Ako spomienku na jedno z jeho diel som na dnes pripravil báseň s názvom

 

Ave Eva

Ó, žena naproti, žena snov a diaľok,
blízka i ďaleká jak spievajúci jarok,
ďaleká, ako je studnica v oáze,
blízučká, ako je na tomto obraze.
Kráľovná ukrutná na piedestáli nachu,
milenka chytená, teplučká korisť v machu,
krútňava závratu, po ktorej túži muž,
a éterický sen preduchovnených múz.

Žena, tá krehučká, je smrti nepriateľ.

Hej, žena vlna je a kolá poháňa
na mlyne poznania, na mlyne poznania.

Ako keď zamiešaš pre nové kolo karty,
stretáš ich v krásnej hre: Márie, Magdy, Marty,
Zuzanky, Júlie, Anežky, Alžbety,
čarovné lupienky na jednom okvetí.
Všetky sú rovnaké, a predsa každá iná:
Beáta, Helena, Terezka, Katarína,
Klára i Barbora, Agáta, Brigita,
v ľúbezných kuklách mien jediná ukrytá.

Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu,
v extáze chopiac vás kolo pásu,
tou silou odvahy, zúfalstva, súcitu,
keď náhle bleslo im, že všetko zhorí tu,
ružové pupence, pyšný prs, koža skvelá,
obliny vo svetle, hodvábne tône tela,
zázračná forma tá, čo zažal požiarom
pre muža Tvorca sám – v chaose beztvarom.

Ó, padaj, rosa snov. Zahynie človek v púšti.
Oáza v hurhaji. Utišujúce prsty.
Prejdite po čele a tôňou očných jám
prekazte zámery vráskam a osídlam,
bo kde sa dotknete, zotriete ortieľ prísny,
uniká pred vami duch temnôt, ktorý trýzni,
za vami, za vami prichádza večný jas
života prostého, sedembolestných krás.