V rodine Bosákovcov neboli motory a dianie okolo nich neznámou vecou. Otec bol aktívnym športovcom. jazdil na cestných motocykloch. A malý Emil už v mladosti poznával taje motoristického sveta. Ako sa blížil vek dospelosti. tak uňho rýchlo rástla túžba stať sa pretekárom. Jablko však tentoraz padlo trošku ďalej od stromu. Emila začali lákať automobilové sútaže. A tak nečudo, že sa v jeho garáži začala po večeroch rodit súťažná verzia škodovky. K prvému štartu chýbal iba krôčik. Emil však spravil krok iným smerom, ako sa očakávalo, do svadobnej siene. A pretože v začínajúcom manželstve bolo treba viac iných veci ako súťažný automobil, ten zmenil majiteľa. Skončila sa jedna epizóda Emilovho života. Z Emila sa stal vzorný manžel a pravidelný návštevník motoristických podujatí, zanietený fanúšik. Počas štúdii v Žiline sa zatúlal vo voľnom čase aj na majstrovské podujatie našich najlepších motorkárov. Emila preteky zaujali, zoznámil sa s Pavlikom, jedným z tých, ktorí na trati bojovali o prvenstvo, vyzvedal možnosti tejto disciplíny. Motokára ho lákala tak ako pred niekoľkými rokmi súťažný automobil. Keď sa Emil Bosák stal členom bratislavského automotoklubu Mladosť a keď dostal ponuku pripraviť na preteky starší typ motokáry, neváhal. Prvé štarty poznamenala neskúsenosť začínajúceho pretekára a — vek motokáry Zmena k lepšiemu nastala koncom sezóny 1975, keď si Bosák z vlastných prostriedkov a s pomocou SZM a našej redakcie i materského automotoklubu kúpil novú motokáru.
Výsledkom bol zisk druhej výkonnostnej triedy a miesto náhradníka pre tohtoročné majstrovstvá Slovenska. Ďalším nadšencom pre motokárový šport v rodine Bosákovcov je aj brat Ľubomír, ktorí je jeho mechanikom a všetok voľný čas trávia v garáži či na samotných pretekoch. Vráťme sa však k Emilovi, jazdcovi. ktorý na pretekoch štartuje vo farbách Elektrónu. Jazdca, ktorý má rád svoju disciplínu, jedného z tých, ktorí chcú pomôcť k rozvoju tejto disciplíny. Tu je teraz jeho monológ.
„Preteky motokár sú skutočne zaujímavou disciplínou, rozdiel v technike jazdy medzi károu a automobilom je obrovský. Na pretekoch motokár sa takmer stále jazdi v šmyku, tomu sa musí prispôsobiť aj technika jazdy. Na jej dokonalé nacvičenie treba 2 až 3 sezóny. Škoda, že motorkári nemajú väčšie možnosti na tréningy, niet dostatok špeciálnych trati. A tak sa celý náš tréning často obmedzi iba na tréningové jazdy pred pretekmi. A to je skutočne málo. Bolo by dobré, keby sa motokáram venovali najmä mladí začínajúci motoristi. Motokáry by mali byt akousi prestupnou stanicou z hurtovnic. Motokáry by mohli stavať v pionierskych domoch či učňovských odborných školách. A malo by tiež vyrásť viac nových špeciálnych trati pre preteky motokár. mohlo by sa na ne pamätať napríklad pri budovaní auto-cvičisk zväzarmovských autoškôl. Iba tak bude úroveň slovenského motokárového športu stúpať".
Zdroj: Časopis Elektrón
