STALI SME NA BREHU A POZERALI NA vzďaľujúci sa Albattros. Bol už tak ďaleko, že som nemohol rozoznať či sú na palube ľudia. Potom sa nad komínom objavili biele obláčiky dymu a niekoľko sekúnd nato sme začuli náhle zatrúbenie lode. Hotovo, povedal otec. Teraz sa môžeme do vôle hrať na Robinsona! Máme skutočný neobývaný ostrov, chalúpku, ba aj Piatka. Bolo to dobre vymyslené, dat nemotornému robotovi Piatkovo meno. Bol celkom novy. Pod hrejivým lúčom slnka mu vystupovali z každej štrbiny kvapôčky oleja. Pozri, ako sa potí, povedal som. No a teraz kto skôr? — vykríkla mama a my sme sa rozbehli opreteky k domu. Pred cieľom som sa potkol o koreň a spadol na zem. Otec to označil za nešťastnú náhodu a navrhol beh opakovať. Mama prejavovala obavy, či som sa veľmi neudrel. Povedal som, že je to maličkosť, a že mažeme opäť bežať. Vtom však zaznel zvonček a otec poznamenal, že je to určite výzva z Albatrosa, a že preteky treba odložiť. Zvonček vyzváňal a vyzváňal kým otec nezapojil videotelefón. Na obrazovke sa objavil kapitán Albatrosa. Ako predtým, teraz mal na sebe skafander.