Ešte som 25.3.1945 nemala celých 12 rokov, a už som dovtedy zažila svoj najhorší a najlepší deň v živote.

Najhoršie dni boli vtedy, keď nemecká armáda ustupovala z Banskej Bystrice. V našom dome dôstojníci obsadili dve najkrajšie izby a my štyri deti a mama sme spali v jednej izbe. Vedľa v jedálni okolo okrúhleho stola sa opili a chceli sa cez dvojité dvere pretlačiť do našej spálne. Priložili sme k dverám detskú postieľku a z celej našej detskej sily sme ju tlačili s desaťročnou sestrou do dverí. Mama už viazala plachty, že nás spustí na ulicu. Vykrikovali, že vedia, že otec je partizán a vyhrážali sa. Bol to taký rev, že celá naša ulica bola na oknách. Našťastie boli veľmi opití, tak sa nepretlačili. Asi nás zachránil aj zajatec, ruský vojak – Vlasovec, ktorý im robil sluhu – pucáka. Staral sa aj o ich kone. Ťahal ich od dverí a stále hovoril „schlafen“. Nemec žiadal gwehr a chcel zámok na dverách rozstrieľať. Našťastie ho Vlasovec odviedol do postele. Pred odchodom sa mojej mame ospravedlnili. Boli to farmaceuti. Čo z toho, keď nás takto ničili.