Výraznou črtou vedecko-technického rozvoja v rozvinutej socialistickej spoločnosti sú kvalitatívne zmeny v charaktere a obsahu práce človeka vo výrobnom procese a premene vedy na bezprostrednú výrobnú silu. V čoraz väčšej miere sa precháza od nekvalifikovanej práce k práci plne kvalifikovanej i vysoko-kvalifikovanej. Modernizuje sa výrobno-technická základňa a zdokonaľuje technológia. Tým sa samozrejme mení postavenie robotníka vo výrobnom procese. Zvyšujú sa nároky na úroveň jeho všeobecného polytechnického a odborného vzdelania, teoretickej i praktickej pripravenosti a ideovo-politického profilu. Vďaka širšiemu uplatňovaniu vedy a techniky sa postupne stierajú rozdiely medzi fyzickou a duševnou prácou. Preto sa aj prekonávajú, a tým aj zanikajú mnohé doterajšie tradičné profesie a vznikajú nové robotnícke povolania s vyšším podielom duševnej práce. Od kvalifikovaného robotníka sa vyžaduje tvorivosť v práci, zmysel pre novú techniku a technológiu, pre modernizáciu výroby a inováciu výrobkov ako aj sústavné zvyšovanie produktivity práce. Do obsahu robotníckych činností sa stále viac zaradujú funkcie mechanika, programátora, regulátora, operátora a pod. Prirodzene, že základným predpokladom pre dosiahnutie náročného cieľa musela byt obsahová a organizačná I prestavba učňovského školstva, ktoré sa takto integruje do sústavy stredných škôl a stáva sa jej kľúčovým článkom.