A stali ste sa nájomníkmi štátu, rodina nepociťovala stres z navyšovania nájomného, či s vypovedaním nájomnej zmluvy,  bývali ste tam, kde ste mali prácu a nebolo nevyhnutné dochádzať za prácou tak veľké vzdialenosti, ako je tomu dnes. Na jednej strane relatívne "ľahká dostupnosť" k novému panelákovému bývaniu mladých rodín sa na druhej strane časom rozplynula v socialistickej bytovej "králikárni", kde súdruhovia tlačili architektov projektovať bytové domy na maximálne ubytovacie kapacity a technológie betonárok (vyrábajúce bytové panely a ďalšie stavebné komponenty s technologickým plánovaním na pätročnice) v splnení matematickej rovnice v dosiahnutí čo najväčšieho počtu obyvateľov na zastavaný hektár pôdy. Čísla v tedy nepustili. Nik zo súdruhov zodpovedných za výstavbu reálneho socializmu nebral na zreteľ komfort takto vytvoreného bývania, pretože výstavba bytových domov (činžiakov) nebola práve najlacnejšou záležitosťou pre štátny rozpočet  a z pohľadu strany a vlády bolo nevyhnutné za čo najmenej peňazí ubytovať čo najväčší počet ľudí. Generácia takzvaných husákových detí (populačná explózia za čias prezidentovania Gustáva Husáka) expandovala a bolo potrebné bývať.

A zvyčajne prvotné eufórium z prideleného dekrétu na byt vyprchalo hneď keď si mladá rodina začala postupne byt zariaďovať. Z prvej návštevy prázdneho priestoru to nevyzeralo opticky až tak zle, ale keď začali pribúdať jednotlivé kusy nábytku, veľa mladých ľudí začalo svoj byt nazývať "králikáreň". A poznáte to. Mladý začínajúci pár v podstate nepotrebuje až tak veľa vecí do nového bytu, ako manželia s dvoma, troma deťmi . Tí sa zvyčajne neustále snažia vždy niečo vtesnať naviac. A byt sa začína podobať na sklad rôznorodých vecí v rátané ľudí. Ja som vyrastal v štvorizbovom štátnom byte. Človek si povie - štvorizbový byt. To muselo byť ale priestoru. Ale nebolo. Obývačka obrovská, kuchyňa, že len tak tak tam vošla chladnička a jedálenský stôl, kúpeľňa priechodná s kuchyňou, dve detské izby len na jednu posteľ a skriňu, spálňa bola predsa len o niečo väčšia - vošla sem manželská posteľ a skrine. Špajza taká maličká, že sa človek v nej ledva otočil okolo vlastnej osi  a dokonca náš byt mal aj kumbál. Alebo šatník (neviem, ako sa to v projektovej dokumentácii označovalo). Ale tak či tak, ako päť členná rodina sme si v ňom našli aké také "králičie" súkromie. A ten byt máme dodnes. A pripomína mi detstvo. A je v takmer v pôvodnom stave. Nostalgia. Vždy keď ta prídem vidím toho osemročného chalana, ktorý sa sem len pred chvíľkou nasťahoval a naháňal po prázdnej chodbe s bratom až do časovej slučky keď sa mi začali zapaľovať lýtka a zrazu mi ten byt bol priúzky. A tak som opustil rodné hniezdo.

V súčasnosti si môže mladá rodina vyberať čo si kúpi, kam pôjde bývať, má svoje predstavy o modernom a pohodlnom bývaní, o priestore a čo sa týka kvality bývania - premýšľa sa zvyčajne do veľkosti peňaženky. Za starých čias to bolo v tomto  jednoduchšie. Nároky mladých sa až tak príliš nelíšili od dnešnej generácie, ale keďže sa stavali "králikárne" nebolo si z čoho vyberať a človek bol akosi rád, že má vôbec kde bývať a hlavne že už býva sám. A postupne sa snažil ísť do väčšieho. Dnes dostanete zvyčajne nové bývanie bez zjavných vád (ak teda hovoríme o novostavbách). Za socializmu si bolo takmer vždy potrebné kopec vecí "dorobiť". Nie v zmysle, že by chýbali okná, dvere, alebo armatúry, ale nebolo zvyčajne všetko dotiahnuté pri tak veľkej "rýchlosti" výstavby do konca. Buď tiekol vodovodný kohútik, alebo bolo cítiť plyn v kuchyni, záchod nie vždy splachoval, cez okná zvyčajne prefukovalo, rolety po pár dňoch prestali fungovať a ak bol byt vytapetovaný, bolo to už nemoderné a tak hybajho strhnúť a ťahať omietky. Štát šetril kde sa dalo a stavbári - tí sa nie vždy pretrhli od práce. Napríklad na našom balkóne akosi sa pozabudlo autogénom odpíliť železné ucho. Prečo ucho? Nuž pretože, že každý balkón sa zdvíhal žeriavom, privaril sa k bytu a následne z neho "uchá" odpílili. Zas by som krivdil, ak by som všetkých hodil do jedného vreca. Mám na mysli hlavne "dorábačov" bytových jadier, maliarov, okenárov, elektrikárov. Stretol som sa s tým, že na digestor bol privedený nie ochranný vodiť, ale fázový. Nepozornosť? Asi. Kolaudácia? Papierová. Asi. Ale zas nie aby som neustále len hanil - to nie. Bolo to na tú dobu, štandard. Nadštandard bol byt v ktorom nič netieklo, okná doliehali a stačilo sa len nasťahovať. A čo vy? Pamätáte si to? Ako ste bývali? Ako ste, ako mladá rodina začínali v činžiaku?