ČSSR za socializmu 1980 - 1989 - RetroMánia

Slovenská armáda 1938 - 1945

2026-05-07T11:20:00+02:00

V marci 1939 Slováci získali vlastný štát a s ním i vlastnú armádu, ktorá už krátko po svojom vzniku musela v takzvanej Malej vojne vzdorovať útoku maďarských vojsk. O niečo neskôr, sa Slovenská armáda už zapojila v podriadenosti Wermachtu do druhej svetovej mocnosti na strane Nemecka. V septembri 1939 sa zúčastnila na ťažení proti Poľsku. U obyvateľstva sa tieto vojenské ťaženia na proti našim severným susedom nestretla s jednoznačne pozitívnou odozvou u slovenského obyvateľstva. Aj keď na druhej strane, Slovensku sa navrátilo niekoľko spišských, oravských a kysuckých obcí, ktoré Poľsko anektovalo v rokoch 1920 a 1938. Najvýznamnejšie sa slovenská armáda zapájala vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Na východnom fronte aktívne bojovala od 24. júna 1941 do 1. júna 1944. Časť príslušníkov slovenskej armády sa zapojilo do diania aj v Taliansku, kde od jesene 1943 boli nasadení do opevňovacích a rekonštrukčných prác. Slovenská republika vyhlásila v decembri 1941 vojnu aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii, ale do bojov proti západným mocnostiam sa slovenskí vojaci zapojili len okrajovo, najmä pri obrane Bratislavy a ďalších miest počas náletov spojeneckých bombardérov. No nie všetci príslušníci slovenskej armády sa však zmierili s rozpadom Československej republiky a vznikom Slovenského štátu čo následne prerástlo do príprav a realizáciu ozbrojeného povstania, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, ktoré dnes poznáme, ako Slovenské národné povstanie. Aj keď po dvoch mesiacoch utrpelo zdrvujúcu porážku, natrvalo sa zapísalo do slovenských dejín. A ak by nevzniklo, skončili by sme po ukončení druhej svetovej vojny na strane porazených.

V posledných mesiacoch existencie prvej Slovenskej republiky bola slovenská armáda, známa tiež ako Domobrana, a bola plne podriadená nemeckému veleniu. Ťažisko jej činnosti už nespočívalo v boji, ale v opevňovacích prácach, strážnej službe a evakuácii obyvateľstva z frontového pásma.

Generáli a dôstojnícky zbor československej armády v roku 1938

Kategória	Hodnosť	V armáde celkovo	Z toho Slovákov
Generál	Armádny generál	5
	Divízny generál	29	1
	Brigádny generál	83
Spolu		139	1
Vyšší dôstojník	Plukovník	752
	Podplukovník	941	2
	Major	1429	11
	Štábny kapitán	2834	61
Spolu		5956	76
Nižší dôstojník	Kapitán	1307	46
	Nadporučík	1517	57
	Poručík	4066	256
Spolu		6890	359
Všetko spolu		12985	436

Zdroj: Wikipedia

Kedy sa kúpe komín - animovaná rozprávka pre deti

2026-03-16T13:29:27+01:00

Na dnes som si pre vás pripravil troška nezvyčajný obsah. Rozprávku pre deti: Kedy sa kúpe komín. Pamätníkom možno dnes prinesiem milú spomienku a tým neskôr narodeným - obraz z čias už dávno minulých.

Réžia: Milan Horvatovič
Vyrobené v Československej televízii v Bratislave, v roku 1968

Štáb:

réžia a kamera: Milan Horvatovič,
námet a scenár: Pavol Skaličan,
hudba: Milan Dubovský,
výtvarné návrhy: Petr Nový
dramaturg: Mikuláš Fehér,
strih: Helena Michalíková (Paššová),
zvuk: Jozef Dobák,
vedúci výroby: Ján Buzgovič

Hlasový interpreti

Michal Belák,
Zita Furková,
Ľudovít Moravčík

Pranie, ako hra

2026-04-30T16:36:33+02:00

PRÁCA V DOMÁCNOSTI, nie je žiadna hračka. A pranie nie je len časovo náročná záležitosť, ale i drina. Je to jedna z domácich prác, ktorá nemá konca. To už samo osebe je tak trochu deprimujúce. Uvedomujeme si však, že keby sme mali automatickú práčku alebo aspoň výkonnú odstredivku, všetko by bolo oveľa ľahšie. Preto ak pôjdete s mamou popri jednej z našich špeciálnych predajní ELEKTRO, podnikov DOMÁCE POTREBY, spomeňte si na to a upozorníte ju na automatickú práčku Tatramat 353, a výkonné odstredivky Perla C 41, Frymeta OB 10 a Klad, typ N 1. Pranie bielizne prestane byt strašiakom, pretože pranie v automatickej práčke je jednoduchá vec.

Mama potom už iba bielizeň zavesí a dá usušiť. Pri praní v klasickej práčke je to podobné, ale zostáva ešte jedna nepríjemná operácia a tou je žmýkanie. Túto "svalovú" záležitosť bezo zvyšku odstráni odstredivka. Preto by v žiadnej domácnosti, kde majú klasickú vírivú práčku, nemala chýbať ani odstredivka. Aby ste i vy mohli mame poskytnúť vyčerpávajúce informácie o týchto kvalitných pomocníkoch, dovoľte nám, aby sme vám automatickú práčku Tatramat 353 a odstredivky Klad N 1, Perla C 41 a Frymeta OB 10 aspoň stručne predstavili. Že automatická práčka Tatramat 353 nie je pomocník hocijaký, zistíte už z toho, že v nej možno vyprať naraz až 5 kg suchej bielizne. To nie je zanedbateľné množstvo. Tatramat 353 má dovedna 19 programov, z toho 5 bioprogramov. Nielenže dobre perie, ale aj pekne vyzerá. Samonosná skrinka práčky je vyrobená z oceľového plechu a jej povrch je chránený lakom. V čelnej stene je kruhový vkladací otvor tesnený gumovou manžetou a uzatvárateľnými dvierkami. Násypka pracieho prostriedku je dvojdielna a ie umiestnená vo vrchnej doske práčky. Ovládanie práčky je veľmi jednoduché: na riadiacom paneli umiestnenom na prednej stene práčky pomocou otočného gombíka a štyroch tlačítok. „Nakŕmenie" práčky, nastavenie programu a zapnutie práčky je práca okamihu. A potom sa už nemusíte o nič starať. Všetko ďalšie urobí automatická práčka Tatramat 353 sama. Tu by sme mohli našu informáciu skončiť. Ale dovoľte nám ešte zopár technických údajov. Automatická práčka Tatramat 353 má príkon 2290 W, príkon vykurovacieho telesa je 2000 W, hmotnosť 90 kg a určite vás budú zaujímať aj jej rozmery. Šírka 620, hĺbka 510 a výška 850 mm.

Výbornú automatickú práčku Tatramat 353 dostať za 6 600, — Kčs. Ak hľadáte malú odstredivku bielizne, pozrite si stolovú odstredivku Klad, typ N 1. Je to vysokovýkonný a veľmi spoľahlivý elektrický spotrebič súdkovitého tvaru na troch gumových nožičkách. Smaltovanie je v dvojfarebnej kombinácii. Je uspôsobená pre náplň 1 kg suchej bielizne. Odstreďovanie trvá dve minúty. Príkon 60 W, hmotnosť 6,25 kg. Odstredivka Klad, typ N 1 stoji 560,— Kčs. Dokonalými technickými vlastnosťami sa môže pochváliť osvedčená odstredivka Perla C 41. Tá je vhodná pre menovitú náplň bielizne 1,5 kg. Perla C 41 je vybavená bezpečnostným vekom, ktorým sa po zapojení na sieť taktiež uvádza do chodu (zatvorením sa zapína, otvorením vypína). Čas odstreďovania je tri minúty, príkon elektromotoru 130 W. Odstredivka Perla C 41 má hmotnosť 12 kg a dostanete ju za 900,— Kčs. Dodajme ešte, že zvláštnymi prednostami odstredivky Perla C 41 sú malé rozmery, bezhlučný chod, spoľahlivý chod a bezpečnosť pri manipulácii. Vo väčších domácnostiach a pri väčšom množstve bielizne prichádza k slovu odstredivka Frymeta OB 10. Menovitou náplňou tohto typu sú štyri kilogramy bielizne. Toto množstvo dokáže bez problémov „vyžmýkať" za tri minúty. Odstredivka Frymeta OB 10 má príkon 160 W a hmotnosť 31 kg. Plášť a bubon je z oceľového plechu, bubon je pozinkovaný. Ostatné časti — ako je vrchný kruh plášťa, veko, zatváracia páka, výtoková hadica a rukoväte boli vyrobene z termoplastických hmôt. Odstredivka Frymeta OB 10 je veľmi pekne farebne vyzerajúci spotrebič. K tomu prispieva farebné zladenie kovového plášťa s plastickými časťami. Odstredivka Frymeta OB 10 sa uvádza do chodu a vypína zatváracou pákou. Toto výborné zariadenie stoji 1280, — Kčs. Určite si prajete, aby mama mala ľahšiu prácu a zbytočne sa nenarobila. Odporúčajte jej návštevu v jednej z našich špeciálnych predajni ELEKTRO, odkiaľ si môže prevziať automatickú práčku Tatramat 353, alebo jednu z pekných odstrediviek bielizne. V špeciálnych predajniach ELEKTRO máte nielen pekný výber, ale i naši odborníci vám všetky uvedené spotrebiče aj odborne predvedú a zoznámia vás s ich obsluhou. Automatickú práčku i výkonné a spoľahlivé odstredivky bielizne máte možnosť získať i bez hotovosti na účelovú pôžičku.

Zdroj: Časopis Elektrón

Čo je meganetizmus

2026-04-29T15:56:25+02:00

Vzájomné pôsobenie dvoch pohybujúcich sa elektricky nabitých častíc je sprostredkované magnetickým poľom. Spojitosť magnetického javu s elektrickým prúdom bola prvým krokom k pochopeniu podstaty magnetizmu. Orsted v prvej polovici 19. storočia poukázal ako prvý na to, že elektrické prúdy majú rovnaké magnetické vlastnosti ako tuhé magnetické materiály. V r. 1821 francúzsky fyzik Ampér vyslovil hypotézu, podľa ktorej zdrojom magnetického poľa môžu byt len elektrické prúdy. V prípade tuhých magnetov, zdrojom ich magnetického poľa nie sú makroskopické prúdy, ale molekulárne prúdy, ktoré tečú v jednotlivých molekulách alebo atómoch daného magnetu. Tuhé magnety (hovori sa im aj permanentné alebo stále magnety) sa líšia od iných látok tým, že molekulárne prúdy sú v nich orientovane usporiadané. V látkach, ktoré nie sú permanentnými magnetmi, sú tieto molekulárne prúdy rozdelené chaoticky a preto ich magnetické účinky sa vzájomne vykompenzujú a hovoríme, že látka je nemagnetická. Ampérová hypotéza zohrala významnú úlohu v rozvoji teórie magnetických vlastností látok. Rozlúštenie Ampérovej hypotézy priniesol až objav elektrónovo-jadrovej štruktúry atómu (E. Rutherford, N. Bohr. 1911 — 1913). Okolo kladne nabitého jadra krúžia oveľa ľahšie záporne nabité elektróny. Ich pohyb je stacionárny (s časom sa nemení) a jeho vlastnosti sú ekvivalentné vlastnostiam elektrického prúdu, ktorý tečie v uzavretej smyčke vodiča.

Vlastnosti elektrického prúdu. ktorý preteká uzavretou smyčkou vodiča možno charakterizovať fyzikálnou veličinou — magnetickým momentom. Hodnota magnetického momentu M uzavretého vodiča, ktorý ohraničuje plochu S, a ktorým tečie elektrický prúd o intenzite i je:
M = S.i.
Jeho smer určuje Ampérovo pravidlo. Je prirodzené predpokladať, že magnetický moment bude mat aj obiehajúci elektrón v atóme. Tento magnetický moment budeme nazývať orbitálnym magnetickým momentom. Najmenší orbitálny moment bude mať obiehajúci elektrón v atóme vodíka s energiou, ktorá odpovedá najmenšej vzdialenosti od jadra. Túto najmenšiu hodnotou orbitálneho magnetického momentu možno zmerať a nazýva sa Bohrovým magnetónom. Jeho hodnota v porovnaní s hodnotou magnetického momentu obvyklých magnetov jé veľmi malá (10²² až 10²³ krát menšia). Ďalšie štúdium štruktúry atómu ukázalo, že elektrón vytvára magnetický moment nielen pri svojom pohybe okolo jadra atómu, ale že aj sám je nositeľom istého magnetického momentu. Je to tzv. spinový magnetický moment, ktorý súvisí so spinom elektrónu. Jeho hodnota sa tiež rovná jednému Bohrovmu magnetónu. Spin elektrónu patri medzi vnútorné charakteristiky elementárnych častíc (teda aj elektrónov) akými sú napr. ich hmotnosť, alebo náboj. Magnetizmus všetkých obiehajúcich elektrónov okolo jadra je prejavom ich orbitálneho aj ich spinového magnetického momentu. Štúdium štruktúry atómových jadier ukázalo, že protóny a neutróny, ktoré ich tvoria,sa vyznačujú tiež orbitálnym a spinovým magnetickým momentom. Vidíme, že všetky mikroštruktuálne elementy látky — elektróny, protóny a teda aj ich ľubovoľné kombinácie, t. j. atómové jadrá,atómové obaly a kombinácie týchto kombinácii, t. j. atómy, molekuly a nakoniec makroskopické telesá môžu mat v princípe magnetické vlastnosti, pretože všetky bez výnimky môžu byt nositeľmi magnetických momentov, a teda vytvárať vo svojom okolí magnetické pole a reagovať na vonkajšie magnetické pole.

Preto by magnetické vlastnosti mali mat všetky látky, teda všetky látky by mali byť magnetmi. Pretože látky sú tvorené súborom atómov, t. j. atómovými jadrami a elektrónmi, ich magnetické vlastnosti sú dané súčtom magnetických momentov jednotlivých atómov. Môžu vzniknúť tri rôzne prípady:

celkový orbitálny magnetický moment všetkých elektrónov, protónov a neutrónov v atóme je bud rovný nule, alebo je rôzny od nuly;
celkový spinový magnetický moment všetkých elektrónov, protónov a neutrónov v atóme je bud rovný nule alebo je rôzny od nuly;
súčet celkového orbitálneho a spinového magnetického momentu je bud rovný nule alebo rôzny od nuly.

Základnou makroskopickou charakteristikou magnetických vlastnosti látky je vektorová veličina — magnetizácia. Definujeme ju ako vektorový súčet magnetických momentov atómov tvoriacich danú látku, a ktorá sa nachádzajú v jednotkovom objeme tejto látky, napríklad v 1 m³ alebo 1 cm³ (uvedomujeme si, že magnetické momenty jednotlivých atómov sú vektorové veličiny, majú okrem svojej hodnoty aj smer). Magnetizácia teda môže byt nulová alebo nenulová. Látky však nekvalifikujeme podľa toho, aká je hodnota magnetizácie v neprítomnosti vonkajšieho magnetického poľa, ale klasifikujeme ich podľa toho, ako vplýva vonkajšie magnetické pole na elementárne magnetické momenty jednotlivých atómov, a teda aká je magnetizácia danej látky za pôsobenia vonkajšieho magnetického poľa. Inými slovami, vyšetrujeme reakciu (odozvu) danej látky na vonkajšie magnetické pole. Atómové nosiče magnetického momentu, ako už vieme, sú mikroskopické uzavreté prúdovodiče. Vonkajšie magnetické pole indukuje v nich mikroskopické indukčné prúdy, ktorých magnetické momenty podľa Lencovho pravidla budú mať smer opačný ako je smer vonkajšieho magnetického poľa. Takýto polarizovaný (indukčný) efekt sa nazýva diamagnetizmom. Diamagnetickymi látkami nazývame všetky tie magnetické látky, v ktorých prevláda diamagnetický efekt. Celkový magnetický moment jednotlivých atómov, ak nepôsobí vonkajšie magnetické pole, môže byť nulový. Diamagnetizmus je veľmi slabý efekt, často je potláčaný silnejšími efektami, spôsobenými vonkajším magnetickým poľom. Diamagnetickým efektom sa vyznačujú všetky látky. Ak látku tvoria atómy, ktoré sa vyznačujú nenulovým celkovým magnetickým momentom, potom vonkajšie magnetické pole spôsobí okrem diamagetického efektu, tzv. orientujúci efekt. Tento efekt spočíva v tom, že magnetické pole sa snaží otočiť magnetické momenty všetkých atómov do svojho smeru. Tento orientujúci efekt nazývame paramagnetizmus. Ak v látke prevláda diamagnetický efekt, látka je diamagnetická a ak prevláda paramagnetický efekt, potom je paramagnetická. Táto klasifikácia magnetických látok nie je zďaleka úplná. Doteraz predpokladali, že jednotlivé „nosiče" magnetického momentu sú navzájom nezávislé. V mnohých prípadoch však vplyv vzájomnej interakcie medzi magnetickým momentom je podstatný pre vytvorenie výslednej magnetizácie danej látky. Táto interakcia môže spôsobiť, že magnetizácia bude nenulová aj v prípade, keď magnetické pole na danú látku nepôsobí. K objasneniu fyzikálnej podstaty interakcie medzi atómami, ktorá závisí od orientácie ich magnetických momentov, nemožno použiť predstavy klasickej fyziky. Pochopenie tejto interakcie bolo možné len po vypracovaní kvantovej teórie. Kvantové efekty sú "zodpovedné" aj za jestvovanie feromagnetizmu a antiferomagnetizmu.

Zdroj: Časopis Elektrón

Čo je silnejšie, ako túžba po poznaní?

2026-04-21T15:31:47+02:00

ZDRAVOTNÁ SESTRA ho upozornila, že väčšina pacientov má v ten istý deň vysoký krvný tlak. Počasie pľuhavé, ale aj keď svieti slnko, mnohí majú zvýšený či vysoký krvný tlak. Existuje závislosť medzi krvným tlakom a počasím? To bolo pred dvadsiatimi rokmi. Do bloku si zapisoval ťažkosti svojich pacientov. Zistil, že v určité dni čast pacientov nedobre spí — a nahlodávala ho otázka: Má časový priebeh zmien počasia vplyv na bolesti hlavy, únavu, potenie sa, zábudlivosť, slabosť, nesústredenosť ??? Časť pacientov mala v určité dni bez zjavnej príčiny pocity strachu, úzkosti. Študoval dostupnú literatúru, zhováral sa s meteorológmi. Co ovplyvňuje počasie na Zemi? Slnko. A keď ovplyvňuje neživé. ovplyvňuje aj živé, ved je to logické. Nasledovali injekcie poznatkov z Geofyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied, najmä o fyzikálnych zákonitostiach vzťahu Slnko — Zem. Začali chodiť telegramy, ktoré oznamujú stupeň slnečnej aktivity. Trpezlivo pozoroval, skúmal svojich pacientov, pokúšal sa o vývody práve s ohľadom na stupeň slnečnej aktivity elektromagnetických vplyvov. V spolupráci s matematikmi a s geofyzikmi vznikla jeho prvá práca — Dynamická psychopatológia v objektívnom obraze kozmickej fyziky.

V zošitoch pribúdali poznámky, myšlienky, pokusy o zovšeobecnenia — a to všetko popri medicínskej praxi, po pätnástich rokoch neúspechov i čiastkových úspechov. Riaditeľstvo Ústavu národného zdravia hlavného mesta SSR Bratislavy mu umožnilo konfrontáciu poznatkov a skúsenosti v zahraničí v jeho úsilí mu pomáhalo dielo A. Ciževského zakladateľa heliobiológie, ktoré čítal v ruskom jazyku. Alexander Ciževskij odhaľoval zákonitosti, okolo ktorých tisíce prírodovedcov prešlo bez povšimnutia. Spojil astronómiu. vedu o hviezdach a vesmíre, s biológiou, vedou o živote, a položil základy nového vodného odboru, ktorý získal právo vedeckej existencie iba v posledných rokoch. — Budem len opakovať múdrych, že pre všetky biologické organizmy, pre najnižšie, ako aj najvyššie, majú kozmické pochody dôležitú úlohu. V dlhom procese prispôsobovania si na to zariadili biologické funkcie. Organizmy. ktoré to najlepšie dokážu, majú najviac nádeje pretrvať a stabilizovať sa, — hovori MUDr. Stanislav Pivárči. A pokračuje: — Napríklad, na ľudský organizmus najsilnejšie pôsobí rytmus deň — noc. V zásade sa človek cez deň aktivizuje a v noci sa jeho funkcie pritlmia. Prejavuje sa to aj v kolísania priemernej telesnej teploty, na krvnom tlaku, na frekvencii dýchania a tepu. Medzi tretou ráno a pätnástou popoludní je ľudský organizmus v "kyslej fáze", od pätnástej hodiny do tretej ráno v "bázickej fáze"... Zistilo sa, že symptómy rôznych chorôb sa prejavujú v závislosti od 24 - hodinového rytmu (napríklad trombózy mozgových ciev, infarkty myokardu, hypertonické choroby a bronchiálna astma sú akútne po väčšinou v noci), štatistiky hovoria, že väčšina ľudí sa rodí v noci a v noci aj zomiera... Zamýšľa sa. Hovori, že štatistika nehodovosti na cestách tiež určitým spôsobom sleduje slnečnú aktivitu. Pravda, štatistika je len štatistika. — Prirodzene, že všetko nemôže súhlasiť na sekundu, minútu hovorime tiež o priemeroch ovplyvnených aj inými faktormi životného rytmu človeka. Pôsobia naň aj magnetické búrky, no človek nemá nijaký osobitný prijímajúci orgán pre zaznamenávanie magnetického pola alebo elektrického poľa, no aj tak ho v rozhodujúcej miere ovplyvňujú. MUDr. Stanislav Pivárči hovori, že ľudová múdrosť: Katarína na ľade - Vianoce na blate sa dá vysvetliť aj slnečnou aktivitou, ved nie viac ako tridsať dni trvá toto, obdobie. a zhruba toľko potrebuje aj jedna slnečná škvrna, aby sa dostala na pôvodné miesto (optimálne 27 dni).

Obdobná súvislosť či zákonitosť by sa mohla týkať aj človeka. Spodná čast atmosféry (do výšky 10 km) je akousi dielňou počasia. V troposfére sa nachádzajú vodné kvapky a keď je zamračené, môžu odrážať až 80 percent slnečného žiarenia. Oblaky a zemský povrch ohraničuje určitý priestor — ako medzi dvoma polepmi kondenzátora. Keď je pekne, tak onen myslený druhý polep kondenzátora siaha do nekonečna. A takéto rozdielnosti musia zapríčiňovať aj rozdielne vplyvy na život na Zemi... — človek ako určitý systém nie je ničím chránený pred zmenami či kolísaním „vonkajšieho" žiarenia. „Vnútorná organizácia" uskutočňuje prijaté žiarenie v biochemických procesoch. Sledovanie týchto vplyvov na zdravotný stav človeka v prirodzených poliach sa uskutočňuje hlavne pomocou štatistiky, štatistika dáva síce obraz, ale nič viac — a má v sebe, akoby dobre utajený kľúč k problému, ktorý sa raz nájde, — vraví MUDr. S. Pivárči. Týmito problémami, vplyvom žiarenia na živý organizmus, sa zaoberajú mnohí, aj jednotlivci, ich spolupracovníci. A medzi nich patri aj MUDr. S. Pivárči, ktorý zdôrazňuje, že je povinnosťou človeka hľadať odpovede na svoje otázky, ale aj rátať s tým, že tie jeho nemusia byt správne či všeobecne platné. Zaujímalo nás, do akej miery sa vyrovnal so svojou akoby prvou otázkou. — človek sa adaptoval k vonkajším silovým poliam — gravitačnému, magnetickému a kozmického žiarenia a to tak, že krátko trvajúci nedostatok alebo nadbytok spôsoboval určité poruchy. Uplatňuje sa tu fyzikálna organizácia indivídua, ktoré potrebuje určitú hladinu — sumu poľa na svoju normálnu existenciu. Na základe pozorovaní dejov v prírode a ich spätosti s chovaním sa nižšie organizovaných tvorov sa mnohé zistilo, čo sa však nedá vysvetliť pudmi, inštinktami, ale len vzájomným pôsobením poli a organizmu.To priviedlo k predpokladu, že ak dvaja či viac pacientov má nezávisle od seba zhodné zdravotné poruchy, musí existovať ich objektívna príčina.

Desať rokov trpezlivej práce, desiatky rozhovorov, skúmaní, porovnávaní a overovanie... a pomoc od spolupracovníkov z iných vedných odborov a štyridsať pacientov mu popisovali v období od 1. apríla do 30. júna 1970 svoje ťažkosti. Zjednodušili interpretáciu týchto problémov — matematické vyjadrenie v binárnych vzťahoch rozšírených o štyri stupne pre každú zložku. Subjektívne dobrý zdravotný stav sa klasifikoval známkou 1 - 4, zlý známkami 5 až 8 (podľa intenzity). Zmeny zdravotného stavu sa kódovali v hodinových intervaloch, čo sa doteraz nerobilo. Z interakcie tzv. autonómneho a korekčného systému dostali biologický vektor (BV), a tým aj osobitosť pacienta. Na druhej strane, mali k dispozícii AE indexy, čo sú poruchy v geomagnetickom poli vyjadrené v jednotkách magnetickej indukcie. K dispozícii mali hodinové priemery hodnôt a ďalšie údaje. Usilovali sa vybrať najvýhodnejší tvar závislosti organizmu od AE indexov za predpokladu, že BV nezávisí len na momentálnych hodnotách, ale že sa prejavuje aj závislosť na časove predchádzajúcich hodnotách. Ukázalo sa, že hlavný vplyv na jedinca spôsobili amplitúdy a ich druhé mocniny. Z rozboru vyplynulo, že všetci jedinci vykazovali podstatnú závislosť na magnetickom poli. Krivky sa matematicky upravili tak, aby bolo vidieť dynamiku dejov: korelácia medzi AE a BV sa určovala na maximum. MU Dr. Stanislav Pivárči so svojimi spolupracovníkmi nezostal pri jednom probléme... Veri, že jeho odpoveď na Otázku bude čoraz bohatšia. A raz bude možno predpovedať aj určité zdravotné ťažkosti v závislosti od slnečnej aktivity a potom prijímať preventívne opatrenia.

Zdroj: Časopis Elektrón

Energia zakonzervovaná v hlbinách zeme

2026-04-09T16:13:26+02:00

Hromadným názvom fosílne palivá označujeme základné energetické suroviny uhlie, ropu a zemný plyn. Pre priemyselnú výrobu majú taký význam ako napríklad pre človeka kyslík, chlieb a pitná voda. Ich spotreba na celom svete prudko stúpa, len v poslednom štvrťstoročí sa ich spotrebovalo viac ako za celú históriu predtým. Ich význam i naďalej rastie. Okrem energetiky sú nenahraditeľnými surovinami v rôznych odvetviach chemického priemyslu. Vyrába sa z nich široký sortiment výrobkov, bez ktorých by sme si nevedeli súčasný život ani len predstaviť.

ROČNÁ ŤAŽBA fosílnych palív dosahuje obrovské množstvá. Ako príklad uvedieme spotrebu ropy, ktorá v súčasnosti patri medzi najdôležitejšie energetické suroviny a „problém ropa", ako strašidlo obchádza celý svet. Od začiatku tohto storočia, keď ju v širšom rozsahu začali využívať, približne do roku 1975, sa na všetkých kontinentoch našej planéty spotrebovalo asi 48 miliárd ton ropy. Z toho asi dve tretiny pripadá na obdobie posledných 25 rokov. Ak k tomu pripočítame aj spotrebu uhlia a zemného plynu, tak celkové množstvo vo svete spotrebovanej energie v rovnakom období je v priemere o dvojnásobok väčšie ako energia, ktorá sa spotrebovala za celú predchádzajúcu existenciu ľudskej civilizácie. Na celom svete neustále ubúdajú zásoby fosílnych palív, a preto v záujme budúcich generácií, je potrebné s nimi racionálne hospodáriť a zároveň hľadať náhradné zdroje energie, medzi ktoré patri jadrová energia, vodík, slnečná a geotermálna energia a iné dnes málo známe zdroje energií. Takmer všetky druhy energetický.ch surovín sú priamo alebo nepriamo spojené s energiou slnečného žiarenia. V uhlí, rope a zemnom plyne máme v podobe uhlíka „zakonzervovanú" energiu slnečného žiarenia z dávnych geologických dôb. Za určitých okolností sa môžu telá odumretých rastlín alebo živočíchov nahromadiť na relatívne malom území a vytvoriť „ložiská", z ktorých zložitými biochemickými, fyzikálnymi a geologickými pochodmi v priebehu dlhých geologických dôb môžu vzniknúť súčasné ložiská uhlia, ropy alebo zemného plynu.

Za normálnych podmienok, pri dokonalom prístupe vzduchu, odumreté telá živočíchov a rastlín sa celkom rozpadnú, pričom sa uvoľní kysličník uhličitý, voda a iné látky. Ak sa tento proces rozkladu odohráva v prostredí bez prístupu vzduchu (napríklad vo vodnom prostredí) vznikne z odumretých rastlín rašelina a živočíchov hnilo-kal, ktoré sú prvými medziproduktmi pri vzniku uhlia a ropy. Uvoľni sa pritom voda, kysličník uhličitý, metán, sírovodík, organické kyseliny a iné a zbytok sa relatívne obohatí uhlíkom. Významnú úlohu pri rozklade tiel drobných živočíchov zohrávajú drobné anaerobné baktérie, ktoré odoberajú organickej hmote kyslík. Hromadením od-umretých tiel rastlín, drevín a morských živočíchov v morských zálivoch, lagúnach, pobrežných jazerách, deltách veľkých riek a barinách, ich zanáša - ním nepriepustnými vrstvami ílu, bahna, piesku, ich prehadzovaním a hnitím bez prístupu vzdušného kyslíka vznikajú postupne ložiská uhlia, ropy a zemného plynu, ktorý je súčasnou väčšiny ropných ložísk. Významnú úlohu v tomto procese má tlak nadložných hornín a teplota. Najmladším "uhlím" je rašelina. Obsahuje látky humusovej povahy. Vzniká v močiaroch jazerách, riečnych ramenách, deltách riek alebo v oblastiach s dostatočným množstvom vod ných zrážok, kde rastú machy a rašelinníky. Takéto miesta nazývame rašeliniská. Rašelina obsahuje asi 60 % uhlíka, 30 až 35 % kyslíka a len veľmi zriedka sa používa ako palivo. Z pradávnych rašelinisk pod váhou nadložných sedimentov, pôsobením teploty a tektonických tlakov a ďalšími procesmi môžu vzniknúť rôzne druhy uhlia. Dôležitú úlohu zohráva čas a obsah uhlíka v organickom zbytku. Čim je väčší obsah uhlíka, tým je uhlie kvalitnejšie.

Spravidla podľa veku rozlišujeme dva hlavné druhy uhlia — čierne a hnedé. Čierne uhlie je obyčajne staršie a vzniklo v karbóne alebo v perme, kedy rástli veľké prasličky, plavúne a kaprade. Hnedé uhlie je mladšie a vzniklo v období treťohôr. Toto konštatovanie neplatí však pre všetky ložiská čierneho a hnedého uhlia na svete. Čierne uhlie obsahuje asi 80 až 90 % uhlíka a je uložené vo väčších hĺbkach, hnedé uhlie má 65 až 75 % uhlíka a jeho sloje sú uložené plytšie pod zemským povrchom. Najkvalitnejším čiernym uhlím je antracit, ktorý obsahuje až 95 % uhlíka a má výhrevnosť okolo 35 000 megajoulov. Najhorším uhlím je lignit ktorý obsahuje okolo 60 % uhlíka s výhrevnosťou okolo 10 500 megajoulov. Ložiská čierneho uhlia sa u nás dobývajú v ostravsko-karvínskom revíri, v okolí Kladna a Plzne. Najväčšie ložiská hnedého uhlia sú v severných Čechách, Handlovej, Novákoch, Modrom Kameni a na Morave. Z uhlia možno destiláciou vyrobiť aj kvapalné a plynné uhľovodíky. Podobné procesy prebiehajú aj vo vrstvách zemskej kôry. Pri vzniku ložisk ropy a zemného plynu musia byt odumreté telá malých morských živočíchov rýchle zakryté hrubými vrstvami bahna, ílov alebo pieskov, ktoré organickú hmotu dobre izolujú od okolia, hlavne od vzdušného kyslíka. Vhodným prostredím pre vznik ropy boli pradávne morské zálivy alebo vodné zátoky oddelené hrádzami od okolitej pevniny.

Takmer všetky ložiska ropy na svete sú viazané na usadené (sedimentárne) horniny morského pôvodu. Dobrým "konzervačným" prostriedkom bola slaná morská voda, ktorá je sprievodným znakom prevažnej väčšiny ropných ložisk. Objavovanie ložisk ropy a zemného plynu, ktoré sú často uložené vo veľkých hĺbkach, je zdĺhavý proces. Nezaobíde sa bez dokonalej prístrojovej a vŕtacej techniky a nie vždy sa skonči úspešne. Na území našej republiky, okrem malých ložisk ropy na južnej Morave a západnom Slovensku, sa nevyskytujú väčšie ložiská ropy a zemného plynu, a preto takmer celú domácu spotrebu zabezpečujeme dovozom zo Sovietskeho zväzu. V súčasnej dobe sa na všetkých kontinentoch našej planéty využíva asi 22 000 ložisk ropy a zemného plynu. Podľa štatistických údajov asi 80 % svetovej ťažby ropy a zemného plynu pochádza z kontinentálnych ložísk, ostatných 20 % sa ťaží v okrajových častiach svetového oceánu. Skoro polovica svetovej ťažby ropy pochádza z krajín Stredného východu a Severnej Afriky. Medzi najväčších svetových producentov ropy patri Sovietsky zväz (16,4 %). USA (15,6 %), Saudská Arábia (14,6 %), Irán (10,8 %) atď.

Zdroj: Časopis Elektrón.

Treba sa učiť riešiť problémy?

2026-03-20T15:39:51+01:00

MYSLÍTE, ŽE EXISTUJE človek, ktorý by nemal problémy? Sú predsa akosi prirodzene spojené s našim každodenným životom. Veľké, malé, osobné, pracovné,
— každý z nás sa s nimi denne stretáva.
Čo je pre jedného veľký problém, to sa inému zdá malicherné. Možno nájsť nejaký všeobecný recept na ich riešenie? Všetci o tom pochybujeme. Niečo spoločné však majú všetky. A práve to hľadajú psychológovia a nielen oni. O spoločnú podstatu procesu riešenia problémov sa zaujímajú i kybernetici, ktorí sa ju snažia využiť pri konštrukcii programov, modelujúcich ľudské myslenie. Co zistili? V prvom rade to, že každý problém má akýsi „životný cyklus", trvá určitý čas. Spočiatku narastá, núti nás niečo proti vzniknutej situácii podniknúť, potom prichádza najaktívnejšie štádium a neskôr jeho intenzita klesá, náš záujem oň poklesne a problém odoznie, vyrieši sa. Nie však sám od seba.

"ROZPITVANÝ" PROBLÉM

Podľa anglického psychológa Jacksona možno riešenie každého problému rozdeliť do niekoľkých štádií. Prvé z nich je tzv. latentné štádium, keď problém vzniká a nie je ešte celkom jasný. V ďalšom — vývojovom štádiu sa vyjasňuje jeho podstata a plánuje riešenie Potom prichádza aktívne štádium, v ktorom sa riešenie uskutoční. Štádium poklesu intenzity problému nastáva, keď je jeho riešenie na dohľad a posledné, utíchajúce štádium je spojené s ukončením riešenia. Takto sa dá opísať riešenie problému všeobecne. Pri vlastnom riešení by nám to však príliš nepomohlo. V snahe preniknúť do podstaty procesu riešenia problémov vyčlenili psychológovia jednotlivé štádiá aj z hradiska konkrétneho riešiteľa.

ZÁKLAD = DOBRÁ FORMULÁCIA

O čo teda ide? Najprv je nutné problém dobre sformulovať. Albert Einstein v tejto súvislosti napísal, že „formulácia problému je často omnoho podstatnejšia ako jeho riešenie, ktoré už môže byť vecou matematickej alebo experimentálnej zručnosti". Definovanie problému z nejasnej, neprehľadnej situácie je najdôležitejší krok v celom jeho riešení. V psychológii sa robia rozsiahle výskumy, týkajúce sa vnútorného, psychického zobrazenia problému, vydelenia jeho najdôležitejších stránok a vlastností. Ukazuje sa, že ak problém nie je dobre definovaný, odráža sa to negatívne na celom jeho riešení. Naopak, dobrá definícia a zobrazenie problému, určenie toho, čo chceme dosiahnuť a všetkých alebo aspoň väčšiny prekážok, ktoré tomu bránia, proces riešenia značne urýchľuje. V tomto štádiu je potrebné porozumieť problému, určiť základné fakty a ich vzájomné súvislosti. Človek, ktorý problém rieši, sa snaží získať o ňom čo najviac informácií vysvetliť si ich, určiť jednotlivé pre a proti. V ďalšom štádiu zhromažďuje a triedi myšlienky z rôznych zdrojov, z literatúry, od iných ľudí a na ich základe, keď problému porozumel, stavia možné spôsoby riešenia.

NIEKOĽKO MOŽNOSTI

Málokedy sa stáva, že problém zo skutočného života má len jedno riešenie. Je teda potrebné rozhodovať sa medzi rôznymi alternatívami. Berie sa do úvahy ich hodnota v problémovej situácii, riziko spojené s jednotlivými typmi riešení, veľkú úlohu hrá aj stupeň istoty o ich výsledku. Psychologický výskum rozhodovania je veľmi rozsiahly. Skúmajú sa otázky užitočnosti riešení, ich pravdepodobnosti. a to jednak objektívnej, danej samotným výskytom nejakej udalosti a na druhej strane pravdepodobnosti subjektívnej, ktorá podľa niektorých definícií meria dôveru človeka v pravdivosť určitého tvrdenia alebo informácie. Posledné štádium riešenia nastáva, keď sa človek rozhodol. Riešenie problému si už naplánoval, zostáva ho len realizovať. Ani to však nie je celkom jednoduché. Môžu sa vyskytnúť nepredvídané prekážky, riešenie môže napríklad závisieť od spolupráce viacerých rudí, alebo ide o postupnosti na seba nadväzujúcich akcií, a keď sa niektorá nevydari, môže celé úsilie vyjsť nazmar. Preto sa plánujú riešenia, ktoré podľa potreby možno operatívne prispôsobiť, majú niekoľko alternatív a počítajú s možnosťou výskytu ťažkosti.

KURZY „TVORIVÉHO RIEŠENIA"

Riešenie problému úzko súvisí s tvorivým myslením. Napríklad pri úlohách, dotýkajúcich sa zdokonalenia techniky, pri vynálezoch, ale aj v iných oblastiach sa ukázala táto súvislosť veľmi zreteľne. V niektorých krajinách zaviedli kurzy „tvorivého riešenia problémov", v ktorých študentov oboznamovali s významom tvorivého myslenia a s prekážkami, ktoré mu stoja v ceste. Učili ich skúmať problémy z rôznych hradísk, cvičili v používaní zoznamov heuristických otázok, ktoré hľadanie nových riešení uľahčovali. Učitelia sa snažili v študentoch vypestovať schopnosť všímať si nové problémy, formulovať ich a hľadať informácie, ktoré by pri riešení mohli pomôcť. Po kurze sa zistilo, že tí, ktorí ho absolvovali, produkovali viac návrhov riešení a zvýšila sa aj kvalita a prepracovanie jednotlivých návrhov. Sovietsky psychológ Altšuller skúmal veľké množstvo vynálezov a zlepšovacích návrhov. Snažil sa zistiť, či existujú napriek obrovskej rozmanitosti týchto vynálezov nejaké typické smery, princípy myslenia v nich. Zistil niekoľko metód, ktoré sa uplatňovali vo väčšine návrhov. Patria medzi ne:

metóda komplexu, ktorá spája známe prvky do nového komplexu,
metóda prestavby,
metóda nahradzovania,
metóda analógie,
metóda protikladu,
metóda transformácie a ďalšie.

Vytvoril tak systém heuristických pravidiel v oblasti technickej tvorivosti. Samozrejme, nie sú to „návody na vynálezcovstvo", avšak opäť sa potvrdzuje myšlienka, že poznaním všeobecných zásad riešenia problémov možno mnohé riešenia zdokonaliť a urýchliť.

MODELOVANIE PRE POČÍTAČE

Heuristické, logické hľadanie riešení sa využíva aj v konštrukcii takých programov pre počítače, ktoré sa snažia modelovať proces ľudského myslenia a riešenia problémov. Zaoberá sa ním smer, nazývaný heuristické programovanie, ktorý je jednou z oblastí tzv. umelej inteligencie. V týchto programoch sa problém zobrazuje v tzv. problémovom priestore, urči sa východiskový a cieľový stav a hľadá sa postupnosť operátorov, ktorými sa možno dostať z východiskového do cieľového stavu. Problém sa rozkladá na menšie časti, stanovujú sa čiastkové ciele a k nim sa hľadajú operátory prevodu alebo postupnosti takýchto operátorov. Aj skúmanie v oblasti umelej inteligencie sa však čoraz viac sústreďuje na reprezentáciu problému v stroji. Prirodzene, nemožno očakávať, že všetky problémy s ktorými sa človek v každodennom živote stretáva, možno jednoducho riešiť na základe niekoľkých všeobecných zásad. Nie každý z nich má racionálne jadro, mnohé sú spojené s citmi a v takýchto situáciách je hľadanie riešenia omnoho zložitejšie. V týchto oblastiach sú aj možnosti počítačového modelovania zatiaľ veľmi malé. Aby sa dal problém v počítači riešiť musí byť presne definovaná jeho podstata, základné fakty a vplyvy, ktoré na ne pôsobia. Ak sa nad tým zamyslíme, možno práve dobrá formulácia problému, určenie všetkých momentov pre a proti určitému riešeniu a zhodnotenie možných výsledkov riešenia sú tým, čo pomáha aj rudom riešiť ich problémy v každodennom živote.

Zdroj: Časopis Elektrón

Vývoj a skúšky raketoplánu

2026-02-17T16:55:07+01:00

KEĎ SA v Spojených štátoch amerických rozhodli pre projekt raketoplánu (podľa niektorých správ prebiehajú aj v Sovietskom zväze práce na podobnom projekte pozn. red.), ako mnohonásobne použiteľného kozmického dopravného prostriedku (náklady na celoročnú prevádzku pri 50 štartoch by nemali byt vyššie ako cena za jeden štart rakety Saturn 5), začal medzi viacerými firmami boj o pridelenie kontraktu na vývoj, výrobu a skúšky orbitálneho stupňa kozmického raketoplánu. Zo súťaže nakoniec vyšla víťazne firma Rockwell, ktorú zmluva zaväzovala vyrobiť, odskúšať a dodať dva letové exempláre, jeden exemplár pre pevnostné skúšky a jedno zariadenie pre skúšky pohonného systému. Samozrejme, vedenie firmy uzavrelo zmluvy s desiatkami subdodávateľov a samotná firma si ponechala len vývoj a výrobu niektorých časti a konečnú montáž v montážnom závode v Palmdale (Kalifornia). Práve tu 17. 9. 1976 — prvý raz verejnosti slávnostne predviedli prvý exemplár orbitál neho stupňa „Enterprise", určeného pre sériu overovacích letov v atmosfére a pre pozemné vibračné skúšky celého raketoplánu.

Pre kozmické lety ho mali upraviť neskôr. Po nevyhnutných dodatočných úpravách a skúškach previezli v januári 1977 raketoplán "Enterprise" na špeciálnom podvozku z Palmdale na leteckú základňu Edwards, vzdialenú 55 km. Tu sa mala uskutočniť séria overovacích letov raketoplánu, ktorá mala preveriť jeho aerodynamické vlastnosti a manévrovacie schopnosti v pod zvukovej oblasti a tiež techniku pristávania. Pretože raketoplán nie je zariadený pre let v atmosfére (po návrate z kozmu) žiadnymi motormi, vracia sa na Zem ako aero kozmický klzák. Na jeho vynesenie do výšky použili upravený Boeing 747-SCA (nosič raketoplánu). Raketoplán je pritom uchytený na jeho chrbte troma nosníkmi. Pretože tupo ukončená zadná čast trupu raketoplánu znižuje jeho aerodynamickú jemnosť a turbulencia, ktorá tu vzniká, by mohla zhoršiť ovládateľnosť lietadla, prekryť zadnú čast raketoplánu aerodynamickým krytom. Raketoplán "Enterprise" mal lietať zatiaľ len v atmosfére preto bolo jeho vybavenie podstatne jednoduchšie než u druhého exempláru OV-102, určeného pre prvý kozmický let. Celú sériu overovacích letov rozdelili do troch fáz. V prvej (18 2. až 2. 3. 1977) uskutočnili pat upútaných letov zostavy Boeing 747 raketoplán pričom systémy raketoplánu neboli aktivované. Tieto lety mali overiť aerodynamické vlastnosti zostavy a vypracovať optimálnu techniku jej kapotáže. Pretože všetky lety prebehli bezchybne, pôvodne plánovaný šiesty let odvolali. V druhej fáze sa počítalo s piatimi letmi, ale už s posádkou na palube raketoplánu, ktorá mala overiť činnosť a funkciu jeho prístrojov a zariadení. Pre skúšobné lety vymenovali dve posádky.

V prvej bol ako veliteľ astronaut Fred Haise, veterán z letu Apolla 13 na Mesiac a nováčik Gordon Fullerton vo funkcii pilota. Druhú posádku tvorili astronauti Engle a Truly. Nakoniec sa v tejto fáze uskutočnili len tri upútané lety. Pri tretom a poslednom lete bol pri dobehu zostavy po pristátí vysunutý aj podvozok raketoplánu. Ďalšie dva pôvodne plánované lety odvolali pre časovú tieseň, spôsobenú problémami s jedným čerpadlom hydrauliky, ktoré sa objavili po druhom lete tejto fázy skúšok. Tretia, najatraktívnejšia čast overovacích letov predpokladala uskutočniť osem samostatných letov raketoplánu, po jeho odpútani od materského Boeinga 747, a to päť letov s aerodynamickým krytom na zadnej časti raketoplánu a tri bez krytu. Posledným trom voľným letom mal predchádzať ešte jeden upútaný let s posádkou bez krytu. Aj tu sa však plány podstatne zmenili. Na prvý voľný let odštartovala zostava Boeing 747 — raketoplán s trojtýždňovým oneskorením oproti plánu — 12. 8. 1977. Posádku tvorili Hagse a Fullerton. Raketoplán sa od nosiča oddelil vo výške 7345 m pri rýchlosti 500 km/h. Počas voľného letu uskutočňovali astronauti rôzne manévre a po dvoch ľavotočivých 90 zatáčkach sa dostali do osi pristávacej dráhy 17, kde po 5 minút a 21 sekúnd trvajúcom lete bezpečne pristáli rýchlosťou asi 400 km/h. Podvozok bol vysunutý asi 20 sekúnd pred pristátím vo výške 55 m a raketoplán zastal po dobehu 3352 m.

Dráha číslo 17 má dĺžku 12 km a je to najdlhšia dráha na základni Edwards. Má tiež slúžiť ako hlavná pristávacia dráha pri návrate raketoplánu OV -102 z prvých štyroch kozmických letov. Jediným nedostatkom inak bezchybného prvého voľného letu bola porucha jedného z piatich palubných počítačov krátko po odpojení raketoplánu od nosiča. Táto chyba si vyžiadala revíziu a úpravy všetkých počítačov a to spolu so záplavami po prietržiach mračien spôsobilo ďalšie zdržanie celého programu. Preto vedenie NASA po bezchybnom priebehu druhého voľného letu 13. 9. 1977 rozhodlo skrátiť počet letov s aerodynamickým krytom na tri, vynechať upútaný let bez krytu a tretí voľný let bez krytu. Tretí a posledný voľný let s krytom (23. 9. 1979) bol už otázkou rutiny. Astronauti preverovali priečnu i pozdĺžnu stabilitu raketoplánu a riadenie zostupu z výšky 2400 m až do 900 m prenechali automatike. Let trval 5 minút a 34 sekúnd a pristátie riadila posádka ručne. Po tomto lete demontovali aerodynamický kryt a do zadnej časti trupu raketoplánu umiestnili makety troch hlavných motorov a dvoch motorov orbitálneho manévrovacieho systému. Pri voľných letoch bez krytu sa nepočítalo so žiadnymi veľkými manévrami. Celý let mal prebiehať v ose pristávacej dráhy, pretože odstránenie krytu znamenalo zvýšenie aerodynamického odporu raketoplánu a tým aj značné skrátenie doby letu. Vplyvom turbulencie za zadnou časťou raketoplánu sa tiež zmenšil dostup Boeinga 747, takže k oddeľovaniu malo dôjsť už vo výške okolo 6000 m oproti 7300 až 8000 m pri letoch s krytom. Celý voľný let mal potom trvať asi 2 minúty, ale pri letoch s krytom trval okolo 5.5 min.

12. 10. 1977 nastúpila posádka Engle — Truly voľnému letu bez krytu. Po oddelení vo výške 6827 m menila posádka pozdĺžny a priečny sklon raketoplánu a po 2 minútach a 34 sekundách pristála rýchlosťou 350 km/h. Počas letu sa ukázalo. že aerodynamický odpor raketoplánu bol o niečo nižší, než sa čakalo na základe meraní v aerodynamickom tuneli. Bodkou za celým skúšobným programom bol druhý voľný let bez krytu dňa 26. 10. 1977. Astronauti Haise a Fullerton pristáli po dvoch minútach na 4572 m dlhej betónovej dráhe, čim overovali schopnosť raketoplánu pristávať v areáli Kennedyho kozmického strediska, kde je pre tento cieľ postavená taká istá dlhá dráha. V novembri 1977 sa uskutočnili ešte štyri upútané lety bez posádky v tzv. transportnej konfigurácii, v akej budú raketoplán prevážať medzi základňami. Napokon v marci 1978 previezli raketoplán „Enterprise" do Marshallovho kozmického strediska v Alabame, kde sa mal podrobiť pozemným vibračným skúškam. V prvej fáze skúšok umiestnili do skúšobného zariadenia orbitálny stupeň spolu s vonkajšou nádržou, čo predstavovalo čast letu od oddelenia štartovacích motorov až po dosiahnutie obežnej dráhy. Po skúškach zostavu rozobrali a znovu zložili, ale už aj so štartovacími motormi. V tejto druhej fáze boli štartovacie motory plné a simuloval sa stav krátko po štarte. Po opätovnom rozobraní a zložení kompletného raketoplánu prebehla tretia fáza skúšok, pri ktorej boli štartovacie motory prázdne, čo predstavovalo stav krátko pred ich oddelením vo výške asi 45 km pri skutočnom lete. Celú sériu vibračných skúšok úspešne ukončili 23. 2. 1979. Po týchto skúškach mali podľa pôvodných plánov raketoplán „Enterprise" vrátiť späť do montážneho závodu v Palmdale, kde mal byt upravený pre kozmické lety. Medzitým však padlo rozhodnutie, že „Enterprise" do vesmíru nepoletí, zostane mu len úloha pozemného skúšobného exempláru. Jeho miesto zaujme exemplár, s ktorým robili pevnostné skúšky a ktorý pokrstili na OV-099 „Challenger". Tento má byt hotový v roku 1981. Ako prvý poletí do vesmíru podľa plánu orbitálny stupeň OV-102 "Columbia", privezený do Kennedyho kozmického strediska Boeingom 747 už 24. 3. 1979. Odtiaľto by mal štartovať, ak nenastanú nejaké ďalšie ťažkosti v tomto roku. Pôvodne stanovený termín prvého letu do vesmíru, marec 1979 nemohli dodržať pre rôzne technické problémy.

Zdroj: Časopis Elektrón.

Rádiové vlny z vesmíru

2026-05-05T15:45:14+02:00

PRED POLSTOROČÍM, na sklonku roku 1930, začal K. G. Jansky (1905-1950), merať hladinu rádiových porúch pri diaľkovom prijme na krátkych vinách okolo 15 m. Keď urobil viac záznamov, všimol si zvláštne poruchy, ktoré nepatrili blízkym ani ďalekým búrkam. Objavovali sa pravidelne každý deň, ale vždy o štyri minúty skôr. Jansky si tento jav nevedel vysvetliť. Až A. M. Skellet, ktorý okrem rádiotechniky vyštudoval aj astronómiu. upozornil Janského, že za periódu, v akej sa objavoval podivný signál, sa Zem otočí do rovnakej polohy proti hviezdam — 23 h 56 min je tzv. siderický (hviezdny) deň. Jansky používal anténu, ktorá umožňovala určiť smer, z ktorého prichádzal signál. Ukázalo sa, že záhadné rádiové vysielanie prichádza zo súhvezdia Strelca, z miesta. kde je najbohatšia Mliečna cesta a kde ako dnes vieme - je stred nášho veľkého ostrova hviezd — Galaxie. Jansky uverejnil v odborných časopisoch vedno šesť článkov o svojom objave, no kupo-divu jeho objavu nikto nevenoval pozornosť. Po viac ako desiatich rokoch G. Reber, nadšený rádioamatér a astronóm zhotovil otáčavú parabolickú anténu priemeru 10 metrov, ktorú postavil v záhrade pri svojom dome. V spojení s citlivým ultrakrátkovlným prijímačom (160 MHz) skúšal znovu zachytiť vesmírne vysielanie. Zistil, že kozmické rádiové viny prichádzajú z celého pásma Mliečnej cesty, z rôznych miest s rôznou intenzitou.

Reber opísal svoje pozorovanie v troch článkoch, z ktorých dva vytlačili astronomické časopisy. Ale rovnako ako Jansky ani Reber nenašiel v učenom svete nijaký ohlas. Až zvláštna príhoda z čias druhej svetovej vojny konečne prebudila záujem profesionálnych bádateľov o túto oblasť. Jedno februárové ráno všetky radarové stanice, ktoré strážili priestor pred východným pobrežím Anglicka pred náletom nemeckých lietadiel boli ohlušené syčivým signálom. Prvá domnienka bola. že Nemci objavili vlnovú dĺžku anglických radarov a rušia ich. Ale onedlho anglický fyzik J. S. Hey zistil, že rušivý signál prichádza zo Slnka, ktoré v tom čase práve vychádzalo na juhovýchode, teda v smere, kam boli namierené anglické radary. Od tej doby sa začalo Slnko sústavne strážiť a to bol vlastne začiatok vzniku rádiovej astronómie. Pre úplnosť poznamenajme, že rádiové žiarenie Slnka v roku 1942 zaznamenal tiež Nemec K. Franze a Američan G. C. Southworth.

RÁDIOVÝ ĎALEKOHĽAD

Rádiové žiarenie prichádzajúce z vesmíru a prenikajúce zemskou atmosférou sa rozprestiera od dekametrových vĺn až po milimetrové vlny, t. j. od frekvencie 15 M Hz až po 300 GHz. Tak ako sa v klasickej astronómii používajú optické ďalekohľady, používa rádiová astronómia rádiové ďalekohľady. Ich hlavnou úlohou je:

zachytiť a zosilniť prichádzajúci slabý signál,
určiť smer, z ktorého signál prichádza,
zistiť veľkosť a tvar zdroja, ktorý signál vysiela.

Na zachytenie slabých signálov slúžia parabolické antény veľkého priemeru. Rádiové viny, ktoré sa odrazia od plochy antény, sústredia sa v ohnisku paraboly, kde sa prijímajú dipólovou alebo lievikovou anténou. Tá je spojená s citlivým prijímačom. V reproduktore signál vnímame ako ostré syčanie. Pre účely merania sa robí registrácia signálu bud graficky, alebo číselne, alebo sa signál po určitý čas zhromažďuje - integruje a až potom sa meria. Zatiaľ čo veľké parabolické antény sa používajú predovšetkým na zachytenie slabých signálov, určenie smeru, z ktorého signál prichádza, sa uskutočňuje anténnymi systémami. Je to rad antén - obvykle parabolických — s určitým, niekedy i meniteľným rozostupom. Na každú z týchto antén dopadá prichádzajúci signál v inej fáze, takže dokopy zvedené signály medzi sebou interferujú. t. j. v určitom smere sa zosilňujú, v inom sa rušia. Postupnú zmenu smeru zaobstaráva rotácia Zeme proti oblohe. Z časového interferenčného záznamu možno určiť dve astronomické súradnice, teda polohu objektu na nebi. Pretože rádiové viny sú oveľa dlhšie ako svetelné vlny, uplatňuje sa u nich veľmi zreteľne vlnová podstata: rozlišovacia schopnosť rádiového ďalekohľadu je malá, okolo jedného stupňa, t. j. 60-krát horšia ako rozlišovacia schopnosť ľudského oka. Vysokú rozlišovaciu schopnosť možno dosiahnuť pri použití interferenčného radu antén. So systémom označeným ako VLBI (interferometria s veľmi dlhou základňou), ktorú používajú súčasne pri pozorovaní v Austrálii, v Amerike a v ZSSR, možno dosiahnuť rozlíšiteľnosť až na tisícinu oblúkovej sekundy. Rádiové viny pri výskume kozmu sa používajú dvojakým spôsobom:

ak sa vysiela signál zo Zeme na blízke kozmické objekty a študuje sa jeho ozvena, hovoríme o astro-nomickej rádiolokácii, ktorá však umožňuje určenie i iných vlastnosti ako len vzdialeností,
ak ale prijímame signál vzniknutý priamo v kozme, hovoríme o vlastnej rádioastronómii, ktorú ešte delíme na rádioastronómiu slnečnej sústavy a na vesmírnu rádioastronómiu.

NA HRANICI VESMÍRU SÚ QUASARY

Už G. Reber v roku 1944 zistil, že na rozdiel od 2iareni z celej plochy Mliečnej cesty, je v súhvezdí Labute zvláštny zdroj signálu akási rádiová hviezda. Existenciu zdroja označeného ako Cygnus A potvrdili o dva roky pozorovatelia v Anglicku a o ďalšie dva roky J. C. Bolton z Austrálie objavil ďalších šesť takýchto zdrojov. To podnietilo astronómov k systematickému prieskumu celej oblohy. Vznikli katalógy obsahujúce polohy rádiových zdrojov, ale čo tieto zdroje sú, to nikto nevedel. V roku 1960 hvezdári v Jodrell Bank určili polohu zdroja 3C 48 v súhvezdí Trojuholníka natoľko presne, že mohli skúsiť jeho stotožnenie s nejakým optickým objektom na tom istom mieste. T. A. Mattheus na základe fotografií tohto miesta prisúdil rádiové žiarenie objektu 16. veľkosti (t. j. 10-tisickrát slabšej ako možno vidieť voľným okom), ktorý sa síce podobal hviezde, ale predsa hviezdou nebol. Tento objekt bol označený ako „quasi stellar object" alebo quasar. Jeho spektrum bolo úplne odlišné od všetkých známych spektier. To isté sa opakovalo po troch rokoch s ďalším quasarom 3C 273 zo súhvezdia Panny. V tomto prípade nakoniec ale M. Schmidt z Kalifornského technologického ústavu zistil, že spektrum quasara je presunuté z ultrafialovej častí do viditeľnej oblasti, to sa dá vysvetliť Dopplerovým javom. Znamená to ale, že quasary sa od nás vzďaľujú mimoriadne veľkými rýchlosťami — napríklad quasar OQ 172 v súhvezdí Pastiera má rýchlosť 270-tisic kilometrov za sekundu. Rýchle vzďaľovanie, ako dnes vieme, je zapríčinené expanziou vesmíru a ukazuje, že quasary sú najvzdialenejšie objekty, aké ešte vidíme (za nimi už žiadne väčšie hmotné objekty neexistujú).

Zdroj: Časopis: Elektrón

Bleduľa jarná

2026-03-15T15:29:07+01:00

PRÍVLASTKOM PRVÝ jarný kvet sa môže pýšiť viacero druhov. Je to dané skutočnosťou, že každý z nich rastie na inom území, kde skutočne kvitne medzi prvými. Tak ako je symbolom jari v nižších polohách snežienka, je takou-to symbolickou rastlinou v niektorých oblastiach bleduľa jarná. Bleduľa (Leucojum vernum) sa na prvý pohľad i snežienke podobá, keď si ju však všimneme bližšie, vidíme významné rozdiely. Okvetné lístky bledule sú všetky rovnako veľké, tvoria zvonček a na koncoch majú žltú škvrnu. Na rozdiel od snežienky, ktorá má obyčajne len dva listy, bleduľa ich má viac. Kvitne od marca do apríla podľa miesta výskytu.

Pomerne častá je na severe Ciech, u nás však rastie len na niekoľkých lokalitách na východnom Slovensku. Obrubuje vlhké listnaté lesy, kde má na jar ešte predtým ako vyrastú listy na stromoch, dostatok svetla. často rastie pri potokoch. Miesta jej bohatšieho výskytu sú väčšinou vyhlásené na rezervácie, aby sa zachovali posledné lokality, z ktorých ju melioráciami a vodohospodárskymi zásahom ešte nevytlačili. Pre svoju vzácnosť patri medzi zákonom chránené rastliny.

Zdroj: Časopis Elektrón