Posledná Spartakiáda 1985

Bol som na poslednej spartakiáde v histórii bývalého Československa. Ako príslušník Československej ľudovej armády. Hádam aj dnes by som našiel tú plechovú značku na ktorej som na Strahove stál v bielych trenírkach a  keckách. A hádam by sa mi ešte podarilo odcvičiť prvých pár taktov z vojenskej skladby. Dnes na to spomínam už len s úsmevom. Na ubytovanie na Vypichu (vojenské mestečko v Břevnově na Vypichu pod Bílou horou), na tie prebdené noci plné nácvikov, na podávanie raňajok večer o jedenástej, na povinné jedenie "vitamínových" tabliet podávaných s jedlom pod dozorom dôstojníkov, na čaje plné bromu, na tých zranených chalanov, ktorí nám občas spadli pri letkách "z neba" a ktorých sme nestihli zachytiť (nie vždy sa nám podarilo správne narátať do taktov hudby a súčasne sa pohybovať podľa predpísaného scenára), tej cesty do Prahy vo vlaku, keď sme spali na zemi aj v uličkách vagónov, pretože pre vojaka spací vozeň v tej dobe bol  veľký prepych, ale bolo na tom niečo pekné. Najkrajší na tom celom bol vždy ten záver keď sme docvičili  pred plným Strahovom. Keď zaburácal celý 300 tisícový štadión - tak v tej chvíli človek zabudol na tie mesiace driny, na tie poháre piva, ktoré nemohol na vychádzke vypiť, pretože nás nikam nepúšťali a nacvičovalo sa 3 krát v priebehu  24 hodín i v rámci osobného voľna vojakov a to hlavne v noci, pretože civili nacvičovali cez deň, my armáda prevažne v noci, ale pocit stáť v 300 tisícovom strahovskom kotli  hádam zažil len Rolling Stones, ktorý tu v postsocialistickej ére koncertoval a JA.