RetroMánia

Možno, málo kto z vás v súčasnosti pozná pocit, ísť do obchodu a nekúpiť si v podstate nič, pretože výber, je nelichotivý. A ako tomu bolo v  70. rokoch 20. storočia? No nebolo to jednoduché, tovaru síce bolo ako tak dosť, ale jeho sortiment nebol z dnešného pohľadu nijako oslnivý. Klamal by som, ak by som tvrdil, že sa ozaj nedalo kúpiť nič. Dalo. Nakupovanie za starých čias sa podobalo  nakupovaniu dnešných dôchodcov. Takzvané AKCIA TÚR. Kde za starých čias sa chodilo po predajniach hľadať, či tovar, ktorý si chcem kúpiť skutočne aj majú, dnes (najmä dôchodcovia) sa chodí za tovarom, ale už s iným cieľom. S cieľom nehľadať či je možné kúpiť, ale s cieľom či je možné kúpiť lacnejšie. Predstavte si, dnes existujú ľudia, ktorí sa hodiny dokážu prechádzať po markete s vozíkom sem a tam a čakať, až sa v rozhlase rozoznie : "Vážení zákazníci, práve znižujeme cenu mäsa ...".  V podstate sa v tomto ohľade nič nezmenilo, len sortiment podliehajúci vtedajšej nákupnej turistike sa vymenil za cenový. Na socialistických predajných pultoch (napríklad s konfekciou) bolo síce pomerne veľké množstvo tovaru, ale veľakrát morálne zastaralého. Keď súdruhovia vytvárali päťročné plány budovania národného hospodárstva, koľkokrát sa skutočne celých 5 rokov vyrábal takmer ten istý sortiment. Ten, kto dokázal obetovať zo svojej výplaty viac peňazí, nakupoval v TUZEXE. A čo sa teda nakupovalo? Občas sme čakali v dlhých radoch (aj) na ovocie, hľadali známosti pre podpultový tovar (s elektronikou, stavebninami ...) a nákup bonov za ktoré sa dali kúpiť napríklad rifle, značková športová obuv, oblečenie, lepšia elektronika i zahraničné autá. Tí ostatní chodili v tých istých bagandžiach 20 rokov. Aj keď priznám sa nie v tých istých, ale keďže ak sa vyrábal ten istý sortiment  4 päťročnice, chodili sme v nich ozaj dlhé roky. Jasným príkladom boli (tí skôr narodení si to určite pamätajú) známe filcové (dôchodcovské) kapce. Babka k babce, budú kapce. Hovorievalo sa.