RetroMánia

Železničný tunel v Łupkówe leží medzi železničnými stanicami Medzilaborce (za socializmu konečná stanica nočného rýchlika Laborec z Prahy) a Łupków (Poľsko). Prvý návrh železničnej trate na trase Medzilaborce do osady Stary Łupków pochádza z roku 1854. Prvé návrhy sa začali plánovať v roku 1866. Železnica mala ísť údolím rieky Laborec a hrebeňom Karpát pri Lupkove. Karpatský hrebeň mal byť prekonaný údolím Vydranky popod Lupkovský priesmyk až do osady Stary Łupków v Haliči. Veľké prevýšenie si vyžadovalo budovať trať s výrazným stúpaním a najvyššiu časť hrebeňa bolo potrebné prekonať 461 metrov dlhým tunelom. Tunel leží z časti na poľskom a z časti na slovenskom území (hraničná čiara vedie cez tunel). Tunel bol vybudovaný ako dvojkoľajný a tunelom sa začalo premávať od 12. júna 1873. Do prevádzky bol odovzdaný 31.5.1873. Pomenovaný bol podľa neďalekej obce Lupków.

Po prvý raz 14. apríla 1962 zaznela zvučka magazínu o motorizme a cestovnom ruchu z bratislavského štúdia v Československom rozhlase. Od začiatku bolo ťažisko relácie zamerané predovšetkým na bezpečnosť cestnej premávky, ale aby vysielanie nebolo monotónne, zahŕňala i ďalšie stránky motorizmu a  v tých časoch sa stala jednou z najpočúvanejších relácií Československého rozhlasu.

Dodatok k názvu článku je zámerný a dozviete sa, čo spôsobovali prvé vyrábané verzie tohoto vozidla, ktoré malo mať športového ducha.
Škoda Rapid bol automobil vyrábaný v Automobilových závodoch Mladá Boleslav n. p. v Československu v rokoch 1984 – 1990. Šlo o dvojmiestne kupé (2+2) s dvoma núdzovými sedadlami v zadu a s motorom vzadu. Ľudovo nazývaná Rapidka bola priamym nástupcom vozidla Škoda Garde.

Zvyčajne sa dnes zvykne hovorievať, že chuť chleba za socializmu bola lepšia. Pri výrobe chleba sa v tých časoch používala metóda klasického kvasu takzvaného tretieho stupňa. To zaisťovalo chlebovému cestu dostatočné zakyslenie, bez nutnosti používať vo výrobnom procese pekárske droždie. Takto upečený chlieb mal výbornú chuť a vôňu, na ktorú dnešní pamätníci hádam radi spomínajú. V Československu sa chlieb piekol vo veľkopekárňach (šlo o národné podniky). Typická veľkokapacitná pekáreň mala tri pece. Priemerná krajská pekáreň zásobovala pekárenskými výrobkami približne sto tisíc obyvateľov. Metóda kvasu tretieho stupňa pri výrobe chleba bola vyvinutá v priebehu 60. rokov 20. storočia v bývalom Výskumnom ústave mlynského a pekárenského priemyslu v Prahe. Kvas sa v tedy vyrábal nepretržite.

Za začiatok priemyselnej hodinárskej výroby v povojnovom Československu možno považovať rok 1946 a to podnikom Chronotechna v Liberci. Komunistická vláda po roku 1948 rozhodovala, kde sa na území Československa budú vyrábať náramkové hodinky. V "ohni boli dve želiezka" – Adast Adamov a Chronotechnu v Novém Městě nad Metují. Vyhrala Chronotechna, ktorá ponúkla vyspelejší a modernejší typ hodinárskeho strojčeka. Od dva roky neskôr bol založený národný podnik Chronotechna, ale už so sídlom v Šternberku. Výroba náramkových hodiniek bola v tých časoch unikátom, pretože náramkové hodinky v tej dobe vyrábalo len 8 krajín sveta. V roku 1954 bolo vyrobených prvých 5 prototypov hodiniek, ktoré vychádzali z francúzskeho hodinového strojčeka LIP R 25. Disponovali 15 rubínovými kameňmi, kotvovým krokom a samokompenzačným vláskom. Prototypy hodiniek vznikali v rôznych variantách. Niektoré mali puzdro chrómované, iné dokonca zlaté. Prototypové hodinky s výrobným číslom 4 dostal darom vtedajší československý prezident Antonín Zápotocký. Sériová výroba započala až v roku 1957. Prvé prototypy hodiniek mali označenie Spartak, značka PRIM bola zapísaná až v roku 1956 a národný podnik Chronotechna začala označovať všetky svoje výrobky značkou PRIM - konkrétne budíkom a nástenným hodinám a následne sa rovnaká značka začala používať aj pre náramkové hodinky v závode Chronotechna v Novom Meste. V roku 1969 se podnik osamostatnil a získal obchodné meno ELTON. Po roku 1989 bol národný podnik Chronotechna sprivatizovaný a následne nastali výrazné zmeny, ktoré zapríčinili, že značka PRIM začala upadať. Závod v Novom Meste nad Metují bol v roku 1994 nútený zastaviť výrobu a po celú dobu montuje hodinkové strojčeky zo svojich nahromadených zásob, až do doby, keď sa značka PRIM stáva ikonickou históriou.

Liptovská Mara vodné dielo na strednom Liptove na Slovensku, pri Liptovskom Mikuláši. Vodné dielo je súčasťou systému priehrad Vážskej kaskády. Liptovská Mara bola vybudovaná v rokoch 1969-1975 (výstavbu zabezpečoval Váhostav v rokoch 1965 – 1975. Rozsah investícií prestavalo vyše 800 miliónov Kčs. Výkupná hodnota súkromných nehnuteľností, ktorú zaplatil štát, bola 67 miliónov Kčs.) . Pri výstavbe diela bolo zaplavených 13 obcí (Čemice, Demčín, Liptovská Mara, Liptovská Sielnica (pôvodná), Nižné Dechtáre, Paludza, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie, Vyšné Dechtáre) a z časti Liptovský Trnovec Bukovina. Spolu bolo presídlených 940 rodín, čo predstavovalo asi 4 tisíc obyvateľov. Obce v zatopenej oblasti patrili nielen medzi najstaršie v Liptove, ale aj na Slovensku. Táto oblasť bola po­dľa archeológov osídlená už v 9. storočí a i obec Liptovská Mara vznikla pravdepodobne v tomto čase. Celkový objem vody v Liptovskej Mary je 361,9 mil. m³. Teleso zemnej priehrady je v korune dlhé 1350 m. Vodná elektráreň stojí pri vzdušnej päte priehrady (voda je privádzaná oceľovým potrubím s priemerom 670 cm) ako 45 m vysoký objekt.

Obchodný dom Prior bol na Slovensku za socializmu takmer v každom meste (podobne, ako dnes sú takmer v každom meste markety a hypermarkety). Otvorenie prvého obchodného domu PRIOR v Bratislave sa uskutočnilo 20.11.1968 o šiestej hodine ráno a nápor kúpy chtivých bol taký veľký, že obchodnému domu musela pomáhať armáda a príslušníci verejnej bezpečnosti (polícia). Prišli štyri vojenské vetriesky (nákladné terénne vozidlo PV3S - valník), ktoré vytvárali pri vstupe do obchodu koridor. V prvý deň PRIOR navštívilo takmer 40 tisíc ľudí a nápor po ôsmej hodine ráno bol taký silný, že aj príslušníci verejnej bezpečnosti mali čo robiť, aby udržali koridor.V umiernenej podobe by sa tento nápor dal prirovnať dnešnému ošiaľu pri BLACK FRIDAY pred prvým otvorením hypermarketu . Stavba tohoto obchodného domu na tú dobu stála 100 miliónov korún. Okrem predajných plôch pre tovar, boli v ňom i prevádzky, ako strihová, zásielková služba,, elektroservis (určený predovšetkým pre elektrospotrebiče TESLA), kľúčová služba ... V obchodnom dome boli nainštalované prvé pohyblivé schody dodané z Juhoslávie (pre mnohých Bratislavčanov to bola senzácia, pretože nikdy také nič ešte nevideli). Za hodinu dokázali prepraviť 6000 ľudí. Primárnym cieľom tohoto obchodného domu malo byť odbremenenie preťaženej maloobchodnej siete v Bratislave.S budovaním tohoto typu obchodného domu sa v roku 1969 plánovalo aj v iných mestách (Trenčín, Košice, Komárno, Prievidza ...)

Chceli ste sa za socializmu venovať rádioamatérstvu? Alebo kynológii? Lietaniu, potápaniu či motorizmu? Tak na to tu bol Zväzarm. Inak povedané, Zväz pre spoluprácu s armádou. Aká je história tejto organizácie a ako za čias socializmu vlastne fungovala?

Zväzarm bola dobrovoľná spoločenská organizácia, so vznikom 4. novembra 1951 na základe zákona č. 92/1951 o brannej výchove. Zväz vtedy združoval 10 spoločenských organizácií ako kolektívnych členov, v r. 1952 na zlučovacom zjazde prešiel na individuálne členstvo. Zväzarm plnil niektoré úlohy obrany štátu. Zastrešoval branné športy a technickú záujmovú činnosť, ale hlavne:

V bývalom Československu v érach obrannej infraštruktúry socialistického tábora (do tzv. socialistického tábora patrili vtedy všetky štáty dnes nazývanej, ako štáty východnej Európy - vtedajšie politické satelity Sovietskeho zväzu) bolo po celom jeho území vybudovaných pomerne veľké množstvo podzemných krytov (ľudovo nazývaných - bunkrov). Boli budované predovšetkým pre potreby armády a civilnej obrany a civilnej ochrany štátu. Kryty civilnej obrany slúžili, ako štábne riadiace podzemné pracoviská a kryty civilnej ochrany boli predurčené pre ochranu obyvateľstva pred zbraňami hromadného ničenia. Najväčší počet krytov civilnej ochrany bol vtedajšej Českej socialistickej republike - v mestách s vojenskými posádkami pozdĺž hraníc s Rakúskom a Nemeckou spolkovou republikou. Na Slovensku bolo krytov CO ako šafranu. Vojenskými krytmi disponovala každá vojenská posádka. Kryty boli systematicky budované na obranných vojenských teritóriách len za účelom velenia (pre potreby veliacich štábov, nie pre potreby úkrytu civilného obyvateľstva, alebo ako sklady vojenského materiálu, munície, zbraní, ako to radi tvrdia súčasní hľadači pokladov) pri hrozbách napadnutia zbraňami hromadného ničenia. Na území vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky sa v roku 1964 začal budovať výnimočný vojenský strategický objekt (podzemné zodolnené pracovisko) , ktorý bol v časoch socializmu jedným z najutajovanejším stavieb tohoto druhu v Československu. Aké tajomstvo toto pracovisko skrývalo? A aké tajomstvo toto zariadenie skrýva dnes?

Bavlnárske závody Ružomberok - na vrchole 80. rokov 20.storočia pod názvom Bavlnárske závody Vladimíra Iľjiča Lenina (skratka BZVIL). Továreň na spracovanie bavlny bola postavená na konci devätnásteho storočia v mestskej časti Ružomberok s názvom Rybárpole (k mestu pričlenená katastrálne 1894 a administratívne 1910). Produkcia bola spustená v roku 1895 v 1. pradiarni na strojoch značky Asa Lees a Dobson Barlow (pradiarenské stroje boli vyrobené vo Veľkej Británii) a fabrika vyrobila prvých 213 ton bavlnenej priadze . V roku 1896 bolo vyrobených 1 731 407 m režných tkanív. Koncom prvej dekády 20. storočia sa fabrika stáva najväčším spracovateľom bavlny v celom vtejdajšom Rakúsku - Uhorsku. V roku 1919 dochádza k zmene názvu fabriky. Mauntnerové textilné závody, uč. spol. Ružomberok - Rybárpole.