Tento obraz Pražskej jari sa stal súčasťou môjho života.Dospieval som v čase najnormalizovanejšej normalizácie, iba pár rokov pred rozsypaním sa toho svojou nehybnosťou fascinujúceho systému. Inšpirovala ma však predstava slobody, o ktorej som bol presvedčený, že kedysi skutočne existovala. Bola to pre mňa nádej, že človek v dôležitých okamihoch je schopný postaviť sa aj pred tanky. No videl som ako dospelí, tí, ktorí všetci tieto udalosti prežili, takmer až programovo na toto obdobie zabúdajú. Akoby to bola spomienka na prvú lásku, platonickú, ktorá, ukrytá na dne pamäti, v ťažkých chvíľach sklamaní ospravedlňuje našu rezignáciu na prítomnosť a budúcnosť, ktorá človeka unáša do idealizovanej minulosti. Aj sa mi trocha páčil tento spomienkový alkoholizmus, ktorý robil každého na päť minút hrdinom. Z Pražskej jari sa pre mnohých stala ploskačka, z ktorej si upíjali, aby sa nemuseli pozerať na to, čo sa dialo okolo nich. Dokonca som mal často pocit, že pre mnohých bola invázia “bratských” vojsk záchranou, lebo poskytla ospravedlnenie ich neochote realizovať svoju slobodu. Dubček sa stal hrdinom nie za svoju politiku, ale preto, že jeho odstránenie ospravedlňovalo ich vlastný ústup do súkromia. Keď sa dokázali zbaviť Dubčeka, čo už môže malý bezvýznamný občan. Takto sa zo symbolu nádeje v stave opitosti, postupne v praktickom živote stávalo ospravedlnenie rezignácie.
Normalizovaní občania tejto krajiny, utiahnutí v svojich záhradkách, chatkách či vilkách sa snažili vytlačiť spomienky na mladosť do zabudnutia. Hľadali krajší svet bez traumatizujúcich spomienok. Nechceli prísť o zamestnanie, vyhliadky na možnú kariéru alebo výlet do zahraničia. Budúcnosť zvíťazila nad minulosťou. V takomto, celkom spokojnom, aj keď rozpoltenom svete sme si žili mladí spolu so staršími. Mladých napĺňalo túžbou to, čo sa starší snažili z pamäte vygumovať. Tak sme sa naučili snívať a fantazírovať, ale nezískali sme odvahu svoje sny uskutočňovať. Takto sme boli znormalizovaní všetci. Starí, ktorí radšej zabúdali a mladí, ktorí čerpali z nádeje, ale keďže slobodu nevedeli žiť, boli takmer neškodní. Ale aj v pokojnej, stabilizovanej krajine sa občas našiel nejaký pobuda a vydedenec, ktorý odmietal zabudnúť a pravidelne každý rok, na výročie 21. augusta, zanechal na múroch načmárané odkazy pre sovietskych návštevníkov. „Rusi bežte domov!“ Vždy ma priťahovali títo neoficiálni strážcovia neprepísanej a nevygumovanej pamäte. Tanky, ktoré sa pre jedných stali zámienkou k rezignácii od slobody, boli pre týchto jej zdrojom. Práve v konfrontácii s neslobodou, so zlom, manipuláciou a násilím vstúpili do verejného života. Taký bol paradox normalizácie – sloboda sa pestovala iba na okraji spoločnosti, ktorý bol slušnými ľuďmi považovaný za ľudský pád. Zo strachu, z pohodlnosti aj z vypočítavosti sme zabúdali na 21. august a tak sme zabúdali aj na slobodu. Strach zo slobody nás spájal zvláštnym druhom vzájomnej solidarity.
Pred mesiacom som bol v Lipsku. Po celom meste stáli zvláštne stojany v tvare štíhlej pyramídy, na ktorých boli fotografie ruských tankov v uliciach tohto mesta. Najskôr som si myslel, že je to spomienka na oslobodenie. No ľudia na fotkách tanky nevítali, boli to
fotografie veľmi podobné Bielikovým z Bratislavy 21. augusta 1968. Išlo o snímky obyvateľov Lipska, ktorí sa v lete 1953 vzbúrili proti sovietskej okupácii. Aj dnes po 50 rokoch bol prostredníctvom tejto galérie pod holým nebom prítomný duch ľudí, vzdorujúcich ovládaniu a manipulácii. Každá ulica sprítomňovala túžbu obyvateľov Lipska samostatne a slobodne rozhodovať o svojom živote a svojej budúcnosti. Aj keď boli nepokoje potlačené, tieto udalosti sa stali súčasťou spoločnej pamäti mesta. Stále živenej pamäti. Udalosti v 53. spájajú Nemcov do zvláštneho druhu vzájomnej solidarity.
Magický dátum 21. august 1968 je vydávaný za smutné výročie, za koniec slobody. No neboli práve nasledujúce dni prejavom skutočnej slobody a dôkazom, že demokratizácia nebola dielom politických štruktúr? Nebola to ukážka sebavedomých občanov, ktorí vyšli do ulíc realizovať svoju slobodu? Ľudia v uliciach boli tí, ktorí sa zbavili strachu a vystúpili proti tankom. To oni diskutovali s okupantami, poukazovali na teror, politickú manipuláciu a prevracanie kabátov. Zdola šiel prúd protestov, nápisov na múroch, pamfletov a letákov. Mimo oficiálnej politiky sa skladali básne a spievali pesničky. Je vecou diskusií, či v auguste 1968 zlyhali politici, či zlyhala armáda alebo intelektuáli. Nezlyhala však verejnosť, otvorene po slobode túžiaca verejnosť, ktorá však zostala bez reprezentácie.
Noví mocní, ktorých bezmocnú moc strážili intervenčné vojská, dva roky usilovne menili zákony, aby urobili v krajine poriadok podľa predstáv Moskvy. Normalizácia pomerov začala zhora, kastovaním ľudí, šírením strachu a ospevovaním priemeru. Ambiciózni aparátčici si vyberali ďalších ambicióznych aparátčikov. Hrozili prepúšťaním z práce, policajným špicľovaním, bezperspektívnou budúcnosťou detí. Strachom postupne vyformovali ľudí na svoj obraz. Vytvorili normalizovanú spoločnosť, v ktorej si ľudia nedôverovali a báli sa jeden druhého a o svoju budúcnosť. Strachom sa podarilo vybudovať rodinkársku spoločnosť pokrytcov, ktorí kradli, lebo nechceli okrádať vlastnú rodinu, ktorí klamali, lebo vedeli, že je to pohodlnejšie, ktorí popierali vlastnú minulosť, lebo vedeli, že je to bezpečnejšie. Šírením strachu zobrali ľuďom nádej a túžbu po slobode. V strachu sa ľudia naučili zabúdať. Naučili sa milovať priemer, normalizovaný vkus napodobňovania.
V týchto dňoch, tridsaťpäť rokov po tom, ako po bratislavských uliciach namiesto električiek hrmotali cudzie tanky, opäť zabúdame o čo vtedy išlo. Každým rokom zabúdame stále viac. Okrem niekoľkých už roky prehliadaných pamätných tabúľ nikde nie je ani náznak toho, že v týchto uliciach sa ľudia sami mobilizovali, aby sa vyjadrili. Rádio, televízia a tlač ako z povinnosti venujú pár slov výročiu, na ktoré majú v tento deň vyhradený priestor. Médiá poctivo menia august 1968 na kuriozitu, jednu z okrajových tém, na pikošku pre znechutených divákov. Aj pre tých, ktorí zažili eufóriu z novembra 1989, je nepríjemné pripomínanie vlastných túžob, s ktorými šli do ulíc inšpirovaní aj duchom Pražskej jari. Ani táto generácia nevie, čo so svojimi mladíckymi ideálmi. August, ako nedokončená reforma ešte silnejšie ako november všetkým pripomína životný neúspech, rezignáciu na možnosť a nutnosť vstupovať do sveta politiky a obhajovať svoje záujmy.
21. augusta sa objavia nevyhnutné obrázky Dubčeka, pár spomienok a zajtra sme opäť tam, kde sme boli včera. Korupčné škandály, zdražovanie, znechutenie z politiky, vyrábanie nepriateľov štátu, opätovná ideologizácia tohto štátu i školstva a najmä poloodhalené dievčiny a luxusné vily na titulkách médií. Už roky nám jednohlasne vtĺkajú do hlavy predstavu nového šťastného, ekonomicky stabilizovaného systému. Nezamestnanosťou, obmedzovaním sociálnych práv a ekonomickým vydieraním zamestnancov sa však vytvára nová atmosféra strachu. Opäť sme ovládaní týmto strachom, strachom a bezmocnosťou, ktoré sa podarilo novým reformátorom arogantnými mocenskými praktikami presadiť. Opäť sme znormalizovaní. Teraz na nás nemieria hlavne tankov. Ovládli nás postupným vyčisťovaním a prepisovaním pamäte. Všeobecné zabúdanie pomáha pri presadzovaní nového mocenského poriadku. Zároveň verejnosti pomáha objavovať krásu pohodlnej nehybnosti a tichého nostalgického snívania pri fľaši.
Nová normalizácia má jedno veľké čaro. Zatiaľ čo tá predchádzajúca vypestovala v ľuďoch predstavu, že pred tankami a mocou nič nezmôžeme, súčasný diskurz učí pestovať nielen pocity bezmocnosti, ale najmä viny. Keď už nie je známy nepriateľ, znamená to, že každý sám môže za to, že jeho život je neúspešný, že skončil na okraji spoločnosti. Nová normalizácia ponúka ľuďom šancu. Zabudnite a napodobňujte! Napodobňovanie je najefektívnejším spôsobom zabúdania. Zabúdaním na svoju minulosť, na vlastné túžby a sny, na slobodu žiť dôstojne aj so svojou nie vždy nasvetlejšou minulosťou sa berie človeku odvaha obhajovať si svoje záujmy. Kto o sebe nič nevie, ťažko môže niečo svoje obhajovať. Dnešná normalizácia je však oveľa nebezpečnejšia, ako predošlá. Rýchle nastolenie predchádzajúcej bolo očividné, bol prítomný vinník, na ktorého sa to dalo zvaliť. Dnešná kultúra strachu a zabúdania sa buduje nenásilne, po kvapkách, už desať rokov. Aj dnes sú ľudia krotení a zbavovaní vnútornej slobody pestovaním strachu o budúcnosť – vlastnú, svojej rodiny či detí. Opäť obetujú minulosť budúcnosti. Tentokrát ešte ako bonus odovzdávame mocným aj svoju prítomnosť.
Zdroj: Hej rup!
