V marci 1939 Slováci získali vlastný štát a s ním i vlastnú armádu, ktorá už krátko po svojom vzniku musela v takzvanej Malej vojne vzdorovať útoku maďarských vojsk. O niečo neskôr, sa Slovenská armáda už zapojila v podriadenosti Wermachtu do druhej svetovej mocnosti na strane Nemecka. V septembri 1939 sa zúčastnila na ťažení proti Poľsku. U obyvateľstva sa tieto vojenské ťaženia na proti našim severným susedom nestretla s jednoznačne pozitívnou odozvou u slovenského obyvateľstva. Aj keď na druhej strane, Slovensku sa navrátilo niekoľko spišských, oravských a kysuckých obcí, ktoré Poľsko anektovalo v rokoch 1920 a 1938. Najvýznamnejšie sa slovenská armáda zapájala vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Na východnom fronte aktívne bojovala od 24. júna 1941 do 1. júna 1944. Časť príslušníkov slovenskej armády sa zapojilo do diania aj v Taliansku, kde od jesene 1943 boli nasadení do opevňovacích a rekonštrukčných prác. Slovenská republika vyhlásila v decembri 1941 vojnu aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii, ale do bojov proti západným mocnostiam sa slovenskí vojaci zapojili len okrajovo, najmä pri obrane Bratislavy a ďalších miest počas náletov spojeneckých bombardérov. No nie všetci príslušníci slovenskej armády sa však zmierili s rozpadom Československej republiky a vznikom Slovenského štátu čo následne prerástlo do príprav a realizáciu ozbrojeného povstania, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, ktoré dnes poznáme, ako Slovenské národné povstanie. Aj keď po dvoch mesiacoch utrpelo zdrvujúcu porážku, natrvalo sa zapísalo do slovenských dejín. A ak by nevzniklo, skončili by sme po ukončení druhej svetovej vojny na strane porazených.