Rozpad rodiny v skorých jarných mesiacoch má v ich živote veľký význam. Mladé ryšavky musia teraz z jari v mene zachovania rodu obsadiť všetky vhodné stanovištia, ktoré opustili v uplynulých mesiacoch. Tie, ktoré vymreli, treba v živote lesa čo najrýchlejšie nahradiť. Tak káže jeden z mocných zákonov riadiacich prírodnú rovnováhu lesa. Ak prežilo zimu viac „starousadlíkov", ostáva menej priestoru mladej generácii. A naopak, ak väčšina starousadlíkov vyhynula, majú mladé jedince väčšiu šancu na prežitie. V marci sa odohráva v lese aj veľká zmena v živote jelenej zveri. Jelene zhadzujú parohy. Pod vplyvom hormonálnych zmien, začala prebiehať u jeleňov na povrchu výrastkov čelných kosti — pučnic, s ktorými boli pevne spojené parohy — osteolýza. Rozpadanie kostných buniek na rozhraní pučnice a parohu konči tým, že v týchto miestach sa paroh odlomí. Nad pučnicou sa objaví krvavá jazva, ktorá však skoro zarastie kožou. Hneď na to začína intenzívny rast nového parohu. Vyvijajúci sa paroh je mäkký porastený jemnou srsťou a vystupujú doň početné cievy a nervy. Vývin parohu bude trvať 16 až 20 týždňov. Za tento pomerne krátky čas sa vytvori silnému jeleňovi v parohoch až 13 kg kostného tkaniva. V čase, keď sa jeleňovi vyvíjajú parohy, vyhýba sa šarvátkam. Pokiaľ ho však okolnosti predsa donútia bojovať, bráni sa alebo útočí iba raticami. Paroh je v tomto období veľmi citlivý na zranenie a bolesť. Jeleňovi v tomto čase môže dokonca znepríjemňovať život aj parazitný hmyz, keď mu cicia z vyvijajúceho sa parohu krv. V lesnom šere mladín prečkávajú marcové snehové búrky aj súmračné vtáky, sluky hôrne. Na ceste z juhu do severských hniezd ich nezastavili ani snehové pľúšte a posledné nočné mrazy. Prikrčené v mladinách vyčkávajú už u nás na prvé krajšie dni. Keď sa zatrblieta na oblohe prvá hviezda, vzlietnu prvé samčeky nad lesné čistiny. Veľké oči prezrádzajú, že ide o súmračného vtáka. Farba ich peria je taká verná napodobenina zotlelého lístia, že človek ťažko zbadá sľuku aj na vzdialenosť niekoľkých krokov. Voľakedy si človek nevedel vysvetliť, ako si môže sľuka dobývať dlhým zobákom z pôdy potravu. Preto sa pravdepodobne zrodili aj historky o tom, že sa živí výlučne rosou. Dnes však už poznáme podrobne jej osobitnú techniku lovu lariev a dážďroviek z pôdy. Dlhý zobák majú sľuky vybavený početnými hmatovými telieskami. Môžu ho otvoriť na konci aj vtedy, keď ho majú zapichnutý hlboko v chodbičke dážďovky, alebo larvy. Ich cesta na sever je súčasne aj svadobným letom. Za návratu do severných hniezdisk preletujú samčeky nad mladinami a lesnými čistina-mi, kde sú ich tokaviská. Na sever sa nevracajú túlavo, ale vyhľadávajú najvýhodnejšie cesty, vyhýbajúc sa horským masívom.
Zdroj: Časopis Elektrón
