Tá Horáčiková, tá vám má šťastie, závidela pani Senecká, dá si vo svojom veku inzerát, a vidíte. Nachytá sa naň taký slušný dobrák ako je pán Králik ! Keby nemala ten dom, neviem neviem, namietala pani Kubová, darmo, nehnuteľnosť je nehnuteľnosť! Ale veď to bola asanácia, uškrnula sa Senecká, to všetko dal do poriadku on! Je to šikovný človek, priznala Kubová, natrel okná, dvere, vymaľoval... a tá záhrada, radosť pozrieť... Pritom mu ona poriadne ani nenavarí, kritizovala Senecká, raz som sa bola pozrieť, lebo Horáčiková sa stále vyťahovala, že má dokonca aj kozub, a ona mu pritom dala na večeru kúsok salámy, no škoda reči.... Ako keby nemohla uvariť poriadnu teplú večeru, zlostila sa Kubová. Pričom on tam nemá nijakú právnu istotu, na nič, doložila Senecká, informovala som sa o tom u istého advokáta na penzii. Keby sa jej niečo stalo, tak ho jej sestra vyženie... a ešte k tomu má kdesi vo svete vraj brata. Pán Králik netušil, že je stredom pozornosti a momentálne opravoval plot. Pani Horáčiková so záľubou pozorovala, ako mu to ide od ruky a odrazu jej prišlo ľúto, že mu na pol roka odíde. — Len choď. Povzbudzoval ju pán Králik, keď s tou správou prišla, brata si si nevidela štyridsať rokov... Ak sa za ním môžeš vybrať... — Ale tá diaľka, — bedákala pani Horáčiková, — až do Argentíny! Dnes si tam raz-dva, ubezpečoval ju Králik, štyridsať rokov... toľké roky a krv nie je voda, moja milá: radím ti, chod, o nič sa tu neboj, dám pozor... Veď je to aj tvoje, ty môj dobráčisko, zapýrila sa pani Horáčiková ako keby mala dvadsať a nie päťdesiatosem. Ostatne, po roku spoločného nažívania Králikovi plne dôverovala a na tú veľkú cestu sa vydávala pokojne. Ibaže pán Králik bola duša nepokojná. Už celý rok sa musel, napriek svojmu normálnemu naturelu, starať o dom a záhradku, a bol to síce najpokojnejší, ale aj najnudnejší rok jeho búrlivého života. Ale už nebol mládenec a po celej sérii pobytov v rôznych nápravno-výchovných zariadeniach si chcel chvíľu odpočinúť.