Pri pozeraní filmu dovolená s Andělem ma vždy chytí nostalgia. Nostalgia typu bezstarostnej dovolenky, ktorú si v tej dobe dokázalo vychutnať kopu ľudí. Človek šiel na dovolenku bez obavy, aby keď sa z nej vráti, že sa na pracovisku toho toľko udeje, že má človek problém vôbec nastúpiť do tak rýchlo idúceho vlaku. A niekedy sa človek vráti z dovolenky len aby sa dozvedel, že od budúceho mesiaca má padáka. A preto poniektorí radšej svoju dovolenku oželejú, len aby neprišli o pracovné miesto a chodia do práce aj cez úškrny svojich kolegov, ktorí si neraz klopkajú na čelo, že čo ste vy za blázna. Niektorí sú blázni, poniektorí vorkoholici a poniektorí z nás chodia do práce aj cez svoju dovolenku zo zištných dôvodov.
No povedzte. Nebolo to krásne ísť za starých čias na dovolenku? Na bezstarostný oddych do Juhoslávie? Alebo k Balatónu? Či do Tatier? A keď ste sa vrátili do práce, nič vám medzi tým neušlo. Aj papiere na stole boli na svojom mieste i murárska keľňa v stavbárskej búde bola zavesená na klinci bez pohnutia. Aj kolegovia sa na vás usmievali a tľapkali vás po pleci - no chvála bohu už si tu. Ako bolo?
