Odchádzame, oznamoval. Pretože... Rozumiem, — prerušil ho otec. Ak sa vám niečo prihodí . . — Áno, viem! Šťastnú plavbu ! — Ďakujem! Veľa šťastia! Otec skrútil vypínač a obrazov ka zhasla. — Ocko, — spýtal som sa. - Odišli navždy ? — Vrátia sa pre nás. — odpovedal. — Kedy? 0 tri mesiace. - Tak neskoro? Ty sa hádam neraduješ, že môžeme byť konečne spolu a nik nás nebude rušiť? Pravdaže sa teším - odpovedal som a bola to čistá pravda. Ved za celý svoj život som videl otca dokopy trikrát, aj to nie viac ako mesiac. Vždy keď priletel, nahrnula sa k nám kopa ľudí. Nikam sme nemohli spolu vyjsť, aby sa nezhromaždili ľudia.
Otec musel dával autogramy. No poďme, prezrieme si svoje gazdovstvo - navrhol otec. Naša chalúpka mala štyri izby; spálňu, obývaciu izbu i detskú izbu a otcovu pracovňu. Okrem toho tam bola kuchyňa a chladiarenský box. Otec mal v kabinete veľmi mnoho rôznych prístrojov a jeden skutočný samočinný počítač. Povedal, že ma naučí na ňom pracovať, aby som mu mohol pomáhať pri robení správ. V mojej izbe stála postel, stôl a veľká knižnica, naplnená knihami až po vrch. Chcel som ich hneď prezerať, no otec povedal, že lepšie bude až neskôr, keď si poprezeráme celý ostrov. Vonku bola malá elektro-stanica a my s otcom sme ju skúšali spustiť. Mama stála vedľa a celý čas vravela, že takí dobrí mechanici určite niečo urobia. No my sme len skontrolovali napätie v akumulátoroch. Potom sme išli skontroloval anténu. Otcovi sa nepáčilo jej nastavenie a tak prikázal Piatkovi vyliezť hore a rozvinúť dipól smerom na sever. Stĺp bol však klzký, robot sa po ňom kĺzal a nijako sa nemohol vyšplhať. Tak sme s otcom doniesli z elektro-stanice kolofóniu, posypal mu dlane a kolená. Potom sa už Piatok dostal hore rýchlo a urobil všetko potrebné. My sme stáli dole a tlieskali mu.
— Ocko, — za prosil som. Budem sa kúpal v oceáne? — Nemožno. odpovedal. — Prečo? — Je to nebezpečné! — Pre koho ? — Pre teba. — A pre teba - Tiež! — Ani pri samom kraji? — V oceáne sa kúpať nemožno, — povedal. A ja som pomyslel, že ak takým Iónom povie otec — nemožno — tam, na ďalekých planétach, tak mu určite ani jeden člen posádky neodporuje. — Môžeme sa kúpať v lagúne, - povedal otec. Naozaj to nebolo o nič horšie ako v skutočnom oceáne, pretože táto lagúna bola veľké jazero vo vnútri ostrova a voda bola teplá, teplučká a úplne priezračná.
Všetci traja sme opreteky plávali a potom sme. sa s otcom ponárali pre mušličky. Stavili sme sa, kto viac nazbiera. Ja som ich mal viac, pretože otec zbieral iba jednou rukou a ja oboma. Keď sa nám odnechcelo zbierať mušličky, urobili sme z vetvičiek koráb a z morských rastlín korunu pre mamu. Otec ju ozdobil aj morskou hviezdou. Mama v nej vyzerala ako skutočná kráľovná. Pokiaľ sme pred ňou na kolená a ona nás pasovala na rytierov. Potom som požiadal Piatka. aby si so mnou zaplával. Bolo veľmi zábavné pozorovať, ako prichádza k vode, cvaká výpočtovým zariadením a ustupuje dozadu. Potom si zrazu odkrútil prst z ruky a hodili ho do vody. Prst sa potopil a Piatok vážne vyhlásil: "Roboty plávať nevedia." My sme sa išli smiechom zájsť, aký mal pri tom samoľúby výraz. Tak som sa ho spýtal, či môžu roboty nosiť na rukách malých chlapcov a on odpovedal že môžu. Postavil som sa mu na dlane a on ma zdvihol vysoko nad hlavu až k vrcholkom palmy. Trhal som kokosové orechy a hádzal dole otcovi. Keď sInce celkom kleslo nízko, mama navrhla pozrieť si jeho západ. SInce bolo čoraz červenie. Pomaly sa spúšťalo až celkom na hladinu a vytvorilo na nej červený ligotavý pás. Zažmúril som oči a predstavoval si, ako letím na tomto páse priamo k Slnku.
Otecko, spýtal som sa. Letel si už priamo na Slnko ? Letel. — A tam sa vytvára tiež takýto pás? — Nie - A obloha, akú tam má farbu? - - čiernu. — povedal otec. — Tam je všetko iné, tajomné, až nepriateľské, usmrcujúce. Prečo? Spýtal som sa. Niekedy ti všetko podrobne vyrozprávam synček. 0 chvíľu dodal. Teraz poďme večerať. Doma sme si vymysleli veľmi zaujímavú hru. Mama stála pri chladničke a my sme hádali. čo má v rukách. Samozrejme, každý z nás menoval svoje obľúbené jedlá a akoby zázrakom vždy uhádol. A tak bola večera veľmi slávnostná. Otec otvoril fľašu vina a povedal, že mužom po plávaní pohárik vina neuškodí. Nalial mne i sebe plný pohárik a mame trošku. Len aby sa nepovedalo, ako vravela mama. Po večeri sme sedeli pri televízore. Na programe bol koncert. Pred začiatkom dirigent oznámil, že tento koncert je venovaný nám. Mama sa od radosti začervenala, vždy bola hrdá, že mame takého slávneho otca. Hrali najkrajšie skladby a jedna speváčka dokonca zaspievala moju obľúbenú pieseň o veveričke zbierajúcej oriešky. Bolo mi divné, ako sa to dozvedeli. Keď koncert skončil otec povedal že musí podať správu. Ja som išiel späť. Ležal som už v posteli, keď vošla mama zaželala mi dobrú noc.
— Mami, poseď tu so mnou,
— zaprosil som. — S radosťou. — povedala a sadla si na posteľ. Do otvoreného okna svietil mesiac. Bolo svetlo ani cez deň. Pozeral som na maminu tvár a myslel na to, aká je mladá a pekná. Pobozkal som jej ruku, voňajúcu čímsi príjemným, ale smutným.
— Mama, — spýtal som sa.
— Prečo bývajú vône smutné a vône veselé ?
— Neviem, miláčik, - odpovedala.
— Nikdy som o tom nerozmýšľala. Možno v nás každá vôňa vyvoláva jednoducho nejaké spomienky, smutné alebo veselé. Možno. — súhlasil som. Bolo mi veľmi dobre. Myslel som na prežitý deň, najkrajší deň v molom živote. A pred nami bolo ešte osemdesiatdeväť takýchto dni.
— Och, mama, povedal som. Aká svetlá vec je život! A ako sa mi nechce umierať! — Ty rozprávaš o smrti? Čaká ťa ohromný život! Bolo mi jej ľúto. Ešte na Albatrose som v noci začul, ako sa s otcom zhovárali o záhadnej chorobe, ktorou sa on nakazil v kozme. I o tom, že nám zostávajú len tri mesiace života, ak dovtedy nenájdu nejakú liečebnú metódu. Veď preto posádka Albatrosa nosila skafander a my sme vôbec nevychádzali z pridelených kajút. Ani v oceáne sa nemôžeme kúpať určite len kvôli veľkej nákazlivosti tejto choroby. Pomyslel som že ak ľudia ľúbia jeden druhého. treba, aby si vraveli čistú pravdu.
— Netreba, drahá mamička. — povedal som.
— Veď ak nenájdu spôsob, ako túto chorobu liečil...
— Nájdu. — ticho preriekla mama. Určite nájdu. Môžeš tomu celkom veriť.
Zdroj: Elektrón - mesačník pre mladých o vede a technike
