RetroMánia

Ešte som 25.3.1945 nemala celých 12 rokov, a už som dovtedy zažila svoj najhorší a najlepší deň v živote.

Najhoršie dni boli vtedy, keď nemecká armáda ustupovala z Banskej Bystrice. V našom dome dôstojníci obsadili dve najkrajšie izby a my štyri deti a mama sme spali v jednej izbe. Vedľa v jedálni okolo okrúhleho stola sa opili a chceli sa cez dvojité dvere pretlačiť do našej spálne. Priložili sme k dverám detskú postieľku a z celej našej detskej sily sme ju tlačili s desaťročnou sestrou do dverí. Mama už viazala plachty, že nás spustí na ulicu. Vykrikovali, že vedia, že otec je partizán a vyhrážali sa. Bol to taký rev, že celá naša ulica bola na oknách. Našťastie boli veľmi opití, tak sa nepretlačili. Asi nás zachránil aj zajatec, ruský vojak – Vlasovec, ktorý im robil sluhu – pucáka. Staral sa aj o ich kone. Ťahal ich od dverí a stále hovoril „schlafen“. Nemec žiadal gwehr a chcel zámok na dverách rozstrieľať. Našťastie ho Vlasovec odviedol do postele. Pred odchodom sa mojej mame ospravedlnili. Boli to farmaceuti. Čo z toho, keď nás takto ničili.

Retro hity. Pesničky z dôb našich starých otcov a mám v časoch, v ktorých im bolo vekovo rovnako ako nám v dnešnej dobe.

Milujem staré hity, či už sú to hudobné hity z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, alebo niečo z päťdesiatych či šesťdesiatych rokov, aj keď ja osobne sa riadim pravidlom, že čím staršie, tým možno lepšie. Staré hity majú pre mňa dokonalú atmosféru tej doby, cítenie, melódiu a určitý nezabudnuteľný šarm. To je podobne, ako so starými knihami tie z antikvariátu majú pre mňa akýsi životný príbeh a dušu, preto ich vždy uprednostním pred nejakou novinkou. Samozrejme, že tých niekoľko retro hitov je veľmi veľa a je veľmi ťažké ich vtesnať do malého miesta na týchto webstránkach, ale nejde ani o to vtesnať ich sem, ale pripomenúť si náladu tej doby. Nejdem opisovať ich históriu ani ich nejako podrobne analyzovať, skôr chem prezentovať tie pocity, ktoré sa možno aj vo vás pri vypočutí daných melódií vo vás v tejto chvíli "prebudia". Zapučúvajte sa, možno i vám v tejto chvíli niečo krásne pripomenú rovnako, ako mne.

Po druhej svetovej vojne

odevné továrne produkovali konfekciu, ktorá z väčšej miery predstavovala z núdze cnosť. Mladým sa nepáčila a starí boli radi, že je aspoň čo kupovať. Po víťaznom februári 1948 sa objavili v predajniach a v krajčírskych salónoch anglické a škótske vlnené látky na obleky. Kto chcel byť na výslní, musel si dať nohavice, sako a kabát ušiť. Inak to nešlo. Ak chcel ísť človek s dobou, musel pre to niečo urobiť a i hlbšie načrieť do vrecka, pretože každý špás niečo stál.  Na zimné plášte vtedy letelo grombi, neskôr flauš.  Veľkou módou boli aj montgomeráky, ľahké plášte. Neodmysliteľným módnym doplnkom boli topánky budapeštianky. Výkrik zo susedného Maďarska, ktorý aj u nás zapustil hlboké korene. V obchodoch by ste ich márne hľadali, naše fabriky takú módu v tej dobe totiž nepreferovali. Vyrábali ich na mieru súkromní obuvníci. Špica topánky mala zboku profil, ako hlava žraloka. Tak toľko z histórie. Ja by som sa ale rád  dozvedel niečo o ľuďoch, ktorí pracovali v povojnovom odevnom priemysle. a ktorí ho v neľahkých povojnových časoch začali budovať, aby mohli znova obliecť a obuť tento národ.

9. mája

oslavujeme  výročie Víťazstva nad fašistickým Nemeckom v Druhej svetovej vojne. Do spoločného víťazstva nad „hnedým morom" vniesli neoceniteľný prínos národy Ruska a iných republík bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré v tomto boji stratili desiatky miliónov životov svojich synov a dcér. V napätej, skoro 4 ročnej vojne s hitlerovskými bandami, nielen uhájili svoju nezávislosť, ale aj oslobodili mnohé európske štáty. Ale nezabúdame, že značný prínos vniesli do víťazstva aj národy iných účastníckych krajín protihitlerovskej koalície. Ich predstavitelia oslavujú deň víťazstva a vzdávajú hold pamiatke padlým. Ako spoločný záver nášho spoločného nesmierneho úsilia sa rovno pred 66 rokmi podpísal v Berlíne Dokument o bezpodmienečnej kapitulácii fašistického Nemecka. A už niekoľkorát krát slávime v tento deň - 9. mája, veteránov frontu a tylu, ktorí vybojovali Veľké Víťazstvo, spomíname na vojakov, ktorí padli na bojovom poli a civilných obyvateľov - obete vojny a fašizmu.

18. decembra 1940 vydal Hitler

tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Zväzu. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na Lebensraum (životný priestor) nemeckého národa. Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a oceľ na Ukrajine, či kvalitnú ornicu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných obyvateľov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.

Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových vojsk, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Na čo mala nasledovať postupná likvidácia zbytku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk - Volga - Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.

Animovaný krátkometrážnych film

z roku 1948 v dĺžke 10 min. Réžia: Zdeněk Miler. Príbeh bez slov, podľa námetu Jiřího Wolkera, prezentovaný prostredníctvom obrazov, vizuálneho dojmu a hudobného sprievodu. Úsporná klasická animácie vykonaná v čiernobielej - len ceruzkou, pracujúce s kontrasty plôch, svetlom a tieňmi. Bohatý a mocný muž ochorie a uzdravenie potrebuje svetlo, slnko. Stovky jeho robotníkov postavia na kopci za mestom stavbu, do ktorej milionár ukryje slnko, aby svietilo len jemu. Budova však topí a praskne pod obrovským žiarom. Slnko sa odkotúľa preč a malinké dievčatko ho svojim vláčikom dopraví späť na oblohu.

17. marca maďarské ministerstvo zahraničných vecí

Oznámilo Nemcom, že Maďarsko chce rokovať so Slovákmi ohľadom hraníc Slovenska so Zakarpatskou Rusou, keďže pôvodné hranice so Slovenskom boli podľa nich iba vnútornou hranicou ČSR a preto po obsadení Zakarpatskej Rusi Maďarmi, túto hranicu je potrebné upraviť. Preto navrhovali posunúť hranicu 10 km západne, až za Sobrance, a potom takmer priamo severne k poľskej hranici.

Maďarské nároky sa zakladali na fakte, že Rusnáci, nie Slováci, tvorili väčšinu obyvateľstva na severovýchodnom Slovensku. Názor, že Rusnáci by preferovali maďarskú vládu pred Slovenskou sa mi však vidí pritiahnutý za vlasy. To potvrdil aj odpor, ktorému Maďari čelili od krátko trvajúcej vlády Zakarpatskej Siče. Maďari však mali mysli niečo iné. Ochrániť Užhorod a kľúčovú železnicu vedúcu do Poľska ponad rieku Uh, ktorá bola v dohľade slovenskej hranice a získať čo najviac územia novovzniknutého štátu, ktoré by im poskytlo čo najdlhšiu hranicu s Poľskom, ich spojencom v čase Mníchova, keď ich požiadavky voči československej vláde v podstate vytvorili pre ČSR situáciu takmer úplného obkľúčenia s výnimkou krátkej hranice s Rumunskom. Boli teda rozhodnutí posunúť hranicu čo najďalej za západný breh Uhu. K tomu sa ešte pridal fakt, že časti jednotiek Siče, práve vytlačené z územia Zakarpatskej Rusi, sa začali formovať za slovenskou hranicou v Uliči, a Maďari mali v úmysle ich zahorúca rozprášiť.

Elegán a gavalier

V roku 1939 bol natočený hádam jeden z najlepších filmov prvej Československej republiky - Kristián. Táto komédia v réžii Martina Friča vznikla podľa francúzskej divadelnej hry Kristián s hlavným hrdinom úradníkom cestovnej kancelárie Aloisom Novákom (stvárneným Oldřichom Novým), ktorý sa raz za mesiac vydáva do veľkého sveta snov - do baru Orient. Tu sa zoznámi s krásnou Zuzanou Rendlovou (Adina Mandlová). Tá prevráti jeho dvojitý život úplne od základov a vráti ho späť do lona vernej manželky Marienky (Nataša Gollová). Nepripomína vám to nič z vašej minulosti? Nikdy ste nezatúžili stať sa Kristiánom? Ak áno, práve v čase prichádzajúceho sviatku Valentína som pre vás pripravil niekoľko nostalgických filmových spomienok.

Fakty a mýty o Jozefovi Tisovi

Volajú po jeho historicky a ľudsky spravodlivom zhodnotení. Je však príznačné, že novodobí historici ,ktorí sa snažia o jeho rehabilitáciu alebo aspoň spravodlivé historické zhodnotenie, sú sami členmi kléru, alebo aspoň majú k nemu veľmi blízko. Kňazi ako Moravčík, ktorý sa dokážu pozrieť na tohto človeka aj z hľadiska morálky viery kriticky, sú odsúvaní v RCK na okraj a nie sú vypočutí. Pretože dnešní predstavitelia slovenskej RCK typu Sokola, Tondru, Korca a im verných jednoznačne Tisa ospravedlňujú a snažia sa ho glorifikovať.Za popularitu Jozefa Tisa v určitých kruhoch slovenskej spoločnosti môžu mýty, ktoré sú okolo jeho osoby stále živé.Vznikajú zmiešaním emócií s neznalosťou faktov.

Hlinkova garda pôsobila ako polovojenská organizácia

Hlinkové gardy v rokoch 1938 až 1945 plnili osobitnú úlohu a v rámci Slovenského štátu disponovali pohotovostnými jednotkami, ktoré boli koncom II. svetovej vojny nasadené do policajno vojenských akcií po boku nemeckej brannej moci  na celom území Slovenskej republiky. Organizačne riadilo Hlinkovú gardu hlavné veliteľstvo HG na čele s hlavným veliteľom HG. Jemu podliehali všetky nižšie zložky organizačnej štruktúry, ktoré sa postupne vytvárali už od roku 1938. Teritoriálne a hierarchicky boli najvyššie postavenými veliteľstvá 1. stupňa – Župné veliteľstvo (v roku 1938 Oblastné veliteľstvo) a 2. stupňa – Okresné veliteľstvo. Najmenšou jednotkou v hierarchii organizačnej štruktúry veliteľstiev bolo miestne veliteľstvo HG.