Históriu elektrifikácie Slovenska môžeme zoradiť do štyroch období. Prvé obdobie približne do roku 1930 sa riešilo malými lokálnymi elektrárňami, ktoré vznikali primárne s podnikmi pre zabezpečenie ich výroby a elektrickú energiu poskytovali blízkemu okoliu. V druhom období (po roku 1930) sa začína z elektriny stávať obchodovateľná komodita a čoraz viac spoločností sa začína zapájať do obchodovania s týmto tovarom. Vznikajú špecializované elektrárenské spoločnosti. Organizačne sa výroba a distribúcia elektrickej energie sústreďuje do piatich regionálnych spoločností. Z nich v čase 2. svetovej vojny vznikajú Slovenské elektrárne (v roku 1942). Povojnové a socialistické obdobie Slovenska je charakteristické rozsiahlou industrializáciou na jednej strane, ale pomalým budovaním elektrárenských kapacít na strane druhej. Z elektriny sa stáva nedostatkový tovar a preto sa začína regulovať (preto si v prvých desiatich povojnových rokoch začína priemysel budovať svoje vlastné fabrické elektrárne). Za socializmu bolo bežnou súčasťou rozhlasového vysielania informačná správa o energetickej situácii na Slovensku v ktorej sa vyhlasovali takzvané regulačné stupne. Dodržiavanie regulačných stupňov bolo pre celý hospodársky sektor povinný.  Pre uspokojenie rastúceho dopytu štát vybuduje tepelná elektráreň v Novákoch. Neskôr (koncom 50. rokov) sa začína i s budovaním prvej jadrovej elektrárne pri Jaslovských Bohuniciach (prvá Československá jadrová elektráreň A1). Elektráreň mala z dnešného pohľadu veľmi malý výkon, technológia výroby energie bola poruchová a preto bola bola v prevádzke len 5 rokov.