RetroMánia

Pamätáte sa na hračky zo svojho detstva?

V Československu bolo niekoľko výrobcov hračiek. Tak, ako dnes poznáme svetoznáme značky hračkárskych firiem (CHICCO, WOW Toys, Schleich ,Lego, Little Tikes, Fisher, Fehn), tak tomu bolo aj v časoch minulého storočia v socialistickom Československu. Hračky vyrábané v Čechách Dubena, Igra, Ites, KDN, TOFA, a hračky z Maďarska Lemezárugyár boli na obchodných pultoch v tej dobe pravdepodobne tým najdostupnejším a hádam najpopulárnejším tovarom.
Možno nie tak známe hračky boli hračky zo Slovenska konkrétne z Pohorelej. Rázovitá slovenská obec - dedina pod Orlovou hoľou bola v časoch socialistického Československa známa silným poľnohospodárstvom. O tom, že sa tu nachádzal podnik Strojsmalt Pohorelá národný podnik, vedel v tej dobe hádam málo kto.

Filmárik a Filmuška dve postavičky z televízie

na ktoré si iste i vy z detstva spomeniete. Málo kto však vie, že autorkou námetu a scenára animovaných postavičiek Filmárika a Filmušky z roku 1969 bola legenda tvorby pre deti Hermína Týrlová. Výtvarníkom a animátorom bol Milan Šebesta. Spomienky, nostalgia a povzdychnutie za bezstarostným detstvom tak to je to čo mi vždy pripomína táto rozprávková zvučka. Bola to detská relácia zložená z niekoľkých krátkych animovaných príbehov. Niektoré rozprávky boli lepšie, iné zas horšie. Ale ako celok to pôsobilo pozitívne, pretože animákov na obrazovkách Československej televízie okrem večerníčka bolo ozaj po skromne. Hlavne sovietske a poľské krátke animované rozprávky ma ovplyvnili na celý život. Boli milé a poučné. Okrem Rexa a Lolka s Bolkom si pamätám napríklad Vlk a Zajac čo bolo pre mňa až neskutočne zábavné. Možno ako dnes pre niekoho Tom a Jerry. Lenže v tej dobe som, ako dieťa ani netušil, že môže okrem vlka a zajaca existovať aj niečo lepšie. A ja sa pýtam,nie sú tieto príbehy a tieto zvieratká lepšie ako pokémoni, transformeri, spidermani a kde aká háveď? Ja viem je to vec názoru. Dnes je iná doba, iné deti, iná technológia. Ako múdre príslovie hovorí čo bolo dobré otcovi už nemusí byť dobré synovi platí aj v rozprávkovom svete.

V KLUB

Ak chápeme pojem džez širšie a veľkorysejšie (a veľkorysosť je priam základný kameň džezu), do hudby tejto oblasti musíme zaradiť aj fusion, nech si konzervatívci hovoria, čo chcú. V polovici 70. rokov sa aj v Česko-slovensku prejavila vlna, ktorú vyvolali Mahavishnu Orchestra, Chick Corea, Herbie Hancock či Weather Report, ale Slovensko zasiahla len okrajovo. V podstate jediným solitérom na vlnách týchto trendov bola skupina Fermata. Vznikla v roku 1973 a prvá etapa jej úspešnej kariéry sa tiahla až do polovice 8. dekády. S fusion pracovala v posledných obdobiach svojej existencie aj skupina GATTCH, primárne orientovaná na progresívny rock. Jej členom bol multiinštrumentalista Gabriel Jonáš, ktorý sa ako klavirista v roku 1975 náhle stal slovenskou džezovou jednotkou. Jeho debut Impresie (1978) sa stal senzáciou. Po Jonášovi rád siahol český renomovaný multidychár Jiří Stivín a utvoril s ním duo. Ich spoločné dielo Zvěrokruh (Zodiac, 1977) nepochybne patrí medzi vrcholy európskeho džezu. Je príznačné, že svoj debut Jonáš nahrával s českou rytmikou a saxofonistom.

Mária Ďuríčková

Mária Ďuríčková vlastným menom  Mária Masaryková, rodená Piecková, slovenská spisovateľka sa narodila vo Zvolenskej Slatine. Do ľudovej a meštianskej školy chodila v rodnej Zvolenskej Slatine a neskôr vyštudovala  Učiteľský ústav v Lučenci, kde v 1938 roku aj zmaturovala. V rokoch 1949 – 1951 navštevovala Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Ako učiteľka pôsobila v Hornom Tisovníku, Žitnej, na Šajbe, v Humennom, v Omastinej a v rokoch 1945 – 1951 aj v Bratislave. Pôsobila, ako šéfredaktorka časopisu Družba, a neskôr i Zorničky. Medzi detských spisovateľov sa zapísala v roku 1954, keď vo vydavateľstve Mladé letá publikovala svoju prvú knižku s názvom Rozprávka o dedovi Mrázovi.

Jej diela boli preložené do 21 jazykov, okrem európskych aj do japončiny. Zomrela v Bratislave, vo veku nedožitých 85 rokov.

Rečňovanky, veršíky pre deti od Ľudmily Podjavorinskej

Vstalo slnko z poza hory, po nebíčku kráča, ide budiť včielku, lienku na konárku vtáča ... Ľudmila Podjavorinská (1872 – 1951) sa svojím dielom radí v dejinách slovenskej literatúry k významným vývinovým obdobiam. Do roku 1918 na rozhraní medzi realizmom a modernou kde jej dielo prevažne súvisí s tvorbou pre dospelých, až po  literatúru pre deti. Hádam každý z vás z tých skôr narodených si spomenie na príbehy slávneho vrabčiaka Čima. „Čimčarara, čim, čim, čim, mama ja sa ožením!“ Tak na túto nezabudnuteľnú vetu si pamätám do dnes. A keďže som veľmi dlho premýšľal či sa mám na stránkach retrománie vrátiť k tomu to literárnemu dielu - hľadať aj video k článku - nakoniec som si povedal. A prečo nie? Patrí Čim k spomienkam na moje detstvo? Patrí! Tak sem s ním! A tak milí dospeláci, pekne si posadajte, rozprávka s nezabudnuteľným Ivanom Krajíčkom práve začína.

Cigáni idú do neba vo filmovom príbehu sa predstavuje tragický príbeh zradenej lásky a túžby

po voľnosti a slobode, nakrútený podľa raných poviedok Maxima Gorkého, ktoré situuje do rómskeho prostredia. Zaľúbenými hrdinami sú zlodej koní Zobar a krásna Radda, o ktorej sa povráva, že vie čarovať. V baladickej dráme, vidieť rómsky živel s dovtedy nebývalou poéziou, zohrávajú významnú úlohu originálne cigánske pesničky. Pamätáte si na tento film? Jeho premiéra a ďalšie reprízy v tedajšom socialistickom Československu napĺňali amfiteátre až do prasknutia na filmových festivaloch pracujúcich. V tedy sme sa spoločne dívali na film my gádžovia a oni cigáni. Dnes by bola asi dobré tento slengový výraz uviesť na správnu mieru, aby som šiel s dobou. Ak by sme sa dnes streli tak, ako v tedy hádam ešte na nejakom  funkčnom amfiteátri, tak by sme sedeli spolu my gadžovia a oni rómovia. Ale nie na to chcem poukázať. Retrománia  je venovaná nostalgii na veci už dávno minulé, na našu mladosť na naše radosti, ktoré sa nám navracajú ak prídeme na miesta, kde sme neboli hádam sto rokov, alebo stretneme starého priateľa, či prvú lásku. Aj mňa pri prechode autom východným Slovenskom (Spiš) vždy chytí nostalgia keď vidím tú istú nemennú tvár osád na ktorých sa akoby zastavil čas. A to bolo pre mňa i dnešnou inšpiráciou k napísaniu tohoto článku. Našiel som na nete niekoľko zaujímavých videí o ktoré by som sa rád dnes s vami podelil.

Corsaro nero - Kabir Bedi

je taliansky názov známeho filmu, ktorý sa v Československých kinách premietal pod názvom  ČIERNY KORZÁR v hlavnej úlohe s Kabirom Bedim a Carole André, Mel Ferrer, Angelo Infanti, Sal Borgese, Guido Alberti a Dagmar Lassander. Bol to jeden z mála dobrých dobrodružných námetov, ktorý pustila komisia pre výber zahraničných filmov a záležalo v podstate len na nej, na čo sa socialistickému divákovi dovolí pozerať a na čo zas nie. A keďže kiná tej doby boli presiaknuté "skvelou" sovietskou kinematografiou, občas bolo potrebné pustiť aj neideologickú oddychovku. A práve jednou z nich bol i Čierny Korzár. Dobre sa naň pamätám. Boli to časy mojej neskorej puberty (keďže chlap dospieva až po tridsiatke) a hádam všetky moje rovesníčky v tých časoch boli do čierneho korzára zaľúbené. Veď aj ja. Teda po chlapsky. Veď kto z vás by nechcel byť ako on. Ja určite áno. Keď som bol malý "sopliak", bol som "zamilovaný" do Old Shatterhanda z filmu Winnetou. A teraz, keď som zas starý chlap, som "zamilovaný" do dedka SIMPSONA zo známeho amerického animovaného seriálu. A vy?

Brontosauři folková a trampská skupina založena v roce 1972 bratry Janem a Františkem Nedvědovými.

Vznikla z původní hudební skupiny Toronto na Sázavě v Lukách pod Medníkem. Díky velmi výrazným tvůrčím schopnostem obou bratrů Nedvědových skupina brzy začala sbírat jeden úspěch za druhým, zejména na festivalu Porta. Navíc byla složena z výborných muzikantů, kteří byli všichni po jednu dobu zároveň i členy jiné větší hudební skupiny Spirituál kvintet. Brontosauři dodnes právem patří mezi legendy tohoto žánru u nás. Skupina definitivně zanikla v roce 1994 rozchodem po natočení posledního alba Zahrádky. Tak toľko z cs.wikipedia.org. No nebolo mojim cieľom opísať wikipediu, aby ste sa dozvedeli niečo o tejto hudobnej skupine, ale aby ste si ju so mnou práve v tejto chvíli pripomenuli a ponorili sa nostalgicky do sveta sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bývalého Československa. Do čias keď sme stretávali svoje prvé lásky a počúvali skvelú hudbu.

BSP, alebo inak povedané Brigády socialistickej práce

v závode Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom sa v roku 1976 stretli členovia BSP, aby pod vedením súdruha Baláža spoločne posedeli v spoločnom kruhu a podiskutovali o aktuálnych problémoch BSP. A diskusia to veru bola široká. Riešili sa široké medziľudské vzťahy a nielen medzi členmi BSP, ale otázky padali aj na prítomných futbalistov telovýchovnej jednoty Žiar nad Hronom pod vedením trénera súdruha Jarábka. A aký by to bol záver, ak by sa takéto zasadnutie neukončilo brigádnickou činnosťou po práci v čase svojho osobného voľna. Koniec dobrý všetko dobré. Odmenou bol futbalový zápas s víťazným koncom. Tak takto to nejako vyzeralo v polovici sedemdesiatych rokov, keď filmové kamery natáčali zo života našich pracujúcich. Ako malú retro spomienku na tie časy som pre vás pripravil video z dieľne Slovenskej televízie

Bratislavská Petržalka - mali to byť Benátky na Dunaji