MAGNETOHYDRODYNAMIKA sa zrodila v priesečníku niekoľkých donedávna nesúvisiacich odborov, a to je hybnou silou jej rýchleho rozvoja a často aj neočakávaných praktických aplikácií. Pritom však vychádza z jedného z najstarších, pre vedu však neobyčajne dôležitých poznatkov o elektromagnetickej indukcii, ktoré objavili už pred 150 rokmi. Začalo sa to vlastne 17. októbra 1831, keď anglický fyzik Michael Faraday prvýkrát predviedol členom Kráľovskej spoločnosti v Londýne svoj geniálne jednoduchý prístroj na indukciu elektriny otáčaním vodiča v magnetickom poli. Magnetohydrodynamika má však ešte dvoch "kmotrov": Jamesa Maxwella, ktorý popísal závislosť vedenia elektriny v magnetickom poli a Wiliama Thompsona, známeho viac pod menom lord Kelvin. Posledný z tejto trojice preveril princíp magnetohydrodynamiky pamätným pokusom v ústí rieky Temže. Kolmo na magnetické pole zeme a kolmo na smer prúdu slanej (a preto aj elektricky dobre vodivej) morskej vody pri prílive spustil z loďky elektródy. Prepojil ich a hľa ručička galvanometra sa pohla! Ak Faraday dokázal "vzbudiť" elektrinu pohybom drôtenej cievky v magnetickom poli, dokázal Kelvin to isté, ale s iným druhom vodiča so slanou vodou.