali. A tak sa dočkali svojej prvej škodovky až po nežnej revolúcii. Ale vráťme sa späť k tým nádherným kapitalistickým strojom, ktoré z času na čas brázdili naše cesty.

Do Rajca prichádza jar o troška neskôr, takto začína úvod filmového žurnálu z roku 1979

Tridsaťštyri rokov po oslobodení Československa sa život v Československu rozbehol na plné obrátky. Ján Januš je hlavným filmovým hrdinom okolo ktorého sa točí úvodná časť filmového žurnálu a ukazuje obraz tej doby. Tie časy sú už dávno preč. I považské strojárne v ktorých Ján Januš pracoval už neexistujú a už je dávno preč i obdobie keď si fabriky vychovávali svojich zamestnancov a vychovávali učňovskú mládež pre národné hospodárstvo. Dnes patrí Slovensko medzi automobilové veľmoci. Vyrobí sa tu viac automobilov na hlavu, ako kdekoľvek inde vo svete. A na strane druhej, už nevychovávame dostatok mladých kádrov pre potreby nášho priemyslu, ale stredné školy opúšťajú absolventi s honosnými názvami odborov, ktorých uplatnenie pre daný obor je minimálne.

Major Zeman filmový hrdina dôb hlbokého socializmu

Kriminálny seriál natočila Československá televize v rokoch 1974 až 1979 vo svojej ústrednej redakcii armády bezpečnosti a brannosti. Televízny seriál oslavoval bezpečnostný aparát socialistického Československa a zásadne - podľa oficiálnej propagandy - prekrúcali novodobé dejiny našej krajiny po druhej svetovej vojne. Na vtedajších televíznych obrazovkách toho takmer v oblasti kriminalistiky nič nebolo, takže tento seriál myslím si do určitej miery uspokojoval televíznych divákov v sledovaní tridsať rokov bojov komunistov za vybudovanie socializmu v Československu, zápasov a bojov najprv sa zvyšky fašistov a kolaborantov, zradcov a udavačov s buržoáziou vo februári 1948 a nepriateľmi štátu v období zostreného triedneho boja. Aj keď v čase sledovania jednotlivých príbehov si divák možno ani neuvedomoval ten triedny boj a potieranie zločinnosti v Československu možno tak, ako ho chcela  uvedomovať komunistická propaganda, ale film sa sledoval skôr, ako skutočná kriminálka. Ako dobrá kriminálka.  Teda nič viac, ale ani nič menej. Dnes z môjho pohľadu môžem smelo porovnávať jednu kriminálku na televíznej obrazovke tej doby a desiatkami krimináliek na dnešných televíznych obrazovkách, kde ma to v podstate rozčuľuje, pretože vidím super policajtov a super zločincov a som z nich unudený.

Soudružky a soudruzi

dnešnímu zasedání ÚV se předkládá návrh, aby byli někteří soudruzi vyloučeni z pléna ÚV, mezi nimi i já s odůvodněním, že jsem hlasoval proti smlouvě o dočasném pobytu sovětských vojsk na území naší republiky. Tím jsem se dopustil přestupku proti stranické kázni. Rád bych předeslal několik poznámek a to: Návrh neříká, který orgán se usnesl na této smlouvě a pokud jsem byl informován, na schůzi členské skupiny parlamentní nedošlo k formálnímu usnesení. Chtěl bych, aby předsednictvo tuto stranu věci podrobně objasnilo.

Chci ÚV dále upozornit na to, že dosud nebyl nikdo vyloučen z ÚV, kdo nese přímou odpovědnost nebo spoluzodpovědnost za to, že desítky, desítky nevinných lidí byli odevzdáni potupné smrti do rukou kata. Že tisíce a desetitisíce lidí bylo na základě vykonstruovaných obvinění odsouzeno na dlouhá léta mučení a vězení a že mnozí z nich ve vězení svůj život skončili, aniž viděli světlo svobody.

Počúvala sa hudba z rádií

Šumeli. A nie málo. Rádia boli zdrojom hudby rockerov a bígbiťákov Československa. Tie počúvané boli zahraničné a tie nepočúvané tunajšie. Veľa zahraničných bolo zakázaných. Americké boli priam neprípustné. Bígbiťáci a rockeri milovali Rádio Luxemburg či Rádio Caroline. Informácie prinášala Slobodná Európa. Hlas Ameriky bolomiestne rádio so zahraničnými piesňami. Zakázané. Rádio Viedeň bolo počúvateľné pre každého.

Československých interpretov bolo počuť na Československom rozhlase a Čekoslovensku II. Obľúené bolo aj Mikrofórum. Socialistickým rádiom bola Rozhlasová stanica Bratislava kde ste sa mohli dozvedieť o úspechoch socializmu. Počúvanie malo svojskú atmosféru, bolo napínavé a predovšetkým obľúbené. Šumelo a šumelo.No šumelo krásne.

Sovietsky univerzálny samočinný číslicový počítací stroj URAL 2

Filmový týždenník z roku 1963 o tejto udalosti priniesol krátku filmovú ukážku. V tej dobe sa v na Slovensku jednalo o špičku vo výpočtovej technike. Ural 2 v tej dobe dokázal vypočítať za sekundu až 12 tisíc operácií desať miestnych dekadických čísiel a ako filmová ukážka hovorí v tej dobe sa využíval v počítacom stredisku pri elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave na výpočet rozloženia televízneho poľa s prihliadnutím na ďalšie vysielače v stavbe, aby sa navzájom nerušili.

Velorex v Česku ľudovo nazývaný Hadrák

na Slovensku jednoducho Velorex. V tomto článku nazrieme do histórie tohoto ľudového vozítka bratov Stránskych, ktorý za socializmu bol určený pre invalidov. Zvláštne, že práve pre invalidov. Mám z toho čudný pocit, že pri bezpečnosti, ktorá bola neporovnateľná z bezpečnosťou napríklad pri čelnej zrážke v "plechovom" aute si komunisti hádam mysleli, že čo už. Invalid je aj tak "postihnutým človekom" a takéto lacné autíčko je preň, ako stvorené - čo tam po bezpečnosti. Hlavne že dokáže odviesť.  A čuduj sa svete - jazdilo to po vtedajších cestách s espéžetkou. Ale musím priznať, že to malo niečo do seba.  Dnes by som takéto vozítko prijal i ja. Ideálne na letné horúce dni v putovaní za krásami na území bývalého Československa.

Československá automobilka Škoda vystupujúca pod obchodným názvom Automobilové Závody Národní Podnik

dostala na sklonku päťdesiatych rokov za úlohu postaviť vozidlo pre ľudové masy. Znamenalo to okrem iného zvýšiť produkciu automobilov a znížiť ich výrobné náklady. V roku 1955 vtedajšie ministerstvo všeobecného strojárstva stanovilo predpoklady pre nový automobil. Malo sa jednať o minimálne štvormiestny automobil s pohotovostnou hmotnosťou približne 700 kg a spotrebou paliva od 6 do 7 litrov na 100km.Po niekoľkých prototypových skúškach sa ukázalo, že v Škodovke zaužívaná koncepcia s ktorou mali veľké skúsenosti je nevhodná, pretože neúmerne zvyšuje hmotnosť a teda i cenu vozidla. Rozhodovanie medzi predným náhonom a zadným náhonom ukončilo nariadenie, že automobilka pre výrobu vozidla nesmie žiadne diely dovážať, všetky sa musia vyrobiť v ČSSR. Pre konštrukciu prednej hnanej nápravy boli potrebné kĺbové hriadele, ktoré v ČSSR nedokázal nikto vyrobiť, teda bolo nutné zakúpiť licenciu, dovážať ich, alebo podstúpiť náročný a nákladný vývoj.

Radošínske naivné divadlo slovenský profesionálny divadelný súbor, sídliaci v Bratislave, za založený 25. decembra 1963 v Radošine Stanislavom Štepkom

Patrí k najúspešnejším divadlám na Slovensku. Stanislav Štepka začal písať prvé diela ktoré sa považovali za dosť odvážnu. Niektoré boli aj zakázané, aby neskazili morálku socialistického štátu, pretože v nich bolo častokrát vidieť posmech a kritiku reálneho socializmu. Vzhľadom na krátky časový úsek v Stanislav Štepka písal a aj píše, vyšlo pod jeho menom už zopár skvelých humorných diel, ako napríklad: Tata, Včela v zime, Svadba, Človečina, Ako som vstúpil do seba a mnoho ďalších. Ale hádam najlepším dielom tej doby bol Jááánošííík. Ide o nadčasový humor, ktorý je u Stanislava Štepku typický. Stanislav Štepka, vzhľadom na to, že sa narodil na dedine, konkrétne v Radošine, vie humor podať širokému okruhu poslucháčov od intelektuálov až po jednoduchých ľudí, ktorí sa chcú zabaviť na jednoduchosti a kráse.