Kde bolo tam bolo kde sa piesok lial  a voda sypala, bol jeden pioniersky tábor

Bola v ňom kopa detí a pionierskych vedúcich. Všetci celé dni bláznivo vystrájali a zábavy nebolo konca kraja. Každé ráno chodili na rozcvičku, nastupovali spoločne na hygienu a na raňajky. Nasledoval ranný rozvod do zamestnania a rozchod kade ľahšie. A v čom bolo to zamestnanie? Nuž každému pionierskému vedúcemu podľa chuti. Bolo vymyslené toho toľko, že sme to deti brali niekedy, ako nutné zlo. Ale priznám sa - iba niekedy.  Ale nie, krivdil by som tým mojim pionierskym vedúcim.  Určite to s toľkými deťmi nemali jednoduché a ukočírovať desiatky detí v skupine nebolo určite nič jednoduché. A stále čo ma z tých čias hreje sú -  milé spomienky na tieto staré časy. Na časy, keď ma moji rodičia odložili do pionierskeho tábora, aby si aspoň raz v roku odomňa oddýchli. Aj keď som bol ako dieťa v tábore iba raz (a to prosím pekne v medzinárodnom - na Ukrajine) mám z neho hádam tie najkrajšie detské zážitky. Okrem toho, že som tam vo svojich desiatich rokoch spoznal kopu "medzinárodných" kámošov, spoznal som tam, aj jednu ukrajinskú plavovlásku. A ako tá za mnou plakala - ten posledný deň pred odchodom, keď som večer zaspával s jej menom na perách a ráno som sa s úžasom prebudil s napastovanou tvárou (rovesníci natierali svoje obete zubnou pastou a to hlavne tvár a niekdy i celé nezakryté telo počas spánku, ako rozlúčkový rituál) a neveril som vlastným očiam čože sa mi to v noci stalo. Ach, kdeže sú tie krásne časy našich prvých detských lások a prvého indiánskeho bojového pomaľovania zubnou pastou značky Flóra. A čo vy priatelia. Pamätáte si ešte na toto obdobie? Nájdete ešte fotografie s hrdou tvárou a uviazanou pionierskou šatkou na modrej košeli? Áno? Tak mi ich aj s vašim príbehom pošlite!