Kto bol Imrich Karvaš?
Imrich Karvaš sa narodil vo Varšanoch (okres Levice), otec Viktor pracoval, ako podnotár, mama bola ženou v domácnosti a pochádzal celkovo zo šiestich detí. Len jedno z detí bolo dievča. Jeho rodičia nevlastnili žiadny majetok. Ľudovú školu študoval v Pukanci , strednú školu ukončil v Skalici. Spolužiakom na strednej škole bol Vladimír Clementis (stal sa neskôr členom Komunistickej strany, neskôr členom vlády ako minister zahraničí, bol popravený komunistickou mašinériou – vlastnými súdruhmi v roku 1952).
V rokoch 1921 až 1925 študoval na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1923 bol na študijnom pobyte vo Francúzku, o rok neskôr jeden semester strávil v Sorboni. V rokoch 1926 nasledovali pobyty v Štrasburg a v Paríži, kde sa venoval štúdiu národohospodárskeho odboru. Začiatkom 30.tych rokov odišiel do Berlína a Londýna, kde absolvoval trojmesačné štúdium hospodárskych problémov konjukturálneho vedenia. Imrich Karvaš sa zapojil do riadenia národohospodárskych inštitúcii a bánk, v rokoch 1926 – 1930 bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory a od roku 1930 bol tajomníkom Zväzu slovenských bánk (až do roku 1933). Bol spoluzakladateľom Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorého generálnym tajomníkom bol od roku 1932. Tu pôsobil až do roku 1938. Od roku 1936 bol zároveň viceprezidentom Exportného ústavu v Prahe.
V roku 1937 podnikol cestu do USA a Kanady, prednášal na vysokých školách v New Yorku a krajanských (československých spolkoch) a študoval politiku Roseweltovej hospodárskej politiky. Po návrate pôsobil v rôznych funkciách a učil na Univerzite Komenského v Bratislave.
Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie 23.09.1938 nastúpil k vojenskej jednotke v Nitre. V deň jeho nástupu do kasární, prišiel z Prahy telegram, ktorý informoval, že sa Imrich Karvaš stal ministrom vlády generála Syrového. Karvaš smeruje do Prahy. Všetci zvýrazňovali dobré vyhliadky Československa na obranu nie len pre nedobytné pevnosti v pohraničí, ale aj celkovej vojenskej potencie, ktorou Československo v tej dobe disponovalo. Práve preto generálny štáb nemeckej armády neodporučilo priamy útok na Československo, pretože nastupujúci záložníci nemeckej armády, nemali dostatok zbraní a cvičili len s atrapami. Adolf Hitler sa rozhodol, dobiť Československo politicky. Nasledovala Mnichovská dohoda. Po okupácii Československa boli niektoré nemecké jednotky vyzbrojené československými zbraňami a urýchlene precvičované na ich používanie. Tieto zbrane boli následne použité proti Poľsku.
Po obsadení pohraničných oblastí Československa sa Imrich Karvaš vracia spať do Bratislavy, kde pokračuje v prednáškach na Univerzite Komenského. V roku 1940 bol menovaný za riadneho univerzitného profesora. Vojna následne začala pohlcovať celú Európu. Imrich Karvaš sa zúčastnil ako hospodársky expert rokovaní súvisiacich s delením aktív a pasív národnej banky Československej po rozdelení Československa a nástupníctva Slovenského štátu. Až do konca vojny Nemecko nepriznalo žiadny podiel na devízových a zlatých zásobách Národnej banky Československej i keď podľa medzinárodného práva na to nárok bol. Podarilo sa však pre Slovensko dosiahnuť menovú a colnú samostatnosť , aj keď podľa dohody sa mohli podpisovať nové hospodárske zmluvy až po odsúhlasení Nemeckom.
V apríli 1939 ponúkol prezident Slovenského štátu Dr. Tiso Karvašovi funkciu guvernéra Slovenskej národnej banky aj napriek tomu, že Karvaš nikdy nepodporoval aktivity vládnucej Hlinkovej strany, nebol ani jej členom čo bolo v tej dobe nemysliteľné pre zastávanie tak vysokej štátnej funcie, bol slobodomurárom a jeho žena bola češka na čo mu Tiso povedal, že on potrebuje jeho odbornosť. Karvaš musel Tisovi sľúbiť, že nebude pri výkone svojej funkcie nijako politicky činný, čo aj dodržal. Za guvernéra bol vymenovaný 2. mája 1939 na dobu šesť rokov. Keďže sa stal vysokým štátnym úradníkom, v zmysle platného zákona sa automaticky stal členom Hlinkovej strany.
Od 26 apríla 1939 sa začali na území Slovenského štátu používať slovenské bankovky a mince. Pomery vo finančníctve na Slovensku neveštili však nič dobré. Zásoby valút činili len 126 tisíc korún. Zlaté zásoby boli nulové. K vytvorenie zlatého depozitu prispela zbierka občanov na takzvaný slovenský poklad. Zbierka sa organizovala v troch etapách od októbra 1940 až do augusta 1944. Každý darca, ktorý daroval cennosti v minimálnej hodnote 100 korún dostal oceľový prsteň s nápisom „Slovenský štát ďakuje“. Židia, ktorí prispeli do slovenského pokladu však tento prsteň nesmeli nosiť a neskôr im bol odobratý. Ďalším zdrojom slovenského zlata bola ťažba v Kremnických baniach. Išlo až o 3 000 kg zlata. Slovenská mena začala posilňovať aj na základe voľného obchodovania s neutrálnymi štátmi a v znevýhodňovaní slovenských podnikateľov, ktorí sa snažili exportovať do Nemecka. Týmto bolo preplácaných zo strany štátu len 50% hotovostných prostriedkov a zbytok bol nahradený poukážkami. Do rozvoja slovenského obchodu plynuli nemalé finančné prostriedky. Ďalším zdrojom do štátnej pokladnica sa stal majetok deportovaných židov, ktorý činil hodnotu 3 miliardy 187 miliónov 657 tisíc korún podľa vtedy vyhotovených súpisných hárkov.
Predseda vlády Slovenského štátu Vojtech Tuka, chcel židovské zlato a šperky vymeniť v zahraničí za valuty, čo sa na základe intervencie Karvaša napokon nestalo, keďže Karvaš vysvetlil Tukovi, že Slovensko by mohlo v očiach zahraničných partnerov vyzerať nedôveryhodne a amorálne (hlavne u Švajčiarov). Takto sa podarilo zachrániť po rôznych peripetiách celkovo 20 debien židovského zlata.
Historické fakty o financovaní SNP Imrichom Karvašom
Veľa vecí sa robilo tak, aby to vyzeralo inak. Keď sa v lete 1941 Karvaš dozvedel, že o niekoľko týždňov prídu zástupcovia nemeckej centrálnej banky (Deutche Reichsbank) z Berlína a odvezú 42 ton striebra z depozitu Slovenskej národnej banky, Karvaš nechal tajne striebro premiestniť do Kremnickej mincovne a následne nechal z neho vyraziť strieborné mince ktoré sa v zápätí distribuovali do obehu. 42 ton striebra reprezentovalo 42 miliónov korún.
Po bombardovaní Bratislavy sa pod zámienkou hospodárskej záchrany sa presunulo väčšie množstvo motorových vozidiel a pneumatík do stredných oblastí Slovenska. Začal sa presúvať i vojenský materiál, pohonné hmoty sa uskladňovali po železničných staniciach, veľká časť materiálu bola uskladnená Zemianskych Kostoľanoch, viedlo sa dvojité účtovanie a ani najvyšší vládny a armádny predstavitelia nemali prehľad o skutočných hospodárskych zásobách na Slovensku. Najvyšší úrad pre zásobovanie v júli 1944 rozhodol, zásobovať obyvateľstvo prídelovými potravinovými článkami na 3 mesiace dopredu (august, september, október). Započala podpora pre Slovenské národné povstanie. Z filiálky banky v Banskej Bystrici Karol Markovič uvoľňoval finančné prostriedky pre partizánske oddiely, ešte pred 29. Augustom 1944 (teda ešte pred termínom vypuknutia povstania). V polovici augusta 1944 dal Karvaš Ursínymu 300 tisíc korún na financovanie Slovenskej národnej rady a 100 tisíc pre partizánsku jednotku na hornej Nitre.
Hotovosť vo filiálkach sa pohybovala medzi 100 až 300 miliónmi korún. Ani trojnásobok tejto sumy by nezabezpečilo povstanie. Muselo sa siahnuť na rezervy národnej banky. Aby tieto finančné prostriedky bolo možné premiestniť, použila sa stará zámienka. Ochrana pred bombardovaní. A tak sa peniaze začali premiestňovať do Ružomberka, kde boli trezory s revolučným uzamykacím systémom ktoré zabezpečovali, že sa v prípade krízy nedali otvoriť. A v Banskej Bystrici, teda nie príliš ďaleko od Ružomberka sa nachádzalo hlavné velenie povstaleckej armády. Avšak premiestnenie tak veľkého množstva peňazí na jediné miesto by pritiahlo pozornosť UŠB alebo Gestapa, preto KARVAŠ ako maskovací manéver nariadil, presúvať debne s peniazmi z miesta na miesto. Od zimy a na jar 1944 sa dali premiestnilo celkovo 4 miliardy korún. Najvyššia hotovosť prišla 2. mája 1944 do Banskej Bystrice vo výške 2,4 miliardy a ďalšie peniaze v priebehu júna a augusta 1944. Výsledkom tejto hry bolo to, že 30 augusta 1944 mala povstalecká armáda vo filiálke v Banskej Bystrici k dispozícii celkovo 3 milardy 541 398 tisíc korún slovenských. Teda dve tretiny celoslovenských zásob peňazí. Vo Švajčiarsku bolo ešte pred povstaním uschovaných pre potrebu budúcej povojnovej vlády 7 300 kg zlata.
Na jar 1944 nechal Karvaš vyhotoviť zlaté tehličky z olova a falošné bankovky a celé to uložil v trezoroch v Slovenskej národnej banke. Keď nemecké vojská opúšťali Bratislavu generál Hefler nariadil odniesť z bratislavských trezorov všetko hodnotné. Nikto z komanda, ktoré sem prišlo drancovať si falzifikáty nevšimol. Naložili všetko do áut a opustili Bratislavu. Týmto spôsobom Karvaš uchránil časť slovenského zlata , ktoré zostalo uchované v špeciálnych nedobytných trezoroch na Štúrovej ulici.
Mesiac bojov v SNP stál 240,5 milióna korún.
Všetky výbery povstalcov boli riadne zaevidované. Avšak sa stratilo 313,4 milióna, ktoré vybrali v 18 debnách žandári z partizánskej brigády Branislav tesne pred obsadením Banskej Bystrice. Pri ústupe na Staré hory padli debny s peniazmi do rúk Nemcom. Nemci z 18 bední však odviezli len 17, pretože sa jedna bedňa stratila, v ktorej bolo 45 miliónov korún. Zistilo sa, že žandári ktorí mali na starosti stráženie týchto peňazí okolo 30. októbra túto bedňu ukryli. Obsah bedne sa pravdepodobne rozkradol, aj napriek tvrdeniam, že obsah bol spálený, našlo sa v peniazoch a predmetoch vyšetrovaním 6 miliónov korún.
Revízia Banskobystrickej banky po potlačení povstania vyčíslila chýbajúcu sumu na 481 miliónov korún.
5 januára 1945 po predošlom zatknutí gestapom, bol Karvaš prevezený do Berlína. 27 februára predstúpil Karvaš pre súdny tribunál. Rozsudok znel, trest smrti obesením za organizovanie povstania na Slovensku. Termín vykonania rozsudku bol na osobnom rozhodnutí Himlera. 7 apríla 1945 bol Karvaš premiestnený do koncentračného tábora Flossenbürg. Po ôsmich dňoch bol transportovaný do Dachau. Tu bol pričlenený k politickým väzňom. Tu sa stretol s významnými osobnosťami tej doby, ako napríklad s genrálplukovníkom Thomasom Halderom, ktorý viedol útok proti Sovietskemu zväzu, synovcami Winston Churchill, ríšskym ministrom financií, celým gréckym generálnym štábom, so synovcom Molotova, s rakúskym kancelárom a ďalšími politickými väzňami. Nakoniec sa Karvašovi podarilo pád veľkonemeckej ríši prežiť. Zhodou udalostí a šťastných náhod. Po vojne sa Karvaš vrátil 30. Júla 1945 do Bratislavy. Znova začal vyučovať na univerzite Komenského. V roku 1946 sa stal dekanom právnickej fakulty.
V roku 1948, keď sa dostali komunisti k moci, mal Karvaš 45 rokov. Odmietol spolupracovať s komunistami a to sa mu stalo osudným. 19. mája 1949 bol Karvaš zatknutý štátnou bezpečnosťou a bol obvinený z velezrady. 30. Júla 1949 odsúdený na trest ťažkého žalára na 2 roky. Po návrate z väzenia domov prišiel ďalší trest. Nemohol sa zamestnať . Ako buržuázny element bol vysťahovaný i s rodinou z Bratislavy do Tatranskej Lomnice, kde prežil následne 6 rokov so synom a manželkou. V roku 1957 sa opäť vracia do Bratislavy a pracuje v zväze invalidov. 26.5.1958 bol opäť zatknutý. Odsúdený za velezradu na 17 rokov.
V roku 1960 bol amnestovaný a v 1968 bol úplne rehabilitovaný. Prijal ponuku pomôcť svojimi radami národnému hospodárstvu v období pražskej jari.
Zomrel vo veku 78 rokov v Bratislave na svoj už v poradí tretí infarkt.
Dobro a pravda zvíťazí nad zlom a nenávisťou
Zo životného príbehu Imricha Karvaša je jasne vidieť, akými etapami vývoja ľudskosti, politickej mentality, politickej kultúry, mamonu, túžby po moci, strachu z odhalenia amorálnych aktivít našich politických predstaviteľov prešli naše dejiny, najprv prvej Československej republiky, vojnového Slovenského štátu, protektorátu Čechy a Morava, až po nástup komunistov v roku 1948 cez Pražskú jar, roky normalizácie a nežnú revolúciu. Imrich Karvaš, človek, ktorý dokázal za každej politickej garnitúry so cťou vždy zachovávať svoje morálne a profesionálne hodnoty, bez politickej príslušnosti, mučený gestapom, odsúdeným nemeckým súdom na smrť a napokon odsúdený i komunistickým režimom k ťažkému žaláru za velezradu, je skutočne na zamyslenie. Známa fráza dobro a pravda zvíťazí nad zlom a nenávisťou sa pre mňa začína stávať akýmsi klišé. Dúfam, že sa takéto dejiny už nikdy nezopakujú a takýchto ľudí, akým bol Imrich Karvaš by sa malo do nášho národa narodiť čo najviac, aby slúžili svojmu národu a aby ich národ aj za to velebil počas ich celej životnej ceste na tomto svete.
