RetroMánia

Prvá samoobsluha v Československu

vznikla práve v Prahe v Husitskej ulici 1.6.1955. Predávali sa v nej klasické potraviny, okrem mäsa a údenín.Vtedy ešte neexistovala technológia na zatavovacie a vakuované fólie,takže nebolo možné držať v samoobsluhách balené mäso výrobky. Takisto v Brne na rohu Koliště a Křenové bola otvorená samoobsluha v roku 1955. Samoobsluhy sa hromadne začali stavať v rokoch 1958-59. Napríklad  v Liberci v Dunaji bola otvorená samoobsluha 3.11.1958 a 16.6.1958 bola tu otvorená samoobsluha s drogériou. V Blansku bola prvá samoobsluha otvorená v roku 1958. Ďalšia kategória samoobsluhy boli automaty, ktoré fungovali od 60-80 rokov. Najznámejším bol automat Koruna v Prahe na Václavskom námestí.

Jeden z prvých filmov s mafiánskou tématikou

vzbudil v Československu veľký ohlas. Ba počul som, že pri natáčaní v Taliansku vzbudzovali hlavní hereckí hrdinovia v uliciach "postrach", pretože si ich poniektorí domorodci pomýlili so skutočnými mafiánmi. Bývalý priateľ mafiánskeho šéfa Carmello (Marián Labuda) sa pokúsi ovládnuť podniky svojho šéfa, a za to ho Morellano (Rudolf Hrušínský) odsúdi na smrť. Poslanému zabijakovi unikne do Viedne, kde odovzdá svoje obchody s drogami gangsterovi Dirigentovi (Juraj Herz). Ten mu ako dobrý úkryt odporučí Prahu. Tam však Carmello narazí na malé české podvodníkov a príde o šaty, peniaze i pištoľ, a tak sa presunie do Karlových Varov, kde sa zoznámi so sprievodkyňou Čedoku, pani Boháčkovou (Jiřina Bohdalová). Medzitým Morellano zistí miesto jeho pobytu a vyšle za ním ďalších zabijakov. Carmello prevezme zásielku drog a ukryje ju do tašky, ktorú chce schovať u Boháčkovej. Tašky sa zmocní jej manžel (Petr Nárožný), ale zase o ňu príde. Pani Boháčkovú v Amsterdame unesú. Do situácie zasahujú Morellanovi zabijaci, rozbehne sa naháňačka, ale taška zase zmizne. Mafiánom v Čechách sa akosi skrátka nedarí.

Posledná Spartakiáda 1985

Bol som na poslednej spartakiáde v histórii bývalého Československa. Ako príslušník Československej ľudovej armády. Hádam aj dnes by som našiel tú plechovú značku na ktorej som na Strahove stál v bielych trenírkach a  keckách. A hádam by sa mi ešte podarilo odcvičiť prvých pár taktov z vojenskej skladby. Dnes na to spomínam už len s úsmevom. Na ubytovanie na Vypichu (vojenské mestečko v Břevnově na Vypichu pod Bílou horou), na tie prebdené noci plné nácvikov, na podávanie raňajok večer o jedenástej, na povinné jedenie "vitamínových" tabliet podávaných s jedlom pod dozorom dôstojníkov, na čaje plné bromu, na tých zranených chalanov, ktorí nám občas spadli pri letkách "z neba" a ktorých sme nestihli zachytiť (nie vždy sa nám podarilo správne narátať do taktov hudby a súčasne sa pohybovať podľa predpísaného scenára), tej cesty do Prahy vo vlaku, keď sme spali na zemi aj v uličkách vagónov, pretože pre vojaka spací vozeň v tej dobe bol  veľký prepych, ale bolo na tom niečo pekné. Najkrajší na tom celom bol vždy ten záver keď sme docvičili  pred plným Strahovom. Keď zaburácal celý 300 tisícový štadión - tak v tej chvíli človek zabudol na tie mesiace driny, na tie poháre piva, ktoré nemohol na vychádzke vypiť, pretože nás nikam nepúšťali a nacvičovalo sa 3 krát v priebehu  24 hodín i v rámci osobného voľna vojakov a to hlavne v noci, pretože civili nacvičovali cez deň, my armáda prevažne v noci, ale pocit stáť v 300 tisícovom strahovskom kotli  hádam zažil len Rolling Stones, ktorý tu v postsocialistickej ére koncertoval a JA.

Obrátená pyramída

budova slovenského rozhlasu, jedna z dominánt Bratislavy, ktorá je svojim zjavom neprehliadnuteľná postavili v čase socialistického realizmu. V rámci Bratislavy ide o výnimočnú budovu, koncept svedectva socializmu, v ktorom  vznikala. Táto doba priala veľkorysým socialistickým riešeniam. Práve preto mohli jej tvorcovia experimentovať, použiť progresívne technológie a konštrukčné princípy v takej podobe, ako ju vidíme dnes. Tvorba budovy prebiehala v dobe liberalizácie v 60-tych rokov. O autoroch budovy rozhlasu rozhodla súťaž z roku 1963. Víťazom sa stal architekt Miloš Chorvát, investor sa však po zvážení všetkých za a proti rozhodol realizovať druhý najvyššie ocenený návrh architektonického kolektívu Štefan Svetko – Štefan Ďurkovič – Barnabáš Kissling, ktorého formu tvorila obrátená pyramída z oceľovej konštrukcie.

Vít Olmer

Jeden z výborných českých filmov na sklonku 80. rokov 20.storočia, ktorý nastavil zrkadlo absurdite socialistického systému, aj keď bol natočený myslím si, ako propagačný film na potieranie kapitalistického spôsobu života v socialistickom Československu. Ale v jednom mal stopercentnú pravdu. Čo nebolo možné dostať v obchodoch, nakúpilo sa u vekslákov. Bony, oblečenie a spotrebná elektronika. Film je nádhernou ukážkou príbehov zo zákulisia vekslákov. Je vidieť, že na svoju dobu mali títo chlapci mierne povedané nadštandardné príjmy a žili si ako bohémovia. Koniec koncov, ich vtedajšie príjmy by ich asi uživil aj v tomto storočí. Pamätám si, keď nám tento film premietali naši politickí pracovníci na škole, ako odstrašujúci príklad. Len zvláštne na tom bolo to, že sme tým hlavným hrdinom závideli všetko na čo siahli. Peniaze, krásne ženy, namiesto toho, aby sme sa poučili z ich kriminálnych činov. Písal sa rok 1987.

Ing. Michal Kováč, CSc., prvý prezident Slovenskej republiky. Do tejto ústavnej funkcie bol zvolený dňa 15. februára 1993

Prezidentský mandát 1993 - 1998. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po ukončení školy pracoval v bankovníctve až do roku 1989. Od roku 1989 pracoval, ako poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR, pričom v roku 1992 bol zvolený do funkcie jej predsedu. V rokoch 1989 až 1991 pôsobil, ako minister financií federálnej vlády. Funkčné obdobie Michala Kováča skončilo 2. marca 1998. Prezidentské právomoci následne odovzdal vláde Slovenskej Republiky. Úradujúcim prezidentom sa stal Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič.V roku 2000 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Malá privatizácia československej ekonomiky z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku v rokoch 1990 – 1993 znamenala riadený odpredaj štátneho majetku súkromníkom. Išlo podľa slov vtedajšej politickej garnitúry o predaj menších prevádzkových jednotiek, ako boli reštaurácie, maloobchodná sieť a komunálnych služieb. Malá privatizácia mala za cieľ vytvoriť podnikateľskú verejnosť v Československu a teda neštátne zefektívniť a služby, ktoré obyvateľstvo tak za socializmu kritizovalo. Do malej privatizácie vstúpili rôzny ľudia, rôzne politické strany s jediným cieľom. Sprivatizovať čo možno najväčší objem majetku. Nedomyslený mechanizmus celej privatizačnej mašinérie pripravil štátnu pokladnicu o mnoho miliónov Kčs. Počas prvých dní privatizácie sa majetok privatizovaných prevádzok vydražili spravidla za cenu vyššiu než bol úradný odhad. Okamžite však do hry vstúpili najrôznejší pseudopodnikatelia a politici, ktorí rôznymi metódami a praktikami riadili proces privatizácie a tak prichádzali k nemalým majetkom pod ich skutočnú nominálnu i trhovú hodnotu.

Slovenský Biskvit Debouche

alebo inak povedané nápoj pre bohov, tak tak nejako by sa dala nazvať úroveň nášho pohostinstva v osemdesiatych rokoch. Bez urážky. Nechcem sa týmto výrokom dotknúť ľudí, ktorí si svoju prácu vykonávali poctivo, ale ak sa na to pozriem z nadhľadu, tak unavených čašníkov som stretával stovky. A fiškúsov, desiatky. Vybral som pre vás filmovú ukážku ktorej prostredníctvom sa chcem vrátiť k obdobiu, keď veľa vecí bolo takých, ako by som to povedal - takých rovnakých a jednotvárnych. My  skôr narodení môžeme donekonečna porovnávať časy pohostinstva tej doby a dneška. V globálnej rovine došlo k jasnému posunu vpred a vo väčšine prevádzok už dnes platí to známe - náš zákazník náš pán. Teda samozrejme v závislosti od poberanej mzdy čašníka (na ktorého narazíte) a na ktorom hneď vidíte, ako je zaplatený. Aj dnes tak, ako aj za starých čias sedíme si  za jedným stolom a sme si rovní, poniektorí rovnejší, iní sú zas z tak vysokej spoločnosti, že  nevedia čo so sebou. A na takýchto ľudí mal v tej dobe každý dobrý čašník vždy eso v rukáve. A aké to bolo eso?

Trabant 601

Kto by si nepamätal túto skvelú značku, ktorú si bolo možno v období socializmu kúpiť síce na poradovník, ale relatívne povedané za málo peňazí. Aj keď čo znamenalo za málo peňazí v tej dobe sa dá polemizovať.

Nový Trabant 601 sa prvýkrát predstavil verejnosti na jarnom veľtrhu v Lipsku v marci 1964, jeho sériová výroba však začala až o štvrť roku neskôr. Priestrannejšia karoséria typu 601 sa mimo iné vyznačovala o štvrtinu väčšou zasklenou plochou, o niečo priestrannejším interiérom, ale predovšetkým vydarenými vonkajšími tvarmi, s ktorými Trabant bez zásadných zmien prežil nasledujúcich 27 rokov.

O dielčie úpravy a modernizácie však núdza nebola. Už na jar 1965 sa objavil Trabant 601-H s elektrohydraulicky ovládanou samočinnou spojkou Hycomat, v lete debutovalo nové kombi Trabant 601 Universal, na jeseň 1967 boli zdokonalené predné brzdy a od februára 1969 vzrástol výkon motoru na 19 kW. Dvojdverový Trabant 601 s rázvorom 2020 mm, vonkajšími rozmermi 3555x1504x1437 mm a pohotovostnou hmotnosťou 620 kg dosahoval najväčšiu rýchlosť 105 km/h, pričom priemerná spotreba paliva sa podľa dobového prospektu pohybovala mezi 6,0 až 8,5 l na 100 km. O málo dlhší (3560 mm) a vyšší (1467 mm) kombík s pohotovostnou hmotnosťou 660 kg jazdil najviac 100 km/h.

Osemdesiate roky v architektúre Slovenska by som ohraničil rokmi 1979 – 1992

To bolo obdobie nástupu postmoderny až po jej rozpad do dekonštruktivistických a neomodernistických prúdov. Postmoderna sa v našich architektonických štúdiách objavila už v roku 1979. Prvé významné realizácie možno datovať do roku 1984. Teda táto názorová transformácia sa uskutočnila v architektúre skôr a čitateľnejšie ako vo výtvarnom umení. Do roku 1984 sa postmoderna u nás rozvíjala ako alternatívny prúd paralelne s oficiálnou neskorou modernou. Až po udelení Ceny Zväzu slovenských architektov Obchodnému domu Ružinov v roku 1984 sa postmoderna oficiálne prijala a v roku 1985 i 1987 nás reprezentovala na Bienále architektúry v Sofii. Na stretnutiach českých a slovenských architektov v Spišskej Kapitule sa v roku 1984 prezentovali prvé realizácie, ktoré už niesli znaky nového prúdu. Všetci sme v ňom videli vyslobodenie z krízy moderny. Táto „šťastná“ situácia pretrvávala možno dva – tri roky. Postupne sa začali objavovať dekonštruktivistické a neomodernistické projekty a tvorivé tápanie pokračovalo. V roku 1985 sa v Kapitule objavili prvé pokusy mladej maliarskej generácie zo Slovenska a Čiech. Boli to autori, ktorí sú teraz na výstave prezentovaní ako protagonisti postmodernizmu.