Čas plynul a Veľkonočný ostrov stíhali všelijaké pohromy. Najväčšia sa odohrala na Štedrý večer r. 1862, keď zavítali na ostrov peruánski piráti a odvliekli do juhoarnerických bani skoro všetkých chlapov, medzi nimi i žrecov a náčelníkov, teda znalcov písma. Domov sa vrátila len hŕstka zajatcov, a ti zavliekli na Veľkonočný ostrov nákazlivé choroby. A tak keď sa r. 1864 usadil na ostrove misionár Eugen Eyraud a objavil drevené dosky s nápismi, bolo už neskoro. Domorodci „hovoriacim doskám" nerozumeli a vôbec si ich necenili. Vedeli iba toľko, že písmo sa volalo rongorongo a že každý znak mal svoje meno. Bádateľov odradzovalo to, že domorodci akoby recitovali jeden a ten istý text rozličnými spôsobmi. Rezignoval aj Jaussen Tepano, ktorý sa pokúsil písmo rozlúštiť. Vďaka jemu sa zachovalo dvadsaťštyri rozličných textov na drevených doskách a paličkách. Rongorongo dlho odolávalo všetkým úsiliam lúštiteľov. Nepochodil Thomas Croft, Wiliam Thomson, Scoresby Routledgeová ani Maďar Hevesy. Ten chcel odvodzovať rongorongo od dosiaľ nerozlúštiteľného písma z údolia lndu Mohondžodaro. Podobnosti medzi týmito dvoma písmami sú však náhodné. Oddeľuje ich od seba nielen dvadsaťtisíc kilometrov, ale aj štyritisícročná časová priepasť. O písmo rongorongo sa začali zaujímať i ruskí učenci. B. Kudriavcev zistil, že na troch tabuľkách je vlastne zaznačený jeden a ten istý text. Fiodorovová sa zaoberala hlavne jazykom Veľkonočného ostrova a predpokladá, že jazyk písomných pamiatok sa odlišuje od hovorového jazyka. Najväčší kus práce na lúštení tohoto písma vykonal profesor Thomas Barthel z Tilbingenu. Strávil rok priamo na ostrove, pozbieral všetky písomné pamiatky, očísloval jednotlivé znaky a urobil ich rozbor.
Podľa Barthela pismo rongorongo prekonalo prvé štádium vývinu písma, teda štádium obrázkové alebo piktografické. Zistil, že písmo je stabilizované a skladá sa z 1500 až 2000 rozličných znakov. Znaky sa podľa vonkajšej podoby delia na geometrické alebo abstraktné, ďalej na znaky znázorňujúce ľudské telo v pohybe, a napokon na znaky znázorňujúce zvieratá, rastliny a predmety hmotnej kultúry. Ak by sme mali stručne charakterizoval písmo Veľkonočného ostrova, mali by sme predovšetkým uviesť, že je to písmo ideografické. To znamená, že jednotlivé znaky sa vzťahujú na pojmy. Neraz majú viacero významov. Tak napríklad znak pre slnko súčasne znamená i oheň, horieť. Ďalej, tvorenie symbolov sa uskutočňuje podľa rozličných zásad. Farby sa označujú znak-mi pre predmety, pre ktoré je typická príslušná vlastnosť. Tak napr. znak ibišek sa vzťahuje i na bielu farbu, znak pre posvätného vtáka s červeným perím označuje aj červenú farbu a pod. Popri tom má každý znak aj svoju pevnú zvukovú hodnotu. V písme Veľkonočného ostrova sa vôbec nezachytávajú gramatické koncovky ani pomocné slová, takže texty pripomínajú svojim štýlom naše telegramy. Tabuľky sa písali zvláštnym spôsobom, takzvaným bustrofedonom; to znamená, že ak sme začali písať jeden riadok zľava doprava, nasledujúci riadok sme nezačali zase vľavo, ale museli by sme tabuľku obrátiť hore nohami a pokračovať tam, kde sme prestali. Teda žreci, ktorí tabuľky čítali, museli ich jednostaj obracať, až na tých najzbehlejších, ktorí vedeli čítať znaky aj hore nohami. Vcelku najdôležitejšou vlastnosťou zachovaných písomných pamiatok z Veľkonočného ostrova je ich úsečný, telegrafný štýl. Lúštiteľ nesmie zabúdať, že domorodý znalec písma čítal tieto texty oveľa ľahšie, lebo poznal prostredie, kde vznikli, ich obsah i príležitosti, pri ktorých sa predčítavali. Pre domorodého žreca boli tabuľky skôr len mnemotechnickou pomôckou a to je príčina, pre ktorú sa písmo rongorongo tak neuveriteľne ťažko lúšti.
Zdroj: Časopis Elektrón
