Človek má všade priateľov.

Nedávno s radosťou vyhlásil Anastáz Smid nášmu spravodajcovi, že ani v najsmelších snoch nedúfal, že má toľko priateľov. O tomto fakte sa presvedčil po odchode svojej manželky na rekreáciu. Dostal totiž celý rad listov, opisujúcich, ako sa správa jeho manželka a podpísaných „Priateľ".

Aj v zlom je niečo dobré.

Náš spravodajca nám oznámil, že starý mládenec Fero Vajs stratil nedávno kalendárik, v ktorom mal poznačený dátum svojho sobáša spolu s menom a adresou svojej snúbenky. Prostredníctvom nášho spravodajcu oznamuje že dá poctivému nálezcovi vysokú odmenu, ak mu kalendárik nevráti.

Predvídavosť.

Svadba slečny Ľuby sa nekonala pre prílišnú zdvorilosti a nesmelosť mladého zaťa, ktorý zastal pred dverami sobášnej siene a vpustil dnu zdvorilo pred sebou všetkých, pri tejto príležitosti zhromaždených a potom sám zavrel dvere zvonku.

Čo je príjemné.

Dvadsaťročná pani Vargová nedávno vyhlásila pred verejnosťou, že jednou z príjemných stránok jej manželstva so sedemdesiat ročným pánom Vargom je fakt, že bývajú spolu s päťdesiatročnou dcérou pána Vargu z prvého manželstva, ktorej je nevlastnou matkou a ktorá musí poslúchať na slovo.

Slušné deti.

Deti rodiny Švarcovcov sú z mesiaca na mesiac lepšie vychované. V poslednom čase napríklad už bez váhania zdvihnú veci, čo spadnú na zem starším ľuďom. Len sa ešte nenaučili vrátiť im ich.

---

Slzavé haló.

Neviem, či aj iné televízory, ale náš sa zásadne kazí v piatok popoludní. Istotne to má vyrátané na poriadny oddych. Vtedy už opravára nezoženiem a televízoru odpadne práca v preň najhorších dňoch. Takto sa to stalo aj minule. Sedíme všetci a pozeráme monoskop, lebo už majú začať vysielať, keď' tu zrazu „LUP", obraz sa začal rapidne zužovať až sa zúžil na tenučkú čiaročku, tá sa ďalším záhadným geometrickým delením zmenila na márny bod, ktorý po minútke zhasol.
— Jasné, piatok — povedala manželka.
— Zajtra je voľná sobota, potom nedeľa, máme pekné vyhliadky !
— To je strašné, — povedalo jedno dieťa z tmy, — vy máte voľnú sobotu a my musíme do školy!
Ohromné! Svitlo mi, že zajtra nie je volná, ale pracovná sobota, teda jeden z tých vzácnych prípadov, keď po piatku nasleduje štvrtok. A hlavná vec, televízna služba bude fungovať. Nebudeme bez televízie.

Nášmu televízoru to tentoraz nevyšlo. Hneď po prvej káve v robote, len čo sme sa zložili na fľašu, zavolal som opravárov. Po dlhom pípaní v slúchadle pípol aj jemný hlások:
— Televízne technické služby !
Vysypal som diagnózu nášho televízora. Reku odborníčka, hneď uhádne, že je to asi odpor XYZ, pošlú nám Lojza alebo Ruda, ten vymení chybné oné, vyinkasuje 156,20 Kčs a televízor bude fungovať ako nový.
— A máte ho zapnutý do elektriny ? — opýtala sa odborníčka.
— No, či máte šnúru v zástrčke? A anténu máte? Zastrčenú?
— Mám zastrčené všetko! — skríkol som rozčúlený takými insitnými otázkami.
Dievčina sa však ospravedlňovala, že ona inému nerozumie, je iba učnica v prvom ročníku a keď nestojím o jej radu... rozplakala sa. Pýtal som si súdruha vedúceho.
— Súdruh vedúci má poradu, nesmiem ho vyrušovať ! — povedala.
— Teda zavolajte dajakého opravára, — dožadoval som sa.
Dievča sa rozplakalo ešte viac.
— Všetci sú, na porade a ja nesmiem, prijímať objednávky, len dvíhať telefón mi prikázali.
Zložil som. Zavolám neskôr, možno sa tá porada skončí a dajú mi niekoho odbornejšieho k telefónu. Požaloval som sa celej kancelárií. Kolegyňa Kosibová povedala, aby som viac nevolal. Zavolá ona, tá ufňukaná by mohla spoznať môj hlas a komunály z celej duše nenávidia kverulantov. Odbili by ma, až by som ozelenel. Dopili sme litrík a Kosibová vytočila televíznu opravovňu. Žmurkla na nás, aby sme stíchli a že to uplakanča je tam, a prosebným hlasom povedala: — Drahá kolegyňa, pokazil sa nám televízor. Viete, dnes vysielajú vo farbe koncert A-dur, neradi by sme oň prišli! Chvíľu počúvala.

Nie, odvetila napokon, všetko je riadne ponastované, to som skontrolovala. Ešte sa chvíľu dohadovali a potom Kosibová obrátila slúchadlo k nám, aby sme počuli, ako dievča plače. Prestali sme spievať.
— Všetkých má na porade! — povedala Kosibová.
Kým sme vypili ďalší litrík, pokúšali mi telefonicky na tom čísle pomôcť asi traja kolegovia. Neúspešne. Stále mali poradu. Nakoniec som tam zašiel. Tá uplakaná učnica mi za škatuľu bonbónov potajomky prezradila, že všetci sú v sklade, len ona tu musí sedieť. Som prvý slušný zákazník, už jej asi tridsiati vynadali, desiati si vyjednávali rande, piati ju urazili veľmi hrubo a päťdesiati sa jej vyhrážali ťažkým ublížením na zdraví, pripadne aj zabitím. V tú sobotu asi nejaká epidémia napadla televízne prijímače v našom meste. Zašiel som teda do skladu. Všetci pili a spievali, ako som správne predpokladal. Nerozbehol som sa na podnik, nešiel som písať sťažnosti, ani som nezavolal kontrolu a bezpečnosť. Urobil som najmúdrejšiu vec: Jednoducho som sa k nim pridal. A ukázalo sa, že to bol najrýchlejší spôsob, ako zohnať opravára. Podvečer hneď traja šli so mnou a opravili náš televízor tak, že dával dva obrazy naraz. Aspoň v ten večer...

---

Minidialógy

— Katka moja, Dežo Garajský práve požiadal o tvoju ruku. Co ty na to ?
— Ach, otecko, keď ja by som tak nerada opustila mamičku!
— Ale veď to predsa vôbec nemusíš! Mamičku si pokojne môžeš vziať so sebou!

Tak čo si dostal, Milanko, na narodeniny?
— Nič, teta. Mňa otec na narodeniny vždy len zbije.
— Prečo? —
Lebo kvôli mne sa musel ženiť.

— Prosím si cestovný Iístok.
— Kam?
— Do Nového Mesta.
— Ale do ktorého? Nad Metují, na Morave, alebo do Nového Mesta nad Váhom?
— Doparoma, to som totálne zabudol! Ale nič sa nemôže stať. Syn ma aj tak bude čakať na stanici.

— A čože ste taký namosúrený, súdruh vedúci domovej správy?
— Ako by som nebol ? Predstavte si tú drzosť. Mišíkovci z tretieho poschodia si chovajú vo vani sliepky!
— Preboha! A ja už mesiac chodím k psychiatrovi, lebo si namýšľam, že každé ráno počujem kikiríkanie!

— Moja najdrahšia, staň sa mojou ženou! Nemám síce chatu ako Mravec, nevyhral som dvestotisíc v športke ako on, nemám ani najnovšiu Ladu ako Mravec, ale nepredstaviteľne ťa milujem a nemôžem bez teba existovať.
— Ja ťa mám tiež rada, drahý, ale... povedz, kde býva ten Mravec?

---

Perličky zo školských lavíc

Sedmička je šťastné číslo preto, lebo v škole sa rátajú známky iba do päť.

Bavlna je hodváb, ktorý sa vyrába z ľanu.

V niektorých syroch sú diery len preto, aby do nich bolo vidno.

Moderné domy sú vybavené veľkými oknami a veľkým hlukom.

Minúta má šesťdesiat sekundových ručičiek.

Bumerang je kus zahnutého dreva so spiatočkou.

Prázdniny vždy bežia, a to nie je od nich pekné!

Každý mesiac má 28 dní, ale väčšina ich má aj viac!

Skafander je úbor, ktorý si obliekajú pod-vodníci, aby sa neutopili.

Naše rieky neboli špinavé od ich vzniku, ale až potom, keď sa dostali do rúk človeka.

Zdroj: Časopis Roháč

O hlúpom Janovi

Jano bol strašne hlúpy. Bol tak neuveriteľne hlúpy, že sa na jeho hlúposť nedalo nájsť ani poriadne prirovnanie.
— Je hlúpy ako sud, — vraveli jedni. Ale to bolo slabé prirovnanie.
— Je hlúpy ako delová guľa,— vraveli druhí. Aj to bola slabota.
— Je hlúpy ako baran, — vraveli,
a ešte všeličo iné vraveli, ale vystihnúť stupeň Janovej hlúposti sa im nepodarilo. Preto ho všetci volali jednoducho a výstižne Hlúpy Jano. Len čo Hlúpy Jano nastúpil pracovať do Strojotechny ako prevádzkový elektrikár, v priebehu dvoch týždňov zapríčinil viacero havarijných situácii. Kam sa pohol, všade to triaslo, búchalo, iskrilo, dymilo, kopalo. A tak Hlúpemu Janovi vzali kapsu s vercajgom, a on od tých čias nerobil nič, len chodil do bufetu kupovať desiatu všetkým elektrikárom a občas pozametal dielňu, pretože k elektrine ho už viac nepustili. Potom sa Hlúpy Jano oženil.
V Strojotechne pracovalo v tom čase aspoň päťsto schopných vydaja chtivých dievčat, no Hlúpy Jano si vzal práve istú Katarínu Q., ktorá bola tak strašne škaredá, že jej dali samostatnú kanceláriu, aby sa na ňu nik nemusel pozerať. Vtedy Hlúpy Jano potvrdil podľa všeobecnej mienky svoju hlúposť, pretože oveľa krajšie dievčatá len čakali, kedy si ich niekto všimne, a boli by za účelom sobáša brali aj Hlúpeho Jana. Pravdou však bolo, že Hlúpy Jano bol jediným zamestnancom Strojotechny, ktorému žena za nikým nezakášala, ani za ňou nik nepozeral. Keď nedávno vyhral Hlúpy Jano na Športke druhú cenu (akože inak, hlúpy má šťastie!) a za všetky peniaze nakúpil žreby štátnej lotérie, každý nad Hlúpym Janom len hodil rukou. Také čosi môže naozaj urobiť len obyčajný chumaj, tĺk, chmuľo, kretén a somár! A tak je Hlúpy Jano dodnes zamestnaný v Strojotechne. Nerobí nič, iba roznáša desiaty, občas pozametá dielňu.
— Je to tak lepšie, — vravia tí, čo ho dobre poznajú.
— Keď nič nerobí, urobí väčší osoh, ako keď niečo robí. Preto mu s robotou dá každý svätý pokoj. Za jeho neuveriteľne škaredou ženou mu nik nezakáša, a vyzerá to, že ani nik nikdy nebude, pretože aj keď už škaredšia ani nemôže byť, krajšia už sotva bude. A tak môže Hlúpy Jano v noci pokojne spať. A do práce chodí na novučičkom Jaguárí, na ktorý získal príslušný obnos výhrou na žrebe štátnej lotérie.

Staršia dáma sa prebudí v hotelovej izbe a zbadá vedľa seba v posteli mladého muža.

• Dávam vám 40 hodín času na to, — hovorí pokojne, — aby ste opustili túto izbu.

Milenci sedia na v parku lavičke:

• Pozri sa drahá, padá hviezda, rýchlo si niečo želaj — hovorí potichu,
• A zaplatíš to?

Pre všetky prípady

Keď sa vrátim z nákupu, vždy je u nás hádka. Muž má taký zlozvyk, že nazrie do každej tašky a chce vedieť čo som kúpila. Všetko vysype na stol a frfle.
— Len sa pozri, čo si zase dovliekla. Pravdaže, zase prášok na pranie, už ich máš plnú policu. To ma dopálilo.
— Ak si myslíš, že budem prať v rukách ako kedysi, keď nebolo dostať prášky, tak sa mýliš. Radšej budem jesť suchý chlieb, len nech mám čo dať do práčky.
Muž vytiahne mydlo.
— A čo tieto detské mydlá?
— To isté, — odvrknem, — čo nevidieť ich nebude. Vyloží na stôl, ako domino tabuľky čokolády, balíčky kakaa.
— Budeš piecť každý deň tortu? — posmieva sa mi.
— To je železná rezerva. Stavím sa, že čokolády nebude. Kto dá na výrobu devízy? Azda ty? Decká budú zase hrýzť kocky cukru? Neboj sa, čokoláda vydrží celý rok.
— Hahaha, celý rok! To je dobrý vtip! O mesiac jej nebude, poznám tvoju pažravosť:
— Ja že som pažravá?! — rozohním sa.
— Ty si pažravý, vždy mi zožerieš polovicu. Krvný tlak nám obom stúpa.
— Kávu si nekúpila? — zagáni na mňa.
— Pravdaže nie, lebo ju pijem ja. — Kávu mi nosia príbuzní a priatelia. Moji! Nie tvoji.
Blíži sa búrka.
— Mne si teda nič nekúpila — zareve muž.
— Kúpila. Z tašky vytiahnem krížovky a hádanky. Mužovi sa rozžiaria oči, uteká do izby po okuliare a ceruzu. Sadá si za stôl a vyvaľuje oči na čarovné štvorčeky. Len na to čakám. Rýchlo zbehnem po tretiu tašku, ukrytú pred vchodom do domu. Je plná keksov a napolitánok. Peniaze som vzala z obálky „Pre všetky prípady".

Zdroj: Časopis Roháč

Krátky obsahový výber z Roháča číslo 27, ročník 1957.

Pred  svadbou:
- Vieš Anka, pekný nie som, plat nemám bohvie aký ...
- To nevadí, však si celý deň v službe ...

Na istom štátnom Majetku:
- Je to pravda čo tu píšu, že aj my súťažíme?
- Ak to píšu, potom to musí byť pravda.