— Dnes je ľahko chodiť na ryby!
— Prečo myslíš, dedko?
— Predstav si, keď som ja bol mladý a šiel som na ryby, tak som musel domov nejakú rybu aj doniesť...
Inštalatér prišiel do bytu:
— Tak sa do toho dáme.
— hovorí už vo dverách majiteľovi,
— francúzsky kľúč a skrutkovač mám ja, no a koňak s vývrtkou máte iste vy, že?
— Pán hlavný, to víno je teplé! — reklamuje hosť v reštaurácii.
— To nie je možné, veď som ho len teraz dolial studenou vodou!
— Dnes už len málo ľudí vie, čo je to bieda!
— Áno, áno. návštevy na futbalových štadiónoch veľmi poklesli...
Pýta sa hráč golfu zberača loptičiek:
— Prečo sa stále pozeráte na hodiny?
— To nie sú hodiny, to je kompas.
— Ty si sa naozaj vydala z čistej lásky?
— No, trošku s prímesou auta, bytu a chaty...
Pýta sa Mária kamarátky:
— Chodíš s Oskarom už vyše roka. Požiadal ťa už o ruku?
— O ruku ešte nie...
Pýta sa matka dcéry, ktorá sa pred dvoma mesiacmi vydala:
— Tak čo, aký je tvoj muž?
— Hrozne zvedavý. Zakaždým, keď niečo uvarím, pýta sa, čo to je.
Tichú domácnosť najľahšie skončíme chlapskou otázkou tam, kde sme ticho pred týždňom začali:
— Starká, ešte sa ti ten kožuch páči?
Ako vyzerať múdro
Stretnem na ulici známeho.
— Ahoj, — pozdravím ho, — ako sa máš, ako sa má tvoja žena?
— Robím nevyhnutné, — odpovie mi.
— Dokonca robím aj dodatočné opatrenia pre ďalšie upevňovanie fyziologického stavu svojho osobného organizmu, čo je v terajšej etape krajne nevyhnutné, veď nesmieme oddeľovať jednotlivú osobu od kolektívu. Preto jem cesnak...
A moja žena zo svojej strany stojí na dravých, realistických a hlboko národných pozíciách, váži si a má v úcte tradície svojich dedov, slávnych predkov, ktorí sa od rána do večera oháňali motykami na svojich biednych roličkách, aby nachovali mnohopočetnú čeľaď. No ako súčasný človek nemôže stáť bokom od nových kladných premien vo všetkých sférach nášho života, preto sa usiluje spájať tradície minulosti so zvýšenými nárokmi prítomnosti a práve varí fazuľu s klobáskou...
— Dobre, — vybuchnem,
— jedz cesnak, nech tvoja žena varí fazuľu s klobáskou, ale prečo mi to nepovieš ľudsky!
Premeria ma od hlavy po päty a povie:
— Ktorý normálny človek hovorí dnes normálne! Keby hovoril jednoducho, pokladali by ho za nevzdelanca! Konečne som objavil Ameriku! Aby sme vyzerali múdro, musíme hovoriť hlúposti!
Učiteľ sa pýta žiaka:
— Čo je to skúsenosť?
— Skúsenosť je to, čo človeku zostane, keď všetko stratil.
Syn slovenského politika posiela otca do Bratislavy a dáva mu rady: — Predovšetkým buď čestný...
— len čo niečo ukradneš, tak mi to hneď pošli.
Pacient u psychiatra:
— Predstavte si, pán doktor, že som včera videl, ako po ulici beží pes a v papuli nesie otvorený dáždnik!
- Pršalo?
— Veľmi, — prisvedčil pacient.
— Tak čo sa tomu čudujete?
ČO PROTI NESPAVOSTI?
Nespavosť je strašná choroba, najmä ak kvári človeka v noci. Vo dne spím výborne. Po obede viem prespať v pokoji aj tri hodiny. Večer pri televíznom programe mi to ide tiež celkom dobre. No len čo si potom ľahnem do postele — je koniec. Nezaspím ani keby som sa zbláznil. Vyskúšal som všetky možné spôsoby, ale podaromnici — bez úspechu. Niektorí ľudia, napríklad, odporúčajú rátať ovce, ktoré preskakujú cez ohradu. To je nezmysel. Určite nenarátal nikto toľko oviec ako ja a predsa som nezaspal. Nemôžem sa totiž s tým zmieriť a potom ohradu zvýšim. Keď ju zvýšim o celý centimeter, ovce cez ňu nepreskočia. Začnú do seba pri plote narážať, odporne bliakať a robiť paniku. V tej chvíli im prídem na pomoc a vykopem im pod ohradou podzemnú chodbu. Niekedy sa mi podarí zohnať rebrík a snažím sa, aby po ňom prešli ovce na druhú stranu. Ovce lezú na rebrík, ale nejde to. Je mi to smiešne a začnem sa hlučne smiať. V tej chvíli sa obráti ku mne moja žena Marianna a spýta sa, či by som už nemal radšej spať, hoci vie, že za nič na svete nemôžem zaspať.
Nie, s ovcami to k ničomu nevedie.
Istý náš známy má inú metódu, ktorá je — ako tvrdí — celkom spoľahlivá: otvorí dvere do kúpeľne a pustí sprchu.
Potom si zapne ventilátor, vlezie do postele, zatvorí oči a predstavuje si, že je na pustom ostrove: leží na piesočnatom pobreží, nad ním ticho šumí palma a od mora vanie mierny vetrík. Vzápätí vraj zaspí. Mne to však nepomáha. Mne sa veľmi rýchle znechutí ležať pod palmou a načúvať šumeniu vetra.
Vymyslím si, že k ostrovu pláva čln, v ktorom sedí sympatické modrooké dievča. Čln pristane, dievča vystúpi na breh, usmieva sa a pohojdávajúc bokmi blíži sa ku mne. Nato mi položí na krk veniec a divoko sa roztancuje. Aby to bolo zaujímavejšie, vysadím na breh dvoch domorodých kúzelníkov, ktorí sa zmocnia dievčaťa a odvážajú ho, aby ho obetovali bohu ohňa. Vtedy skočím rýchle do člna, priplávam k nim — hoci strieľajú do mňa otrávenými šípmi — a pritom sa hádžem na posteli zľava doprava a sprava doľava, lebo uhýbam strelám. Marianna ma znovu zdrapí a pýta sa, či by som už nemal spať. Ale ako môžem spať, keď mám toľko starostí a veru mám čo robiť, aby som sa dostal z tej pekelnej situácie?
Ďalší môj známy mi odporúčal metódu, ktorá je — podľa jeho názoru — celkom geniálna: ak nemôže človek zaspať kvôli nejakým myšlienkam, má si predstaviť veľkú čiernu tabuľu, aj takú, ako býva v škole. A keď sa vynorí dajaká dotieravá myšlienka, napríklad „zajtra musím zaplatiť dane", napíše sa táto myšlienka na tabuľu a hneď sa s veľkou mokrou handrou zotrie. S každou ďalšou myšlienkou sa postupuje rovnako. A tak sa to robí dovtedy, kým sa prestanú myšlienky objavovať vôbec.
Mne však nepomáha ani veľká čierna tabuľa. Mnoho ráz som to vyskúšal a vždy sa to skončilo rovnako. Najprv rátam ovce. Keď sa nahrnú na tabuľu — hneď ju zotriem. Potom sa objaví domorodé dievča. Aj to zotriem. Zotriem kúzelníkov i boha ohňa. Znovu sa objavia ovce. hneď za nimi list z daňového úradu a potom sa začne po tabuli prechádzať celý sprievod domorodých dievčat. Sotva ich zotriem, vystrieda ich pár bliakajúcich oviec a hneď po nich sa zjaví veľký bochník chleba, šťavnatá, jemne ružová šunka, šalát z čerstvých uhoriek a kus pečeného kurčaťa — všetko to zotieram, ale objavuje sa to znovu a opäť — presahuje to moje sily. Neostane mi nič iné ako zájsť do kuchyne, otvoriť chladničku a šunku zjesť. Súčasne zjem aj zvyšok kurčaťa. A vypijem fľašu piva.
Vtedy sa za mnou ozve zvyčajne nepríjemný hlas: — Teda toto je tvoj nočný program, namiesto toho, aby si spal ako iní ľudia? Ani sa neobrátim, aby som sa pozrel, kto je to. Celkom určite viem, že to nie je to domorodé dievča.
Zdroj: Časopis Roháč
