Malé dejiny pracej techniky
TATRAMAT Poprad
V Československu sa začali práčky pre domácnosť vyrábať začiatkom 50. rokov. V národnom podniku Kovosmalt v Trnave a to vírivé (Virena, Perobot a i.). V 60. rokoch boli Trnavské automobilové závody monopolným výrobcom vírivých práčok na Slovensku. Vyrábali ich približne do roku 1970 - 1972, keď ich výrobu prevzalo výrobné družstvo Kovostav v Slatinke nad Bebravou. Veľkoobjemové práčky pre práčovne vyrábala Kovoslužba v Beluši. Postupne boli vyvíjané poloautomatické práčky, pri ktorých je obsluha potrebná len pri nastavovaní jednotlivých častí pracieho cyklu a ich kontrole. Prací proces v automatických práčkach prebieha automaticky podľa vopred nastaveného programu obsluhou, čiže práca obsluhy sa obmedzuje na: vloženie špinavej bielizne, nasypanie pracích prostriedkov, nastavenie zvoleného programu, prípadné nastavenie teploty.
Výrobu maloobjemových automatických bubnových práčok pre domácnosť s maximálnou náplňou do 5 kg suchej bielizne začal roku 1968 národný podnik Tatramat v Poprade na základe zakúpenej licencie od francúzskej firmy Viva Haubordin - Lez - Lille. BOla to práčka typu Tatramat 241, neodpružená, do ktorej sa bielizeň vkladá zhora. V roku 1972 začala vyrábať automatické práčky Supertatramat, Tatramat 352 a 353, do ktorých sa bielizeň vkladá spredu.
tatramatka, ako sa jej ľudovo hovorilo, ala 15 pracích programov vrátane programu na vlnenú bielizeň a možnosti úsporného prania. Bol to jednoducho hit, po ktorom túžila snáď každá gazdiná. . A keď práčka na veľtrhu získala zlatú medailu, predajne elektro začali vytvárať poradovníky pre záujemcov. V dnešnej ekonomike 21. storočia nemysliteľný jav.
Výroba elektrických práčok pre domácnosť na Slovensku
| Roky | 1951 | 1952 | 1955 | 1960 | 1970 | 1975 |
| Kusy | 500 | 10 000 | 144 951 | 145 215 | 153 785 | 267 070 |
Vybavenosť obyvateľstva elektrickými práčkami na Slovensku (v ks)
| Rok | Počet obyvateľov na 1 práčku | Počet práčok na 100 domácností |
| 1937 | 354 | 1 |
| 1965 | 6 | 62 |
| 1970 | 5 | 74 |
| 1975 | 4 | 92 |
| 1977 | 4 | 97 |
Rozhovor s Ľubomírom Čelárom st., niekdajším dlhoročným zamestnancom podniku Domáce potreby, na tému histórie predaja práčiek v dobe normalizácie až do roku 1989:
Od kedy do kedy ste pracovali v odbore domácich potrieb?
Od roku 1970 do roku 1989 v podniku Domáce potreby, kde som zabezpečoval tovarové fondy v sortimente chladničky, mrazničky, práčky, elektroinštalačný materiál a rádiomateriál, ale moja práca zasahovala aj do sortimentu spotrebnej elektroniky, ktorou sa teraz označuje čierna technika.
Ako vlastne organizačne fungoval predaj spotrebičov u nás?
Ako som už povedal podnik domáce potreby Bratislava spadal pod trust obchodov Obchodu s průmyslovým zbožím, generální ředitelství Praha /ďalej len "OPZ"/. Pod OPZ spadali podniky v rámci ČSSR, ako Domáce potreby a Veľkoobchod s průmyslovým zbožím Praha, Drobný tovar a Drogérie. Domácich potrieb bolo tuším dvanásť a každý štvrťrok sme za jednotlivé sortimenty (kovo, sklo, elektro, bicykle a pod.) mali celoštátne bilančné porady, kde sa ich účastnili aj jednotliví výrobcovia a dovozcovia. Hovorím o sortimente elektro, ale podobne sa tak konalo aj v iných sortimentoch. Nákup pre Domáce potreby Bratislava v rámci Západoslovenského kraja sa robil priamo zmluvne s jednotlivými výrobcami, alebo cez OPZ. Existovali totiž Centrálne plánované a rozdeľované tovarové fondy a podnikovo plánované. Do tých prvých patrili výrobky ako práčky, chladničky, mrazničky, TV, rádiá, magnetofóny, gramofóny, ako aj dovoz v tomto sortimente. Podniky DP predkladali každoročne OPZ požiadavky na dodávky podľa typov a množstiev tovarov. OPZ potom rozdeľovalo tovarové fondy, teda to, čo mohla dodať výroba na tuzemský trh, resp. si niekto na OPZ a ministerstvách myslel, že to výroba dokáže dodať na tuzemský trh.
Ako fungovalo zásobovanie a prerozdeľovanie tovarov?
Nákup práčok v rámci podnikov trustu OPZ sa zabezpečoval v rámci centrálneho plánovania a rozdeľovania. Teda, každý podnik trustu si predložil požiadavky na dodávky výrobkov priamo na OPZ s tým, že OPZ uskutočnilo jednanie vo veci dodávok v tomto prípade práčiek. Výrobcovia museli počítať jednak s požiadavkami vnútorného trhu (Domáce potreby, Prior) a jednak vývozu, ktorý mal zabezpečiť pre štát devízy. A tak v nejednom prípade bola výroba, podľa môjho názoru, čo sa týka množstiev doslova fiktívna. Prepočet požiadaviek sa rátal zo skutočného predaja minulých rokov, predaja ostatného roku, odhadu očakávaného predaja s ohľadom na počiatočné zásoby a plánovaný nákup. Konečné zásoby nesmeli presahovať normu zásob, čo sa prepočítavalo vzorcom. OPZ po prerokovaní dodávok na vnútorný trh rozdelil dodávky zväčša v pomere cca 70% ČSR a 30% SSR, kde sa občas uprednostňovali kraje a mestá určitým množstvom, najmä ak sa jednalo o nedostatkový tovar. Takto sa zvýhodňovali hlavné mesta (Praha, Bratislava), banícke mestá, ale aj mestá, kde boli umiestnené posádky sovietskych vojsk. V rámci SSR sa potom delili z tých 30% dodávky pre tri kraje - Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský s prepočtom na počet obyvateľstva. Podobne sa pristupovalo aj k zabezpečenému dovozu práčiek, ktoré kontrahovali priamo na OPZ. Takto sa zabezpečovali tovarové fondy elektro nielen v sortimente práčiek, ale aj iných výrobkov.
Ale začínali ste ako predavač...
Áno, no, teda začnem z pohľadu predavača sedemdesiatych rokov, pretože, ako to vôbec chodí som pochopil až v roku 1977 kedy som nastúpil na podnikové riaditeľstvo Domácich potrieb Bratislava. Keď som nastúpil do predajni elektro v roku 1970 bola celková situácia veľmi zlá, lebo tovaru všeobecne nebolo a v podstate výrobky ako práčky neboli práve dostatkový tovar. V predajni sa dlho sušila jediná automatická práčka Romatic 202 v cene cez 6000 Kčs, čo pri priemerných platoch bola strašná cena (ako predavač som zarábal cca 1700 hrubého). Sortiment klasických práčiek pozostával z výrobkov Romo Fulnek , TAZ Trnava /Trnavské automobilové závody/ a malej stolnej práčky KLAD /Okresní kovopodnik Kladno/. Doplnené: v predaji boli hlavne odstredivky značky KLAD.
Neriešilo sa to vôbec? Veď tento stav musel byť kompetentným dobre známy.
V sedemdesiatych rokoch bola podpísaná zmluva s Francúzmi, na základe ktorej sa začali montovať práčky v Matejovciach pri Poprade. Všetky komponenty boli dodávané zo začiatku z Francúzska a až neskôr boli postupne nahradzované našimi - najprv napríklad programátor. A tak boli tieto prvé z vrchu plnené práčky dodané na trh dá sa povedať slovenské. Ich cena bola 5930 Kčs. Oproti tým, čo prišli po nej, mali ešte aj kryt skleneného veka v podobe smaltovaného plechu, Ten bol neskôr vyradený z dodávok.
Ako to bolo s predajom?
Jediný problém bol práve v tom, že automatické práčky zo začiatku nik nekupoval, na čo vplývala jednako cena, jednako zaužívané pranie na klasických /vírivých/ práčkach. Ostatne, nedôvera v tomto smere bola vždy, či sa jednalo o mrazničky, pletacie stroje, elektrické mangle pre domácnosť. Potom, po čase, akoby niekto švihol čarovným prútikom a z pomaloobrátkových tovarov sa stal nedostatkový. A tak tomu bolo aj u práčiek.
Mali väčší úspech spredu, alebo zvrchu plnené?
Po nástupe práčiek plených zhora sa pripravovala výroba práčiek plnených spredu. Trh mal neskôr problém s odbytom práčiek plnených spredu a nedostatok práčiek plnených zvrchu. Na to malo vplyv to, že kúpelne socialistických bytov boli malé a viac sa sem hodili tie práčky s menšími rozmermi a to boli práve tie plnené zvrchu. Prehodenie výroby však nebolo možné, na čo vplývalo aj dlhodobé plánovanie. A na tomto sa podieľali odberatelia, ktorí pôvodne požadovali väčšiu výrobu nových práčiek plnených spredu na úkor tých zhora. A výroba to akceptovala a tým vznikal čiastočne tento nedostatok práčiek plnených zhora. Samozrejme, okrem toho, že časť výroby sa vyvážala.
Existoval aj dovoz práčiek napríklad z kapitalistickej cudziny?
Dovoz v tomto období, teda v sedemdesiatych rokoch bol najmä z Juhoslávie a to značka Gorenje, žiaľ, presný typ si nepamätám, ale šlo tuším o dva typy. Naviac ponúkala predajňa Merkúria (boli dve - jedna v Bratislave, druhá v Prahe). Začali sa pripravovať dodávky práčiek z Talianska značky Philco.
A kvalita, alebo reklamácie?
No reklamácie. Každý výrobok sa pokazí, ťažko povedať, či ten, alebo onen výrobok je vadný. Automatické práčky mali podmienku montáže doma, kde spotrebiteľ dostal akože poukaz na zapojenie zadarmo v cene cca 170 Kčs. Samozrejme, to, že si to zaplatil v maloobchodnej cene, to spotrebiteľ nevedel. Takže prišiel technik, namontoval práčku a ak bola dobrá, pralo sa. Ak nie, musela sa vymeniť. Pokazené, či inak poškodené práčky sa vracali na veľkoobchod, kde ak išlo o jednoduchú závadu sa jednoducho opravili a znova dali do predaja. Ďalej obchod poskytoval tzv. 10 dňovú záruku na výmenu výrobku, kde ak sa tento pokazil do desiatich dní, bol vymenený. Toto však nebolo zakotvené v zákone, ako si spotrebitelia mysleli, ale bol to nápad obchodu.
V akej oblasti by ste videli hlavnú výhodu vtedajšieho maloobchodného predaja oproti dnešku?
Odbornosť personálu: aj keď teraz nájdete sem tam odborníkov, často narazíte na nevedomosť o sortimente, tovar vám ani nevybalia a nepredvedú aj keď niekedy sa to síce nedá. Podnik Domáce potreby Bratislava úzkostlivo dbal na to, aby predavači vedeli o výrobkoch čo najviac a vedeli ich aj predviesť. Preto sa uskutočňovali neustále školenia predavačov v tomto smere a ak prišli na trh nové výrobky, najmä z čiernej technicky boli zaučení, ako výrobok nielen predviesť zákazníkovi, ale aj zapojiť.
Vtip o práčke tatramat:
Zástupcovia firmy Tatramat boli v Taliansku vo firme Zanussi poučiť sa ako vyzerá reklamnaá kampaň. Po prehliadke výroby išli na prezentáciu nového reklamného šotu, kde sa Claudia Cardinale za zvukov hudby vyzlieka a nakoniec svoj odev hodí do automatickej pračky a povedala: - Claudia prať nemusí, za ňu perie Zanussi. -
Po návrate domov tiež vyrobili šot. Magda Vášáryová v kroji na krásnej zelenej lúke pri čistom zurčiacom potôčku v hlbokom predklone perie. Z lesa vyjde Kukura v lesníckej uniforme, pristúpi k nej, vyhrnie jej sukňu a odzadu ju začne .....
Ona sa po chvíli otoči a povie mu: Naposledy trtkáš bratku, od zajtra mám Tatramatku.
Zdroj: Peter Bombara
Materiál pre tvorbu tohoto článku je čerpaný od Petera Bombara z jeho webstránky pracia technika v československu. Ak máte chuť prispieť k jeho rozsiahlej informačnej zbierke, kontaktujte autora na tejto e-mailovej adrese: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
