RetroMánia

Prvé písomné správy o obci Terchová

ktorej pôvodný názov bol Kralowa, pochádzajú z roku 1580. Je osud súvisia s dejinami Starého hradu a panstva Strečno. Prvý obyvatelia Terchovej sa živili zväčša pastierstvom, neskôr aj roľníctvom. Koncom 17. storočia sa Terchová dostala do Tepličského panstva, kedy prichádzajú do dedinky noví obyvatelia, medzi ktorými je pravdepodobne aj otec Juraja Jánošíka.

Obec sa pomaly ďalej vyvíjala a rástla. Začiatkom 19. storočia mala Terchová 438 domov, 380 rodín a 2164 obyvateľov. V druhej polovici 19. storočia je obec postihnutá veľkým suchom, čo nakoniec končí epidémiou postihujúcej väčšiu časť obyvateľstva. Počas druhej svetovej vojny bola značná časť domov nemcami vypálených, ľudia odchádzajú ľudia na Južné a Západné Slovensko. Vybudovanie novej Terchová sa začalo po roku 1948. A tom je aj dnešná filmová uputávka. A ako teda vyzerala obec Terchová v tej dobe? Týždeň vo filme z roku 1948 zachytáva dianie v Terchovej, vysviacku Kostola sv. Cyrila a Metoda a fašiangy v Štefanovej.

Slovensko 1938

Vidieť Slovensko pohľadom filmových kamier z predvojnového obdobia je malým zázrakom a takýto pohľad sa nenaskytne každý deň. Mať tak stroj času a preniesť sa aspoň na chvíľu do čias bývalého Československa do čias prvej Československej  Republiky tak, ako ju ukazuje vo svojej relácii "Hledání ztraceného času", Karel Čáslavský. Pre nás tých neskôr narodených nám tieto filmové zábery hádam nič nepovedia, keďže som sa narodil až o dvadsať rokov neskôr, ale určite je dobré vrátiť sa do čias v ktorých žili naši dedovia a staré matere. Pozrieť si, ako v tých časoch vyzerali naše slovenské mestá a dediny. Filmová ukážka ponúka zábery na tie najznámejšie. Na Žilinu, na Banskú Bystricu, ale i na Brezno či obec Stratená.  A od tých dôb sa skutočne toho neskutočne zmenilo. Veď posúďte!

S P O M I E N K Y kapitána v zálohe Antona Ž ú b o ra

V noci z 27. októbra na 28. októbra r.1944 mi dal veliteľ 1. čs. armády gen. Viest rozkaz pre spôsob partizánskeho vedenia boja. Tým nastala II. etapa slávneho Slovenského národného povstania. I. československá armáda odchádza do hôr. Je 28. októbra 1944, deň štátneho sviatku - deň slobody. Nemecké jednotky obsadzujú sídlo povstaleckých vojsk Banskú Bystricu. Jozef Tiso vyznamenáva nemeckých vojakov. Zdalo sa, že elán bojujúcich jednotiek poklesne. Nie! Naopak. Proti presile siedmym nemeckým divíziám naši chlapci nepodľahli. Nezlomila ich šedivá jeseň a ani tvrdá zima. Začali nové spôsoby bojov. Väčšie celky bojujúcej I.čs. armády sa zreorganizovali do malých partizánskych oddielov.

Ešte som 25.3.1945 nemala celých 12 rokov, a už som dovtedy zažila svoj najhorší a najlepší deň v živote.

Najhoršie dni boli vtedy, keď nemecká armáda ustupovala z Banskej Bystrice. V našom dome dôstojníci obsadili dve najkrajšie izby a my štyri deti a mama sme spali v jednej izbe. Vedľa v jedálni okolo okrúhleho stola sa opili a chceli sa cez dvojité dvere pretlačiť do našej spálne. Priložili sme k dverám detskú postieľku a z celej našej detskej sily sme ju tlačili s desaťročnou sestrou do dverí. Mama už viazala plachty, že nás spustí na ulicu. Vykrikovali, že vedia, že otec je partizán a vyhrážali sa. Bol to taký rev, že celá naša ulica bola na oknách. Našťastie boli veľmi opití, tak sa nepretlačili. Asi nás zachránil aj zajatec, ruský vojak – Vlasovec, ktorý im robil sluhu – pucáka. Staral sa aj o ich kone. Ťahal ich od dverí a stále hovoril „schlafen“. Nemec žiadal gwehr a chcel zámok na dverách rozstrieľať. Našťastie ho Vlasovec odviedol do postele. Pred odchodom sa mojej mame ospravedlnili. Boli to farmaceuti. Čo z toho, keď nás takto ničili.

Retro hity. Pesničky z dôb našich starých otcov a mám v časoch, v ktorých im bolo vekovo rovnako ako nám v dnešnej dobe.

Milujem staré hity, či už sú to hudobné hity z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia, alebo niečo z päťdesiatych či šesťdesiatych rokov, aj keď ja osobne sa riadim pravidlom, že čím staršie, tým možno lepšie. Staré hity majú pre mňa dokonalú atmosféru tej doby, cítenie, melódiu a určitý nezabudnuteľný šarm. To je podobne, ako so starými knihami tie z antikvariátu majú pre mňa akýsi životný príbeh a dušu, preto ich vždy uprednostním pred nejakou novinkou. Samozrejme, že tých niekoľko retro hitov je veľmi veľa a je veľmi ťažké ich vtesnať do malého miesta na týchto webstránkach, ale nejde ani o to vtesnať ich sem, ale pripomenúť si náladu tej doby. Nejdem opisovať ich históriu ani ich nejako podrobne analyzovať, skôr chem prezentovať tie pocity, ktoré sa možno aj vo vás pri vypočutí daných melódií vo vás v tejto chvíli "prebudia". Zapučúvajte sa, možno i vám v tejto chvíli niečo krásne pripomenú rovnako, ako mne.

Po druhej svetovej vojne

odevné továrne produkovali konfekciu, ktorá z väčšej miery predstavovala z núdze cnosť. Mladým sa nepáčila a starí boli radi, že je aspoň čo kupovať. Po víťaznom februári 1948 sa objavili v predajniach a v krajčírskych salónoch anglické a škótske vlnené látky na obleky. Kto chcel byť na výslní, musel si dať nohavice, sako a kabát ušiť. Inak to nešlo. Ak chcel ísť človek s dobou, musel pre to niečo urobiť a i hlbšie načrieť do vrecka, pretože každý špás niečo stál.  Na zimné plášte vtedy letelo grombi, neskôr flauš.  Veľkou módou boli aj montgomeráky, ľahké plášte. Neodmysliteľným módnym doplnkom boli topánky budapeštianky. Výkrik zo susedného Maďarska, ktorý aj u nás zapustil hlboké korene. V obchodoch by ste ich márne hľadali, naše fabriky takú módu v tej dobe totiž nepreferovali. Vyrábali ich na mieru súkromní obuvníci. Špica topánky mala zboku profil, ako hlava žraloka. Tak toľko z histórie. Ja by som sa ale rád  dozvedel niečo o ľuďoch, ktorí pracovali v povojnovom odevnom priemysle. a ktorí ho v neľahkých povojnových časoch začali budovať, aby mohli znova obliecť a obuť tento národ.

9. mája

oslavujeme  výročie Víťazstva nad fašistickým Nemeckom v Druhej svetovej vojne. Do spoločného víťazstva nad „hnedým morom" vniesli neoceniteľný prínos národy Ruska a iných republík bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré v tomto boji stratili desiatky miliónov životov svojich synov a dcér. V napätej, skoro 4 ročnej vojne s hitlerovskými bandami, nielen uhájili svoju nezávislosť, ale aj oslobodili mnohé európske štáty. Ale nezabúdame, že značný prínos vniesli do víťazstva aj národy iných účastníckych krajín protihitlerovskej koalície. Ich predstavitelia oslavujú deň víťazstva a vzdávajú hold pamiatke padlým. Ako spoločný záver nášho spoločného nesmierneho úsilia sa rovno pred 66 rokmi podpísal v Berlíne Dokument o bezpodmienečnej kapitulácii fašistického Nemecka. A už niekoľkorát krát slávime v tento deň - 9. mája, veteránov frontu a tylu, ktorí vybojovali Veľké Víťazstvo, spomíname na vojakov, ktorí padli na bojovom poli a civilných obyvateľov - obete vojny a fašizmu.

18. decembra 1940 vydal Hitler

tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Zväzu. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na Lebensraum (životný priestor) nemeckého národa. Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a oceľ na Ukrajine, či kvalitnú ornicu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných obyvateľov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.

Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových vojsk, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Na čo mala nasledovať postupná likvidácia zbytku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk - Volga - Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.

Animovaný krátkometrážnych film

z roku 1948 v dĺžke 10 min. Réžia: Zdeněk Miler. Príbeh bez slov, podľa námetu Jiřího Wolkera, prezentovaný prostredníctvom obrazov, vizuálneho dojmu a hudobného sprievodu. Úsporná klasická animácie vykonaná v čiernobielej - len ceruzkou, pracujúce s kontrasty plôch, svetlom a tieňmi. Bohatý a mocný muž ochorie a uzdravenie potrebuje svetlo, slnko. Stovky jeho robotníkov postavia na kopci za mestom stavbu, do ktorej milionár ukryje slnko, aby svietilo len jemu. Budova však topí a praskne pod obrovským žiarom. Slnko sa odkotúľa preč a malinké dievčatko ho svojim vláčikom dopraví späť na oblohu.

17. marca maďarské ministerstvo zahraničných vecí

Oznámilo Nemcom, že Maďarsko chce rokovať so Slovákmi ohľadom hraníc Slovenska so Zakarpatskou Rusou, keďže pôvodné hranice so Slovenskom boli podľa nich iba vnútornou hranicou ČSR a preto po obsadení Zakarpatskej Rusi Maďarmi, túto hranicu je potrebné upraviť. Preto navrhovali posunúť hranicu 10 km západne, až za Sobrance, a potom takmer priamo severne k poľskej hranici.

Maďarské nároky sa zakladali na fakte, že Rusnáci, nie Slováci, tvorili väčšinu obyvateľstva na severovýchodnom Slovensku. Názor, že Rusnáci by preferovali maďarskú vládu pred Slovenskou sa mi však vidí pritiahnutý za vlasy. To potvrdil aj odpor, ktorému Maďari čelili od krátko trvajúcej vlády Zakarpatskej Siče. Maďari však mali mysli niečo iné. Ochrániť Užhorod a kľúčovú železnicu vedúcu do Poľska ponad rieku Uh, ktorá bola v dohľade slovenskej hranice a získať čo najviac územia novovzniknutého štátu, ktoré by im poskytlo čo najdlhšiu hranicu s Poľskom, ich spojencom v čase Mníchova, keď ich požiadavky voči československej vláde v podstate vytvorili pre ČSR situáciu takmer úplného obkľúčenia s výnimkou krátkej hranice s Rumunskom. Boli teda rozhodnutí posunúť hranicu čo najďalej za západný breh Uhu. K tomu sa ešte pridal fakt, že časti jednotiek Siče, práve vytlačené z územia Zakarpatskej Rusi, sa začali formovať za slovenskou hranicou v Uliči, a Maďari mali v úmysle ich zahorúca rozprášiť.