Zajcev sa podieľal na výcviku ďalších ostreľovačov. Niektoré praktiky, ktoré zaviedol, ako napríklad nasadenie šestíc, keď sa v jednej operačnej zóne nachádzajú traja ostreľovači a traja pozorovatelia, sa používajú dodnes. Je autorom dvoch učebníc pre ostreľovačov. V januári 1943 bol Zajcev ťažko ranený črepinami míny do tváre. Zrak mu zachránil známy oftalmológ V.F. Filatov. 22. februára 1943 bol Zajcev vyznamenaný Radom Lenina a zlatou hviezdou hrdinu ZSSR. Po doliečení znovu pôsobil na fronte v 8. gardovej armáde, na ktorú po bitke o Stalingrad premenovali Čujkovovu 62. armádu. Účastnil sa bojov o Donbas, bojov na Dnepri, oslobodzovania Odesy. Dosiahol hodnosť kapitána, pôsobil ďalej aj ako veliteľ guľometnej a protilietadlovej roty. Na konci vojny bol hospitalizovaný a neskôr demobilizovaný. Po vojne sa usadil v Kyjeve, kde vyštudoval vysokú školu a pracoval ako riaditeľ textilnej továrne. Do konca života bol tvrdým komunistom, fanaticky miloval Stalina a nikdy nepripustil, že by pri obrane Stalingradu sovietske velenie urobilo nejakú chybu, zbytočne obetovalo vojakov či nedocenilo silu protivníka. Zomrel 15. decembra 1991 v Kyjeve, kde bol aj pochovaný. 31. januára 2006 bolo Zajcevovo telo prevezené podľa jeho poslednej vôle na vojenský cintorín na Mamajovej mohyle vo Volgograde.
Zdroj: wikipedia
