PARAŠUTIZMUS — ŠPORT ODVÁŽNYCH
PRVÉ ZOSKOKY
V lietadle si parašutisti posadajú na lavičky a vysadzovač ich zakotvi na výsadkové lano lietadla. Po štyroch-piatich minútach je lietadlo vo výške 600 m. Prvý prelet nad letiskom sa konči tým, že vysadzovač vyhodí tzv. fléru. Je to prúžok krepového papiera so závažím, podľa ktorého sa urči miesto výskoku (vzhľadom na smer a silu výškového vetra). Druhý prelet je už ostrý. V kabíne je svetelná a zvuková signalizácia. Keď zasvieti žlté svetlo, parašutisti sa v kabíne postavia tesne jeden za druhého, aby na rozsvietenie zeleného svetla a zvuk klaksóna vyskákali čo najskôr z lietadla. Červené svetlo signalizuje skončenie alebo prerušenie výsadku. Prvý zoskok a niekoľko Ďalších sa robí spôsobom s upútaným vakom vrchlíku. Znamená to, že zabalený padák je uložený na vaku vrchlíku, na ktorý je uviazané výťažné lano. Druhý koniec lana je pomocou karabinky zavesený na výsadkové lano v lietadle. Po výskoku sa najprv napne prvá polovica výtažného lana, ktorá vytiahne uvoľňovač - chlopne obalu padáku sa otvoria a vypadne vak vrchlíku so zabaleným padákom. Ukotvené výtažné lano sa napne a tým, že parašutista padá, narovná sa i vak vrchlíku. V ďalšom štádiu pádu parašutista vyvlieka zo slučiek nosné šnúry, ktoré po napnutí uvoľnia chlopne vaku a padák sa postupne nafúkne. Krátke plesknutie signalizuje, že padák je otvorený a vak vrchlíku zostáva v lietadle. Parašutista sa riadiacimi šnúrami otočí proti vetru. Vidi známe objekty z neznámej perspektívy a bol by rád, keby to trvalo čo najdlhšie. Rozhľad sa však zmenšuje, už vidi len letisko, potom iba doskokový kruh a len tak-tak stihne urobiť úkony pred dopadom. Po efektnom, ale tvrdom dopade zbalí padák do náručia a odchádza na stanovište. Tam ho čaká inštruktor s gratuláciou a hlúčok starších kamarátov ho uchopí za ruky a nohy, aby mu dali slávnostného „hobľa". Ďalšie zoskoky v základnom výcviku sú rovnaké. Skáče sa z výšky 600 metrov pri výsadkovej rýchlosti do 120 km/h. Po absolvovaní celej osnovy získava parašutista III. výkonnostnú triedu a preradia ho do športového výcviku. Tam sú zoskoky zamerané na samostatné otváranie padáku, zvládnutie polohy voľného pádu, nacvičuje sa komplex obratov počas voľného pádu a špecialitou sú zoskoky na presnosť pristátia samostatne i v skupine. Novinkou je RW disciplína, skupinová akrobacia parašutistov v ktorej po hromadnom výsadku sa parašutisti napr. chytajú za ruky a vytvárajú tak štvor až dvadsať členný obrazec hviezdicu. Členovia športového výcviku sa zúčastňujú na domácich i zahraničných súťažiach a kvalifikáciu si zvyšujú zoskokmi do vody, nočnými zoskokmi a zoskokmi z vrtuľníka. Skáču na dokonalých kruhových padákoch — československých — typu PTCH -8, PTCH-9, sovietskych UT -15 a výrobkoch NDR RL-8. Dnes však už nastupujú ešte dokonalejšie, lepšie riaditeľné padákové krídla. Pri dokonalom zvládnutí techniky riadenia je pristátie do stredu kruhu na tomto druhu padákov isté na 99,9 %. Povedali sme si, že parašutizmus ie šport odvážnych. Dodávame, že chlapcov i dievčat. Ved všetky súťaže športového parašutizmu sa konajú pre kategóriu mužov i žien. A tak všetci ti, čo sa neboja a chcú strávia pekné chvíle v kolektíve parašutistického odboru, môžu sa prihlásiť na najbližšom letisku. Pre najmladších sú možnosti v krúžku Mladých parašutistov na školách. Z tých, ktorí tam vydržia, robia po dosiahnutí pätnástich rokov prednostný výber do základného parašutistického výcviku vo Zväzarme.
BALÓNOVÉ LIETANIE
Tento druh leteckého športu zatiaľ nie je u nás veľmi rozšírený. Dôvodov je viacero, predovšetkým však vysoké finančné náklady. Samotná stavba balónu st vyžaduje veľa práce mnohých ľudí a v balónovom koši je miesto najviac pre dve osoby. Vo svete však záujemcov o tento šport pribúda, a tak nezaškodí pár technických informácii. Rozlišujeme balóny plnené plynom (svietiplynom) a teplovzdušné balóny — montgolfiéry. Hlavnou častou je balónový plášť z pogumovaného plátna. Pri plynových balónoch má tvar hrušky. Balónové teleso je obalené lanovou sieťou. Laná sú spletené do nosného systému, na ktorom je upevnený balónový kôš. Koše sú z vŕbového prútia a je v nich miesto pre jednu až dve osoby a prístroje. Z navigačných prístrojov je to magnetický kompas, výškomer, variometer (ukazuje vertikálnu rýchlosť stúpania alebo klesania v metroch za sekundu). V poslednom čase sa používajú aj VKV rádiostanice. Po obvode koša sú príchytky pre záťaž, ktorú tvoria vrecúška jemného piesku. K nepostrádateľnej výzbroji patria záchranné padáky, mapy a špeciálny nôž, ktorým sa v prípade núdze prerežú určité laná balónovej siete a z balónového plášťa sa stane po vypustení plynu padák. Dôležitou časťou plynového balóna sú ventily. Na spodnej strane guľového obalu je plniaci ventil, súčasťou ktorého je tzv. apendix, rukáv, do ktorého sa rozpína plyn počas letu pod vplyvom ohriatia balónového plášťa a fyzikálnej expanzie plynu. Bez tohto zariadenia by hrozilo prasknutie obalu, čo znamená vždy katastrofu. Na hornej strane je vypúšťací ventil, ktorým sa vypúšťa plyn po pristátí. Po celej „poludnikovej" dĺžke je zašitá trhacia šnúra. V prípade núdze sa jej pomocou neškodne pretrhne balónový plášť a plyn okamžite unikne. Lietanie na plynovom balóne využíva princípu vznášania sa telesa ľahšieho ako vzduch -- merná hmotnosť svietiplynu je 0,58 kg/m3. Rýchlosť a smer letu závisí na rýchlosti a smeru vetra. Výška letu je jediným konštrukčne ovplyvniteľným faktorom. Dôležitú úlohu tu hrá celkový objem balóna, ktorý býva 900 až 2000 m3. Výšku letu reguluje posádka postupným odhadzovaním zátaže. Vrecká s pieskom sa, pochopiteľne, neodhadzujú celé, ale postupne ich vysýpajú nad neobývanou plochou. Zostup sa riadi postupným vypúšťaním plynu a pristátie usmerňuje zaháknutím kotvy. Teplovzdušné balóny montgolfiéry — sú po konštrukčnej stránke oveľa jednoduchšie. Obal nemá žiadne ventily. Na spodnej strane má voľný otvor, kde je umiestnené teleso plynového horáka. V koši je zdroj tepelnej energie — propanbutanovej bomby. Výšku a trvanie letu montgolfiéry možno regulovať zvyšovaním alebo znižovaním teploty plniaceho vzduchu. Známy motoristický výraz „pridaj plyn" má pôvod práve v období zavedenia plynových balónových horákov. Vzťah medzi množstvom spáleného plynu a výškou letu je priamoúmerný, lebo s narastajúcou výškou klesá teplota atmosféry a straty sálaním sú väčšie. Posádky balónov tvoria piloti — členovia balón klubu Zväzarmu. Po absolvovaní teoretickej prípravy skladajú skúšky pred komisiou Štátnej leteckej inšpekcie z trinástich predmetov (predpisy o lietaní, meteorológia, navigácia, náuka o plynoch a šiel. K tomu patrí ešte doplnková skúška z rádiotelekomunikácie. Takto pripravení piloti môžu vzlietnuť na prvé lety pod kontrolou skúsených inštruktorov. Súťažné balónové lietanie sa skladá z letov na vzdialenosť a presnosť pristátia v určenom cieli a z výškových letov. Súťažný let na vzdialenosť a presnosť pristátia musí prebiehať v určenom koridore, ináč posádku diskvalifikujú. Za štart sa považuje okamih, keď športový komisár zbadá dno balónového koša, pri konečnom pristátí musí posádka uviesť kôš do stavu pokoja vlastnými silami. Konečné poradie určia vzhľadom na presnosť pristátia k určenému cieľu. Športové balónové lietanie je rozšírené najmä v Poľsku. U nás zatiaľ jestvuje iba Balón-klub v Prahe. Známy čsl. balón Incheba má objem 900 a lieta pod poznávacou značkou OK -2001.
ZÁVESNÉ KLZÁKY
Keď v roku 1948 vypísal Americký úrad pre výskum kozmu (NASA) konkurz na konštrukčné riešenie systému pre bezpečný návrat kozmických lodi s možnosťou riadenia konečnej fázy pristávacieho manévru v atmosfére, zvíťazil Francis Rogallo so svojím návrhom jednoduchého krídla. Hoci išlo o priekopnícky návrh, neujal sa a kozmické lode dodnes pristávajú neriaditeľným spôsobom na padáku. Rogallov projekt sa však ujal inde. U nás sa rozmach lietania na závesných klzákoch začal po roku 1970. Niekoľko vážnych záujemcov st podľa zahraničných podkladov postavilo závesné klzáky svojpomocou. Neúspechy ich neodradili a radosť z vydarených letov bola veľká. Títo "priekopníci" stiahli masy ďalších nadšencov, niektorí sa vypracovali na vysokú úroveň v pilotáže závesných klzákov ale súčasne začalo dochádzať aj k vážnym nehodám. Preto tento druh športu pričlenili od roku 1 979 k Zväzarmu. Hlavnú úlohu pritom zohrala náväznosť na ostatné druhy leteckého športu a skutočnosť, že Medzinárodná letecká federácia FAI registruje a potvrdzuje svetové rekordy v tomto odvetvi. O tom, ako vyzerá a z čoho sa závesný klzák skladá, teraz netreba hovoriť, lebo v Elektróne vychádzal návod na stavbu dvoch typov takýchto klzákov. Treba zdôrazniť, že lietanie na závesnom klzáku je jednoduché iba pre toho, kto sleduje let zo zeme alebo vo filme. V skutočnosti ide o citlivé ovládanie aerodynamických vlastností krídla pomocou zmeny ťažiska. Prvotným účinkom tejto zmeny je zväčšenie alebo zmenšenie uhlu nábehu krídla a tým aj zvýšenie alebo zníženiu rýchlosti letu. Pretože nejestvuje prístrojová kontrola týchto vzťahov, konči sa vera prvých pokusov pádom v dôsledku straty rýchlosti, resp. v dôsledku pretlačenia a pádu pri veľkej rýchlosti. Pre ilustráciu — závesné klzáky lietajú rýchlosťou 35 až 50 km/h. K nevyhnutným doplnkom pilotného výstroja patria pevné vysoké topánky, kožené rukavice,okuliare, ochranná prilba, montážne náradie a lekárnička. Praktický výcvik v lietaní sa bude v tomto roku organizovať v kluboch závesného lietania Zväzarmu. Po bezpečnom zvládnutí vzletu, priamočiareho kĺzavého letu a pristátia možno začať nacvičovať zákruty v kĺzavom lete a dlhodobé svahové plachtenie a prelety. Súťažné lietanie na závesných klzákoch pozostáva z disciplín kĺzavého letu po určenej trati cez kontrolné body s hodnotením presnosti pristátia na stanovenom mieste a z letov na vytrvalosť a vzdialenosť. Usporiadateľ sútaže však môže disciplíny ľubovoľne kombinovať, lebo nie je stanovený záväzný súťažný poriadok. Napríklad na I. Majstrovstvách Európy v Kóssene bola 3. disciplína kĺzavý let nad otočný bod so zákrutou 180 do protismeru na cieľ, nad ktorým sa bodoval dosiahnutý počet zákrut o 360 a presnosť pristátia. Priaznivcom tohto nového druhu leteckého športu u nás treba zaželať veľa úspechov, všetkých však treba upozorniť, že akékoľvek svojvoľné lietame na ne osvedčených konštrukciách a kaskadérske vleky za motorovým vozidlom alebo člnom je nezodpovedné hazardovanie.
BEZMOTOROVÉ LIETANIE
Ide o najrozšírenejší druh leteckého športu na svete. Dolná veková hranica žiaka je 15 rokov. Teoretické školenie nových členov sa začína v zimných mesiacoch a spočíva vo výklade predpisu o lietaní a platných smerníc, aerodynamiky, mechaniky letu, meteorológie, navigácie, stavby a údržby lietadiel. Po absolvovaní záverečných skúšok sa musia všetci podrobiť dokonalej lekárskej prehliadke. Ak všetko dobre dopadne, žiadateľ dostane žiacky preukaz pilota klzákov. To je otvorenie dverí do letiskových priestorov. pretože nasleduje množstvo pozemných nácvikov, pri ktorých sa žiaci oboznámia s praktickou obsluhou technických prostriedkov potrebných pre prevádzku. Po ich absolvovaní splní žiak výcvikovú úlohu č. 1 /1 zoznamovací let. V ňom sa iba vezie na sedadle a spoznáva prvé pocity z letu. Klzák riadi skúsený inštruktor. Základný výcvik sa robí na školnom dvojsedadlovom klzáku celokovovej konštrukcie L-13 Blanik. Po absolvovaní patričného počtu letov s inštruktorom nasleduje skúška z teórie a techniky pilotáže a potom už prvý samostatný let. Od tejto chvíle sa žiak učí riešiť situácie počas letu sám. Pre všetky prípady je v kabíne stále zapnutá rádiostanica. takže dobrá rada zo zeme príde vždy v pravý čas. V základnom výcviku sa štartuje pomocou pozemného navijaku do výšky maximálne 400 metrov. V posledných úlohách sa robí nácvik aerovlekov za motorovým lietadlom do výšky 1000 metrov, ďalej nácvik vyberania vývrtiek pádov a potom nasledujú praktické pilotné skúšky. Po úspešnom absolvovaní skúšok postúpi pilot do skupiny pokračovacieho výcviku. V ňom sa učí využívať vzostupné vzdušné prúdy počas letu tak, aby čo najdlhšie vydržal vo vzduchu. Keď to dokáže viac ako 5 hodín, má splnenú jednu z podmienok strieborného plachtárskeho odznaku FAI. Druhou je dosiahnutie prevýšenia 1000 metrov počas letu v stúpavom prúde. Prevýšenie sa meria od najnižšieho bodu letu po vypnutí od vlečného lietadla. Tretou podmienkou je cieľový prelet na vzdialenosť 50 kilometrov od miesta štartu, alebo od stanoveného bodu. Získaním strieborného odznaku „C" FAI sa pilot zaradí medzi športových letcov. Výkonné športové lietanie na klzákoch spočíva v preletoch na vzdialenosť 100, 200, 300 a 500 km. Trate týchto disciplín môžu byt priame, lomené cez jeden otočný bod, návratové a na uzavretom trojuholníku. Z týchto disciplín sa podľa momentálnej meteorologickej situácie vyberie tá najvhodnejšia. Hlavným meradlom je totiž dosiahnutá preletová rýchlosť. Pre informáciu: platný svetový rekord v jednosedadlových klzákoch v kategórii mužov na 100 km trojuholníku je 165,348 km/h. Súťažné klzáky sa rozdeľujú podľa technických parametrov do troch tried. Voľná trieda nie je obmedzená nijakými technicko-konštrukčnými veličinami. Preto sú aj klzáky tejto triedy najvýkonnejšie. Trieda „Štandart" je obmedzená maximálnym rozpätím krídel 15 metrov a nesmú byť použité žiadne prostriedky pre zvýšenie vztlaku. Novinkou vo svete je trieda nazývaná formula má takisto 15 metrové rozpätie krídel, ale ostatné technicko-aerodynamické a mechanické prvky nie sú zakázané. V jednotlivých štátoch sa súťaži aj v tzv. klubovej triede. Je to určený typ klzáku bežne používaný v aerokluboch (u nás je to typ VT-16 a VT-116). Disciplíny, o ktorých sme hovorili, sa lietajú aj na dvojsedadlových klzákoch a v oboch skupinách sa hodnotia výkony mužov a žien osobitne. Nesúťažnou disciplínou sú lety do čo najväčšej výšky. Využíva sa pritom lietanie podľa prístrojov v konventnej oblačnosti, alebo v zvlnenom prúdení na svahoch vysokých horských masívov. Najvyššie vo svete bol s klzákom Američan Bikle, ktorý dosiahol absolútnu výšku 14 102 metrov. V bezmotorovom odbore sa akrobacia súťažne nelieta.
MOTOROVE LIETANIE
Keďže je to technicky najnáročnejší druh športového lietania, je náročnejší aj výber uchádzačov. U nás sa praktizuje systém vyberať do motorového výcviku dobrých pilotov z bezmotorového odboru. Vstupná lekárska prehliadka sa robí v Prahe na Ústave leteckého zdravotníctva. Základný výcvik sa podobá na výcvik bezmotorového lietania. Žiak lieta s inštruktorom, potom sám a svoju spôsobilosť preukáže na konci výcviku pred odbornou komisiou Štátnej leteckej inšpekcie, ktorá ho preskúša z teórie i praxe. Jedinou novinkou je nácvik základných akrobatických prvkov v elementárnom výcviku. Ďalší rast motorového pilota sa orientuje podľa individuálnych schopností. Každý sa však zameriava na získanie ďalších kvalifikačných stupňov stupňov — vlekár, vysadzovač, inštruktor a v Lietaní podľa prístrojov vo dne a v noci. Lietajú sa navigačné lety a je možnosť aj výkonného akrobatického lietania. Súťažné lietanie je zamerané práve na posledné dve skupiny. Navigačné sútaže sú dokonalou previerkou každého. Ved v jednej až troch súťažných disciplínach sa získavajú (alebo strácajú) body za presné vedenie lietadla po trati, dodržiavanie časového rozpočtu letu a boduje sa aj presnosť pristátia. Trate týchto súťaži sú bud známe pred letom, alebo sú tajné, ktoré sa dozvie pilot až pred štartom. A aby to bolo čo najzaujímavejšie, treba počas letu hľadať ukryté znaky na zemi a identifikovať objekty podľa priložených fotografii. Veľkú úlohu tu hrá dokonalá súhra posádky pilot - navigátor. Zložitejšie je to pri súťažnom navigačnom lietaní jednotlivcov.
ŽIVOT V KOTRMELCOCH
Takto sa všeobecne hovori motorovej akrobacii. Lieta sa na špeciálne upravených lietadlách, ktoré majú čo najväčší pomer hmotnosti k výkonu motora. Je to náročný druh lietania z hradiska záťaže ľudského organizmu, veď v niektorých obratoch sa dosahuje záporných násobkov preťaženia -- 4 G a kladných až 7 G (t. j. násobok hmotnostného zrýchlenia 9.81 m.s — 2). Jednotlivé akrobatické figúry sa kombinujú do zostáv, ktoré subjektívne hodnoti rozhodcovský zbor — podobne ako pri krasokorčuľovaní. Podmienkou úspechu je dokonalá kresba, dodržanie výškového pôdorysného priestoru a stanoveného času. Každá súťaž má povinnú, tajnú a voľnú zostavu. O kvalite československej školy leteckej akrobacie svedči dlhoročné účinkovanie našich lietadiel typového radu ZLIN a pilotov (Šouc, Trebatický, Krysta, Kobrle, Tuček), z ktorých posledný je úradujúcim majstrom sveta pre obdobie 1978 až 1980. K špeciálnym druhom leteckej akrobacie patri skupinová akrobacia. Je súčasťou vystúpení na leteckých dňoch a iných príležitostiach. Dobrou vizitkou úrovne športového lietania u nás je aj to, že väčšina pilotov profesionálov, už vojenských, dopravných, alebo v poľnohospodárskom letectve spoločnosti SLOV-AIR prešla výcvikom v aerokluboch.
Všetky odbornosti športového lietania v zväzarmovských aero-kluboch prispievajú k zvyšovaniu technických, branných a športových schopnosti mladých ľudí. Lietanie technicky a finančne zabezpečuje štát zo svojich prostriedkov a o bezpečnosť prevádzky a spôsobilosť techniky sa stará štáb odborníkov. Novinkou je zavádzanie motorizovaných klzákov do prevádzky, čo prispeje k efektívnosti bezmotorového i motorového výcviku. Nuž. ak teda máte záujem a predpokladov angažovať sa v niektorom druhu leteckého športu — vyberte sa na najbližšie letisko zväzarmovského aeroklubu.
Zdroj: časopis Elektrón
