Oslavy MDŽ 8. marca prebiehali väčšinou tak, že sa ten deň v škole neskúšalo, usmievali sme sa na súdružky učiteľky a namiesto poctivej výuky sme radšej recitovali básne. A ako to vyzeralo vo fabrikách? V práci dostali naše pracujúce ženy tri karafiáty. A akéže by to bolo MDŽ bez poriadnej oslavy. Stoly sa prehýbali pod chlebíčkami, koláčikmi a samozrejme nechýbalo ani víno či niečo ostrejšie. A poviem vám, teda kto si to ešte pamätá - tak rozjareným ženám nebolo radno vstúpiť do cesty. Buď ste (ako chlap) skončili pod stolom (spoločne s nimi), alebo v horšom prípade nastala "sodoma komora". Ale aby som to zas nezveličoval, väčšina osláv ozaj prebiehala v decentnom tóne, ale zas na druhej strane poznal som súdružky, ktoré po vypití niekoľkých pohárikov sa správali, ako Josif Visarionovič Stalin. Čo dobiješ, je tvoje. A poviem vám, chlapi radšej utekali kade ľahšie než by "potupne podľahli" - teda okrem zocelených súdruhov - tí skalní vydržali samozrejme až do konca.
A čo nám zostalo dnes k MDŽ? Myslím si že to pekné. Ony tie naše ženy sú vďačné, ak si aj práve na ôsmeho marca na nich spomenieme v retro štýle MDŽ . Nemyslíte?
Ale teraz úplne vážne. Myslím si, že MDŽ malo ozaj niečo do seba. Škoda, že pravičiari a po revoluční politici zmietli zo stola aj to, čo bolo z dôb socializmu pekné. Čo myslíte. Mám, alebo nemám pravdu?
