Už začiatkom minulé ho storočia sa parížsky kuchár Appert pokúšal konzervovať potraviny v plechovke varom. Svoj spôsob opísal približne takto naplnená plechovka sa zohrieva horúcou parou alebo vodou. Malým otvorom vo viečku plechovky uniká prebytočný vzduch a keď unikne otvor sa za cínuje. Nepriedušne uzavretá plechovka sa lej zohrieva vo vode, ktorej bod varu možno pridaním rôznych soli zvýšiť. Po parížskom kuchárovi rozpracoval konzervovanie látok zvýšenou teplotou známy francúzsky chemik Louis Pasteur (po ňom sa tento spôsob nazýva pasterizáciou). Pre široký sortiment potravin, konzervovaných pasterizáciou a sterilizáciou — zeleninu, ovocné džúsy, hotové jedlá, detskú výživu, mäsové a rybacie výrobky sú vhodným obalom práve konzervové plechovky. Chránia náplň pred vonkajšími vplyvmi, proti svetlu, kyslíku neprepúšťajú mikroorganizmy, sú nepriedušné, nerozbitné, poskytujú pri konzervovaní možnosť rýchlejšieho schladenia, majú vysokú mechanickú odolnosť, ktorá umožňuje dokonalú mechanizáciu a automatizáciu v konzervárňach a sú pomerne ľahké. Celý rad výhod. Pravda, ak sú plechovky také kvalitné, ako majú byť. Ich kvalita nezávisí iba na kvalite ich priamej výroby, ale aj na kvalite plechu a laku. Na výrobu plechoviek sa používajú oceľové pocínované plechy. Pre potravinárstvo sú to plechy hrubé 0.20 až 0.26 mm, — informoval ma v n. p. OBAL v Novom Meste nad Váhom vedúci technológ prípravy výroby Pavol Jurkovič. Plechy dodávajú výlučne Východoslovenské železiarne. Vo výrobe, ktorou ma sprevádzala technologička Mária Sčevková, som balíky týchto plechov videla. Sú dokonale zabalené v pozinkovaných ochranných plechoch, čo balík to tisíc kg. Striebristé, tenké, lesklé, denne ich tu spotrebujú asi 100 ton. Ale na chodbe závodu som si všimla vypísané tematické úlohy pre zlepšovateľov a jedna z nich nabádala vyriešiť problém, aby sa „plechy netolerančných hrúbok nedostávali do nožníc a na kde zapríčiňujú poruchy". Opýtala som sa na to a odpoveď nebola veľmi potešiteľná: prípustná tolerancia pri moderných automatických linkách je 0.02 mm. Túto toleranciu plechy z VS2 prekračujú častejšie, ako by to výrobcom plechoviek bolo milé.
Tak či onak, aj s plechmi treba sporiť. Hoci sa pri výrobe plechoviek snažia, aby odpad bol minimálny pri množstve 100 ton denne je ho aj tak dosť.
— Dávate ho Zberným surovinám, však? — pýtam sa súdružky Ščevkovej.
— No nie priamo. Pocinované plechy vozia do Brna, kde ich odcinovávajú a až potom ich môžu zberné suroviny odovzdať opäť železiarňam.
Vari je cin taký úzky profil? Je. Konzervové plechovky sú obrúbené na celom svete a ich výroba stále stúpa. V súčasnosti sa odhaduje spotreba cínu na konzervované obaly celosvetovo na 200 tisíc ton. Podľa odhadnutých zásob tohto kovu budú požiadavky na výrobu plechoviek kryté ešte na 20 rokov. A to nie je veľa. Úspory cínu pri výrobe pocinovaných plechov možno dosiahnuť dvoma cestami. Prvou je elektrolytické pocínovanie plechov. Cínovanie totiž možno robiť buď v tavenine, kde na plech nanesú 27 až 36 g Sn/m2, alebo elektrolyticky. Tento druhý spôsob pred-stavuje proti žiarovému pocínovaniu až 45 percentnú úsporu cínu. Ďalšie možné riešenia: náhrada cínovej vrstvy lakom, plastami, hliníkom alebo chrómom. Výskum v tamto smere pokračuje aj u nás.
— Robili sme napríklad skúšky s pochrómovanými plechmi a boli sľubné, - dodáva Ing. Eduard Némec, výskumný pracovník technológie balenia potravín v IMADOS-e. Mimochodom, keď už sme pri tomto probléme, odcínovávanie odpadu pocínovaných plechov vychádza drahšie než dovezená surovina. Z toho vidno najlepšie, ako treba s cínom sporiť. Na pocínovaný plech pre konzervy dávajú vrstvu laku. Používajú sa tzv. zlatolaky a pigmentové hliníkové laky. Na plechy ich nanášajú ešte vo výrobe, teda vo VSŽ. Laky zasa vyrábajú prevažne v smolenickom Chemolaku. Jeden z ich najnovších výrobkov — zlatolak Al — je disperzia hliníkového pigmentu v roztoku živice v zmesi organických rozpúšťadiel s prídavkom zušľachťujúcich prisad. Nalakované plechy vypaľujú pri teplote 200 °C. Vypálený lakový film je zdravotne nezávadný a odoláva obvyklým podmienkam pri sterilizácii (obvyklé podmienky sú 30 minút pod bodom varu pre ovocie a zeleninu a 60 až 90 minút pri 121 'C pre náplne mäsa, rýb a pod.) A pritom všetkom sa stáva, že si kúpite konzervu, povedzme: „Bravčového mäsa vo vlastnej šťave" a keď ju otvoríte, môžete zažiť nepríjemné prekvapenie: vnútrajšok otvorenej plechovky je akýsi „zájdený", miestami sú na jej stenách nepravidelné čierne fľaky. Je vari konzerva pokazená ?
— Rozhodne nie, — vysvetľujú odborníci. lde o tzv. „mapovanie", ktoré sa niekedy vyskytne pri konzervách s mäsovou náplňou.
— To máte tak, — hovorí inžinier Němec.
— Konzerva musí byť nepriedušným obalom, nesmie v neho nič ísť von a ani dnu. Keby tomu tak nebolo, obsah konzervy by sa zákonite veľmi skoro pokazil. Pri varení z mäsa uchádzajú sírniky. Ak varite mäso v hrnci, sírniky unikajú spod pokrievky von. Z konzervy nemôžu. V takomto prípade pri chemickej reakcii s cínom vytvárajú oné fľaky, "mapovanie". Aby sa to nestávalo, musia konzervárni použivať pre mäsové náplne najkvalitnejšie plechovky, teda plechovky s kvalitnejším lakom ako napríklad pre hrášok či fazuľku.
Pre každý druh náplne teda vyrábajú iné plechovky?
Ing. Adam: — Pokiaľ ide o vzťah náplne k povrchovej úprave plechovky možno ísť dvoma cestami. Prvá je vyrábať rôzne plechovky pre rôzne náplne. Aj niektoré druhy ovocia, napríklad višne a jahody, sú vo vzťahu k obalu značne agresívne. Ale v praxi je to strašne komplikované, konzervárenské závody nemôžu vopred odhadnúť, koľko sa v tejto sezóne urodí jahôd a koľko iného ovocia. Objednať presný počet potrebného druhu plechoviek je ťažké. Druhá cesta je snažiť sa vyrábať čo najuniverzálnejšie plechovky, pri výrobe ktorých by sa používali relatívne univerzálne náterové hmoty. Teda rozlišovať iba plechovky pre mäsové náplne a pre ostatné náplne. Táto cesta je schodnejšia a u nás sa snažíme ňou ísť. A tak sme sa v debate dostali až k spomínaným skúškam — povinnému hodnoteniu konzervových plechoviek. Ide o osem skúšok: posúdenie vzhľadu, skúška nepriedušnosti, stanovenie súvislosti lakového povlaku, skúšku odolnosti vnútorného lakového povlaku, skúšku odolnosti vnútorného lakového povlaku proti sírnym zlúčeninám, chuťovú skúšku, stanovenie plošnej hustoty cínového povlaku a stanovenie olova v cínovom povlaku.
Podrobný popis týchto skúšok by vystačil na dve takéto reportáže, takže iba niekoľko zaujímavostí. Skúšku odolnosti vnútorného lakového povlaku proti vplyvom vnútorných náplní robia pomocou sladkého roztoku (v 500 ml 80 C teplej vody rozpustia 20 g kyseliny citrónovej a 200 g cukru a po rozpustení roztok doplnia pitnou vodou na objem 1000 ml) a kyslého modelového roztoku (v 500 ml 80 C teplej vody rozpustia 40 g kyseliny octovej radovej a 20 g jedlej soli a roztok takisto doplnia vodou na objem 1000 ml). Skúšané plechovky naplnia týmito modelovými roztokmi, uzavrú ich a vo vodnom kúpeli zohrievajú pri bode varu 30 minút. Plechovky uložia na 7 dní do termostatu s teplotou 40 C, potom ich otvoria, vyprázdnia, vypláchnu pitnou vodou, osušia a po hodine klimatizácie voľne na vzduchu pri teplote 20 "C hodnotia vzhľad lakového povrchu, pripadne koróziu a pľuzgiere. Alebo chuťová skúška: plechovky a viečka opláchnu 50 °C teplou vodou, naplnia destilovanou vodou zohratou na 100 °C a uzavrú. Potom ich vo vodnom kúpeli sterilizujú 30 minút, ochladia na 30 stupňov a trojčlenná komisia obsah anonymne a individuálne ochutnáva. Každý z posudzovateľov dostane ako porovnávaciu vzorku destilovanú vodu a spolu s ňou dvojicu vzoriek, z ktorých jedna je totožná s porovnávacou vzorkou. Každý posudzovateľ tento postup opakuje štyrikrát pri rôznych plechovkách (no dobrú chuť! Ale niekto to robiť musí). Podľa výsledkov skúšok zaraďujú hodnotené plechovky do troch stupňov akosti. V ČSSR vyrába plechové obaly šesť závodov — päť v ČSR a jeden v SSR. V novomestskom OBALe robia čo môžu, no aj tak pokrývajú požiadavky zákazníkov iba asi na 70 percent. — Aby sme mohli vyrábať viac, potrebovali by sme nové priestory i nové strojné zariadenia, — hovori výrobný námestník n. p. OBAL, Milan Macúch. — A to vôbec nie je jednoduché.
V Novom Meste nad Váhom nevyrábajú iba klasické plechovky pre potravinársky priemysel, ale aj tzv. lakovky na farby, laky a chemikálie, hranaté konvy na oleje i riedidlá. Robia aj nízke dvojdielne konzervy (plnia sa do nich ryby — makrely, či slede), pri ktorých sa dno i plášť konzervy vylisujú z jedného kusa plechu. Tieto tzv. plechovky z ťahaného plechu sú vo svete stále obľúbenejšie.
— No ak sa má z jedného kusa plechu vylisovať „normálne" vysoká konzerva, musí to byt plech určitých vlastností. Zatiaľ takéto plechy doma nemáme a dovážať ich nemienime, — hovorí inžinier Adam.
— To isté platí aj o viečkach konzerv z hliníkových plechov, aké sú napríklad na plechovkách s pivom. Poznáte to — stačí zatiahnuť za krúžok a konzerva sa otvori. Pre spotrebiteľa by bolo výborné, keby nemusel konzervu prácne otvárať otváračom, zatiahol by iba za krúžok na viečku. Ale z hľadiska nášho národného hospodárstva je dôležité využívať predovšetkým u nás vyrábané plechy i laky. Aj z nich možno vyrábať kvalitné plechovky. Všetci, čo sa o to snažia, si uvedomujú jedno: obal predstavuje asi 10 % z ceny výrobku. Ak je cena plechovky, povedzme, 1 Kčs, chráni v sebe obsah za 5, 10 i viac korún. Keby bol obal nekvalitný, znehodnotil by niekoľkonásobne drahší výrobok. A to sa, ako vidno, nestáva.
Zdroj: Časopis elektrón
