RetroMánia

V súčasnosti zrušená úzkorozchodná trať Ružomberok - Korytnica o rozchode 760 mm mala pôvodne spájať železnicou mesto Ružomberok a Banskú Bystricu. Oproti pôvodnému plánu bola trať postavená len v dĺžke 23,564 km z Ružomberka v smere Ružomberok - Biely Potok, Podsuchá, Liptovská Osada pozdĺž vodného toku Revúca cez Korytnickú dolinu až do kúpeľného mestečka Korytnica. Pravidelný železničný spoj v uvedenom smere sa započal od 5.6.1908. Železnica zabezpečovala okrem osobnej i nákladnú prepravu. Nákladná preprava bola predurčená k zvozu dreva z lesov na pílu v Ružomberku a reziva do ružomberských papierní. Osobná doprava zabezpečovala predovšetkým prepravu obyvateľov do práce a v sezóne pacientov do vtedajších Korytnických kúpeľov. Pravidelnými hosťami Korytnice boli i významní ľudia Uhorska a vysokí predstavitelia monarchie tej doby. Korytnicu navštívil aj cisár František Jozef.

Vydajte sa s nami na malú restro cestu za autobusmi z Československa. Už pred druhou svetovou vojnou boli automobilové továrne, ako TATRA, PRAGA, ŠKODA zapísané v povedomí celého sveta. Firma PRAGA bolo už známa od roku 1934 výrobou malých minibusov typu PARAGA A 150 s benzínovými motormi. Rôzne modifikácie sa stavali na jeden identický rám a na rovnakom podvozku boli montované i hasičské a nákladné autá. V prvých autobusoch PRAGA RM boli ešte benzínové motory. Tie však boli po 2. svetovej vojne  nahradené naftovými motormi a preto tieto autobusy niesli označenie PRAGA RMD.  Z tejto skratky sa odvodilo i ľudové pomenovanie autobusu (prezývka) randál. Asi preto, že motor bol pomerne hlučný. Naftové štvortaktné motory mali objem 4,5 litra a výkon 65 koní. Maximálna rýchlosť sa pohybovala okolo 80 km za hodinu. Pripravili sme pre vás zaujímavý filmový pohľad, ako sa vyvíjala osobná autobusová doprava v Československu.

Dokumentárny cyklus o živote v socialistickom Československu - pre pamätníkov.

Pamätám si to, ako dnes. V máji 1945 sa konečne ukázalo slnko a do ulíc vyšli ľudia. Po štyroch rokoch vojny sme zas verili, že máme pred sebou krásnu budúcnosť. Každý kto mohol, začal budovať lepší svet. Niekto staval domy, iný zas cesty ... niekto znárodňoval .. a niekto zas udával. Každý podľa svojich schopností a potrieb.

Najvýchodnejším bodom Slovenskej republiky (bývalej Československej republiky) kde sa stretávajú hraničné pásma Slovenska, Poľska a Ukrajiny sa nachádza obec Nová Sedlica. V období 2. svetovej vojny obec až v roku 1944 zaznamenáva príchod nemcov čo vyvolá evakuáciu jej obyvateľstva Mladí obyvatelia odchádzajú, ale veľa ich napriek nástrahám zostáva. 16. októbra 1944 obec oslobodzuje sovietska armáda. V povojnovom období  najväčší rozmach rozvoja tejto obec sa zaznamenalo až v 50. rokoch 20. storočia. Vybudovala sa nová cesta, započala výstava nových rodinných domov a do obce bola zavedená elektrina (1959). Prvá autobusová linka sa datuje až od roku 1955 a rok na to sa vybudoval obchod s potravinami. Miestny rozhlas a prvý samospádny vodovod bol zavedený v obci roku 1961.

Pod tlakom Veľkonemeckej ríše a domácich slovenských a českých politických strán, došlo k odštiepeniu veľkého územia od ČSR a k vzniku krátko trvajúcej autonómnej Slovenskej krajiny. Vznikol Slovenský vojnový štát (Slovenská vojnová republika). V nasledovnom dokumentárnom filme sa dozviete, kto sa vo veľkej miere pričinili o rozpad spoločnej republiky Čechov a Slovákov, ale aj nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny.

Považské strojárne n.p. Považská Bystrica, 1967-1973

V roku 1918 vznikla v Mníchove Hradišti dielňa na výrobu presných nástrojov. O jej vznik sa zaslúžili traja spoločníci. Jedným z nich bol aj pán Dr. Ing. František Janeček (23.1.1878 - 6.6.1941). K pôvodnej dielni v roku 1922 pribudla ďalšia, a to v Prahe. Jej názov bol "Zbrojovka ing. František Janeček". V roku 1926 sa výroba rozšírila aj do závodu v Kvasinách u Rychnova nad Kněžnou a v roku 1928 vzniká zlieváreň v Týnci nad Sázavou. V roku 1929 začali z výrobných liniek závodu v Prahe vďaka útlmu výroby zbraní schádzať prvé motocykle so značkou JAWA.

Československá republika pri svojom vzniku disponovala územím od najzápadnejšej až po najvýchodnejšiu časť vo vzdialenosti viac ako 900 km. Napríklad z Aše bolo bližšie do Londýna, než na Podkarpatskú Rus. Ako to vlastne politicky prebehlo, že Československo prišlo o toto územie aj napriek tomu, že sme sa radili medzi víťazov druhej svetovej vojny? Pozrite si nasledovné video.

Vzácne zábery, ktoré odvysielala Česká televize zo svojho archívu pri filmovom pohľade na Slovensko v období  1919-1938.

Vladimír Clementis (pseudonymy Peter Hron, Ján Krokavec, V. Podtisovský, V. Sopko a i.) narodený 20. september 1902 v Tisoveci bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ. Clementis nebol spisovateľom v tom všeobecne rozšírenom zmysle slova, pretože nepísal poéziu ani prózu. Bol redaktorom časopisu DAV, je autorom viacerých reportáží o sociálnych konfliktoch na Slovensku, kritických poznámok a príspevkov. Pochádzal z druhého manželstva skalického rodáka Ľudovíta Clementisa. Rodina Clementisovcov bola uhorská šľachtická rodina. Jeho otec bol učiteľ na evanjelickej škole v Tisovci. Starý otec Václav Vraný pochádzal z českej evanjelickej rodiny z okolia Kolína, prišiel študovať na evanjelické gymnázium do Veľkej Revúcej a zostal na Slovensku ako učiteľ medzi spišskými Nemcami. Rodina bola známa svojou pročeskou, slovanofilskou a protimaďarskou orientáciou.

Šťastie príde v nedeľu - filmová veselohra natočená v roku 1958 režisérom Jánom Lackom rozpráva príbeh o troch priateľoch, notorických stávkaroch v lotérii Športka. Športka je ich svet. Svet v ktorom cez rýchle peniaze môžu ľahko dosiahnuť na svoje sny.

"Celý týždeň čakali na túto chvíľu. Po celý týždeň čakali ... že v nedeľu ... príde šťastie. Aj títo traja čakajú. Ak vyhrajú ... Emil si kúpi Jawu 250, Vrabcovi by stačil aj malý Pionier ... a Miško ... Miško, ak vyhrajú, vyberie sa na svoju veľkú cestu. Prečo by aj oni nevyhrali? Určite raz vyhrajú! Musia vyhrať! A možno to bude práve dnes, práve teraz ... v tejto chvíli ... hneď!", hovorí úvodný komentár filmu.