Retro spomienky na hotel Patria Štrbské Pleso
Hotel na Štrbskom plese bol postavený v roku 1976 v nadmorskej výške 1355m nad morom
Jeho výstavba započala v roku 1969 pod autorskou taktovkou štátneho projektového ústavu obchodu Brno, Zdeněk Řihák. Hotel patril k najexkluzívnejším hotelovým zariadeniam v ČSSR. Bol zaradený do kategórie A*. Mal 136 dvoj posteľových izieb a 15 apartmánov.Už v tej dobe bol na každej izbe televízne prijímače a chladničky. Hotel mal viacero reštaurácií. Reštaurácia, ktorá bola rozdelená na 4 časti - stredná mala 26 miest, južná 64 miest, východná 36 miest a galéria mala 20 miest. Ďalej tu bola luxusná vináreň zaradená do I. cenovej skupiny s kapacitou 91 miest. Interiér vinárne bol ladený v symbole ohňa, bol tam kozub so žulovými balvanmi. Tanečný parket mal výhľad do prírody. Vináreň bola otvorená okrem pondelka vždy od 20:00 do 03:00 hod.
Rádia z Tesly
TESLA bol česko-slovenský koncernový podnik
Vyrábajúci elektrotechnické a elektronické prístroje a súčiastky na vojenské, profesionálne a amatérske účely. Priamym pokračovateľom TESLY je súčasná česká firma Tesla a.s. , ktorá vznikla z pobočky Tesla Hloubětín. Na Slovensku existuje v súčasnosti spoločnosť s názvom TESLA Stropkov, akciová spoločnosť. Podnik TESLA bol založený 10. augusta 1946 v továrni Mikrofona v Prahe-Strašniciach za účasti juhoslovenského ministra Zlatariča Branka, ministra priemyslu Macedónska Vasiljeva Georgija, ministra priemyslu Bohumila Laušmana, zástupcov vlády, inštitúcií a vysokých škôl. Podnik vznikol zoštátnením a spojením 16 pôvodne samostatných firiem - išlo buď o česko-slovenské podniky alebo častejšie o pobočky zahraničných koncernov.
Prvý československý elektromobil EMA
Prvý československý elektromobil EMA
Vydajme sa na exkurziu do histórie prvého československého elektromobilu Ema, ktorý od roku 1969 vznikal v vtedajšom Výskumnom ústave elektrických strojov točivých v Brne. V roku 1971 bola vyrobená prvá funkčná vzorka dvojmiestneho mestského autíčka Ema a stala sa stredobodom záujmu odbornej i laickej verejnosti. Ale napokon celý projekt elektromobilu záhadne zmizol aj napriek rozvinutej vývojové spolupráci so Sovietskym zväzom. Išlo v tej dobe o úplne jedinečný automobil, ktorého technické parametre a dizajn boli na úrovni tej doby.
Pražské metro
9.5.1974 bol dňom D, keď bola v Prahe spustená prvá časť pražského metra.
Prvé vlaky vyrazili po trase C medzi dnešnými stanicami Florenc a Kačerov. Začiatok prevádzky metra bol najväčším prelomom tej doby. Na oficiálnom otvorení sa zúčastnil aj Gustáv Husák. Systém metra v tedy a dnes je diametrálne odlišný. Vtedy sa do neho vstupovalo turnikety, do ktorých sa vhazdovali korunové mince. Metro aj v mnohom pripomínalo vlak, na každom nástupišti totiž stával výpravca a každý vlak vždy "odmával".
Považská Bystrica
Nové moderné mesto Považský Bystrica na začiatku 70. rokov 20. storočia
Nové a moderné mesto na Považí - takto sa Považská Bystrica prezentovala na začiatku 70. rokov minulého storočia. Stará architektúra ustupuje potrebám novej doby, stavajú sa nové obytné domy, dom služieb a na uliciach sa prechádzajú usmievaví mladí ľudia s malými deťmi. Možno pri zhliadnutí nasledovnej filmovej ukážky sa tí skôr narodení na záberoch aj nájdu. Veď čo môže byť krajšie, ako sa aspoň na chvíľku z dnešného uponáhľaného sveta vrátiť k príjemným spomienkach na obdobie, keď nám bolo dvadsať a keď vôkol nás po uliciach chodili tie staré autá, autobusy, motorky. Keď sme si v dobových kočíkoch vozili naše ratolesti, chodili na zmrzlinu, do kina a riešili sme hádam úplne odlišne problémy než je tomu dnes? Možno nasledujúce filmové zábery pripomenú považskobystričanom ich najkrajšie roky mladosti. A tí, ktorí boli zamestnancami Považských strojární si možno radi pri dobovom žurnále s nostalgiou zaspomínajú na výrobné haly, pracovný kolektív pri výrobe Manetov, Tatranov a Pionierov ( Pionier bol hádam najobľúbenejší motocykel dedinskej mládeže všetkých čias, kde vlastniť pioniera bolo možno v tej dobe rovnaké, ako dnes vlastniť motorku svetovej značky). Aj ja som mal takýto stroj v otcovej drevárni.
Pipi dlhá pančucha
Nie je ňou nik iný ako Švédka Inger Nilsson
Jej meno mnohým a zvlásť tým mladším veľa hovorí, ale keď sa povie Pipi dlhá pančucha, to je už iná pesnička. Inger si svoju najslávnejšiu rolu zahrala už ako 10-ročná, v súčasnosti predstaviteľka šibalského dievčatka s ryšavými copmi a pehami má na tvári 52 rokov. Literárna hrdinka vzišla z pera spisovateľky Astrid Lindgrena stala sa obľúbenou postavou detí po celom svete. Okrem účinkovania v tomto seriáli si Inger zahrala aj v niekoľkých celovečerných filmoch. V dospelosti jej popularita mierne upadla, ale dokázala sa aspoň čiastočne presadiť na divadelnej scéne. Paradoxom je, že dnes už asistentka v lekárskej profesii všade vyhlasuje, že je zrejme jedinou Švédkou, ktorá slávne dielo Astrid Lindgren nikdy nečítala. A tento seriál patril medzi najobľúbenejšie čo sa na vtedajších čiernobielych obrazovkách socialistického Československa dalo sledovať.
Pionierske tábory
Kde bolo tam bolo kde sa piesok lial a voda sypala, bol jeden pioniersky tábor
Bola v ňom kopa detí a pionierskych vedúcich. Všetci celé dni bláznivo vystrájali a zábavy nebolo konca kraja. Každé ráno chodili na rozcvičku, nastupovali spoločne na hygienu a na raňajky. Nasledoval ranný rozvod do zamestnania a rozchod kade ľahšie. A v čom bolo to zamestnanie? Nuž každému pionierskému vedúcemu podľa chuti. Bolo vymyslené toho toľko, že sme to deti brali niekedy, ako nutné zlo. Ale priznám sa - iba niekedy. Ale nie, krivdil by som tým mojim pionierskym vedúcim. Určite to s toľkými deťmi nemali jednoduché a ukočírovať desiatky detí v skupine nebolo určite nič jednoduché. A stále čo ma z tých čias hreje sú - milé spomienky na tieto staré časy. Na časy, keď ma moji rodičia odložili do pionierskeho tábora, aby si aspoň raz v roku odomňa oddýchli. Aj keď som bol ako dieťa v tábore iba raz (a to prosím pekne v medzinárodnom - na Ukrajine) mám z neho hádam tie najkrajšie detské zážitky. Okrem toho, že som tam vo svojich desiatich rokoch spoznal kopu "medzinárodných" kámošov, spoznal som tam, aj jednu ukrajinskú plavovlásku. A ako tá za mnou plakala - ten posledný deň pred odchodom, keď som večer zaspával s jej menom na perách a ráno som sa s úžasom prebudil s napastovanou tvárou (rovesníci natierali svoje obete zubnou pastou a to hlavne tvár a niekdy i celé nezakryté telo počas spánku, ako rozlúčkový rituál) a neveril som vlastným očiam čože sa mi to v noci stalo. Ach, kdeže sú tie krásne časy našich prvých detských lások a prvého indiánskeho bojového pomaľovania zubnou pastou značky Flóra. A čo vy priatelia. Pamätáte si ešte na toto obdobie? Nájdete ešte fotografie s hrdou tvárou a uviazanou pionierskou šatkou na modrej košeli? Áno? Tak mi ich aj s vašim príbehom pošlite!
Petr Spálený
Kto by to povedal, že Petr Spálený bol vyučený knihár
A do muzikantského remesla udrel ako sa patrí - na bubon. Začal, ako bubeník v dixielandovom súbore, potom u skupiny Crossfire. Spievať začal v roku 1967 v skupine Hipps u svojho staršieho brata Jana Spáleného. A mne sa osobne páčilo veľa jeho pesničiek z obdobia sedemdesiatych i osemdesiatych rokov. A ako akúsi retro spomienku na časy jeho najväčšej slávy som pripravil pre vás jedno veľmi vydarené video z tej doby.
Pásli ovce valasi
Maťko a Kubko
ako pastieri oviec - kedysi slovenská klasika v zmysle stád oviec, ktoré sa pásavali na lúkach vtedajšieho Československa. Ako dnes si pamätám, ako veľa podhorských obcí na Orave, Liptove a Spiši chovali stáda oviec. Štátne majetky v tej dobe rátali stáda na stovky kusov. Ba čo si ja pamätám, môj starý otec obhospodaroval okolo tisícky oviec. Ako chlapec som sa dosť často v dobe školských prázdnin potuloval popri ovciach. A boli že to veru krásne časy. Možno je aj medzi vami rovnaký pamätník, ako ja. Chuť na varenej žinčice, sladkej či kyslej to jednoducho nejde zabudnúť. A toho syra čo sme sa ako decká najedli. A dnes? Ovcu v chotároch skoro ani nestretnete. Chov prevádzkujú ozaj už len skalní jedinci. Ak si chcete dať dobrej žinčice to aby ste prešli pol Slovenska. A kedysi? Stačilo vyliezť v chotári na kopec, vojsť do Koliby, pekne pozdraviť a popýtať sa na zdravie honcov či baču až už pred vami stál plný pohár žinčice.
Pacho hybský zbojník
Legendárna zbojnícka slovenská klasika
To hádam so mnou budete súhlasiť. Nápad, ako vytvoriť film so zbojníckou tématikou, ktorý by priniesol do kín úsmev sa musel zrodiť len v hlave slovenského génia. Filmová tvorba 70. rokov má ozaj niečo do seba. Vynikajúca hudba, výborné repliky, perfektný strih a obraz, výborný dej - no len ťažko je čosi možné vytknúť tomuto filmu z tej doby. Všetci vieme, že Pacho nie je historická postava, ale ide o model vysnívaného zbojníka, ktorý okrem toho, že bohatým berie a chudobným dáva, neznáša krivdy a feudálny útlak. Častejšie ako svaly používa rozum. Vie si poradiť v každej situácii za pomoci sebe tak vlastnej šikovnosti a prešibanosti. So svojou družinou, pritom zažíva nevšedné dobrodružstvá. Rešpekt a obdiv nevzbudzuje len u mužov. Napriek tomu, že nepatrí záletníkom, ženy, nevynímajúc cisárovnú Máriu Teréziu, sa bijú o jeho priazeň... No nepripomína vám to niečo? Ak sa pozriem na dnešnú slovenskú politickú scénu tak určite. Ale dnes nie je mojím cieľom politikárčiť. Dnes vás chcem uviesť do pocitov, ktoré mali na filmovom festivale pracujúcich diváci, ktorí tento film po prvý krát uvideli. A odchádzali z amfiteátrov vo výbornej nálade. Veď ešte aj dnes sa mi občas podarí započuť medzi ľuďmi hlášky z tohto filmu:
