Kto bol Imrich Karvaš?

Imrich Karvaš sa narodil vo Varšanoch (okres Levice), otec Viktor pracoval, ako podnotár, mama bola ženou v domácnosti a pochádzal celkovo zo šiestich detí. Len jedno z detí bolo dievča. Jeho rodičia nevlastnili žiadny majetok. Ľudovú školu študoval v Pukanci , strednú školu ukončil v Skalici. Spolužiakom na strednej škole bol Vladimír Clementis (stal sa neskôr členom Komunistickej strany, neskôr členom vlády ako minister zahraničí, bol popravený komunistickou mašinériou – vlastnými súdruhmi v roku 1952).

V rokoch 1921 až 1925 študoval na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1923 bol na študijnom pobyte vo Francúzku, o rok neskôr jeden semester strávil v Sorboni. V rokoch 1926 nasledovali pobyty v Štrasburg a v Paríži, kde sa venoval štúdiu národohospodárskeho odboru. Začiatkom 30.tych rokov odišiel do Berlína a Londýna, kde absolvoval trojmesačné štúdium hospodárskych problémov konjukturálneho vedenia. Imrich Karvaš sa zapojil do riadenia národohospodárskych inštitúcii a bánk, v rokoch 1926 – 1930 bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory a od roku 1930 bol tajomníkom Zväzu slovenských bánk (až do roku 1933). Bol spoluzakladateľom Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorého generálnym tajomníkom bol od roku 1932. Tu pôsobil až do roku 1938. Od roku 1936 bol zároveň viceprezidentom Exportného ústavu v Prahe.

V roku 1937 podnikol cestu do USA a Kanady, prednášal na vysokých školách v New Yorku a krajanských (československých spolkoch) a študoval politiku Roseweltovej hospodárskej politiky. Po návrate pôsobil v rôznych funkciách a učil na Univerzite Komenského v Bratislave.

Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie 23.09.1938 nastúpil k vojenskej jednotke v Nitre. V deň jeho nástupu do kasární, prišiel z Prahy telegram, ktorý informoval, že sa Imrich Karvaš stal ministrom vlády generála Syrového. Karvaš smeruje do Prahy. Všetci zvýrazňovali dobré vyhliadky Československa na obranu nie len pre nedobytné pevnosti v pohraničí, ale aj celkovej vojenskej potencie, ktorou Československo v tej dobe disponovalo. Práve preto generálny štáb nemeckej armády neodporučilo priamy útok na Československo, pretože nastupujúci záložníci nemeckej armády, nemali dostatok zbraní a cvičili len s atrapami. Adolf Hitler sa rozhodol, dobiť Československo politicky. Nasledovala Mnichovská dohoda.  Po okupácii Československa boli niektoré nemecké jednotky vyzbrojené československými zbraňami a urýchlene precvičované na ich používanie. Tieto zbrane boli následne použité proti Poľsku.

Po obsadení pohraničných oblastí Československa sa Imrich Karvaš vracia spať do Bratislavy, kde pokračuje v prednáškach na Univerzite Komenského. V roku 1940 bol menovaný za riadneho univerzitného profesora. Vojna následne začala pohlcovať celú Európu. Imrich Karvaš sa zúčastnil ako hospodársky expert rokovaní súvisiacich s delením aktív a pasív národnej banky Československej po rozdelení Československa a nástupníctva Slovenského štátu. Až do konca vojny Nemecko nepriznalo žiadny podiel na devízových a zlatých zásobách Národnej banky Československej i keď podľa medzinárodného práva na to nárok bol. Podarilo sa však pre Slovensko dosiahnuť menovú a colnú samostatnosť , aj keď podľa dohody sa mohli podpisovať nové hospodárske zmluvy až po odsúhlasení Nemeckom.

V apríli 1939 ponúkol prezident Slovenského štátu Dr. Tiso Karvašovi funkciu guvernéra Slovenskej národnej banky aj napriek tomu, že Karvaš nikdy nepodporoval aktivity vládnucej Hlinkovej strany, nebol ani jej členom čo bolo v tej dobe nemysliteľné pre zastávanie tak vysokej štátnej funcie, bol slobodomurárom a jeho žena bola češka na čo mu Tiso povedal, že on potrebuje jeho odbornosť. Karvaš musel Tisovi sľúbiť, že nebude pri výkone svojej funkcie nijako politicky činný, čo aj dodržal. Za guvernéra bol vymenovaný 2. mája 1939 na dobu šesť rokov. Keďže sa stal vysokým štátnym úradníkom, v zmysle platného zákona sa automaticky stal členom Hlinkovej strany.

Od 26 apríla 1939 sa začali na území Slovenského štátu používať slovenské bankovky a mince. Pomery vo finančníctve na Slovensku neveštili však nič dobré. Zásoby valút činili len 126 tisíc korún. Zlaté zásoby boli nulové. K vytvorenie zlatého depozitu prispela zbierka občanov na takzvaný slovenský poklad. Zbierka sa organizovala v troch etapách od októbra 1940 až do augusta 1944. Každý darca, ktorý daroval cennosti v minimálnej hodnote 100 korún dostal oceľový prsteň s nápisom „Slovenský štát ďakuje“. Židia, ktorí prispeli do slovenského pokladu však tento prsteň nesmeli nosiť a neskôr im bol odobratý. Ďalším zdrojom slovenského zlata bola ťažba v Kremnických baniach. Išlo až o 3 000 kg zlata. Slovenská mena začala posilňovať aj na základe voľného obchodovania s neutrálnymi štátmi a v znevýhodňovaní slovenských podnikateľov, ktorí sa snažili exportovať do Nemecka. Týmto bolo preplácaných zo strany štátu len 50% hotovostných prostriedkov a zbytok bol nahradený poukážkami. Do rozvoja slovenského obchodu plynuli nemalé finančné prostriedky. Ďalším zdrojom do štátnej pokladnica sa stal majetok deportovaných židov, ktorý činil hodnotu 3 miliardy 187 miliónov 657 tisíc korún podľa vtedy vyhotovených súpisných hárkov.

Predseda vlády Slovenského štátu Vojtech Tuka, chcel židovské zlato a šperky vymeniť v zahraničí za valuty, čo sa na základe intervencie Karvaša napokon nestalo, keďže Karvaš vysvetlil Tukovi, že Slovensko by mohlo v očiach zahraničných partnerov vyzerať nedôveryhodne a amorálne (hlavne u Švajčiarov). Takto sa podarilo zachrániť po rôznych peripetiách celkovo 20 debien židovského zlata.

Historické fakty o financovaní SNP Imrichom Karvašom

Veľa vecí sa robilo tak, aby to vyzeralo inak. Keď sa v lete 1941 Karvaš dozvedel, že o niekoľko týždňov prídu zástupcovia nemeckej centrálnej banky (Deutche Reichsbank) z Berlína a odvezú 42 ton striebra z depozitu Slovenskej národnej banky, Karvaš nechal tajne striebro premiestniť do Kremnickej mincovne a následne nechal z neho vyraziť strieborné mince ktoré sa v zápätí distribuovali do obehu. 42 ton striebra reprezentovalo 42 miliónov korún.

Po bombardovaní Bratislavy sa pod zámienkou hospodárskej záchrany sa presunulo väčšie množstvo motorových vozidiel a pneumatík do stredných oblastí Slovenska. Začal sa presúvať i vojenský materiál, pohonné hmoty sa uskladňovali po železničných staniciach, veľká časť materiálu bola uskladnená Zemianskych Kostoľanoch, viedlo sa dvojité účtovanie a ani najvyšší vládny a armádny predstavitelia nemali prehľad o skutočných hospodárskych zásobách na Slovensku. Najvyšší úrad pre zásobovanie v júli 1944 rozhodol, zásobovať obyvateľstvo prídelovými potravinovými článkami na 3 mesiace dopredu (august, september, október). Započala podpora pre Slovenské národné povstanie. Z filiálky banky v Banskej Bystrici Karol Markovič uvoľňoval finančné prostriedky pre partizánske oddiely, ešte pred 29. Augustom 1944 (teda ešte pred termínom vypuknutia povstania). V polovici augusta 1944 dal Karvaš Ursínymu 300 tisíc korún na financovanie Slovenskej národnej rady a 100 tisíc pre partizánsku jednotku na hornej Nitre.

Hotovosť vo filiálkach sa pohybovala medzi 100 až 300 miliónmi korún. Ani trojnásobok tejto sumy by nezabezpečilo povstanie. Muselo sa siahnuť na rezervy národnej banky. Aby tieto finančné prostriedky bolo možné premiestniť, použila sa stará zámienka. Ochrana pred bombardovaní. A tak sa peniaze začali premiestňovať do Ružomberka, kde boli trezory s revolučným uzamykacím systémom ktoré zabezpečovali, že sa v prípade krízy nedali otvoriť. A v Banskej Bystrici, teda nie príliš ďaleko od Ružomberka sa nachádzalo hlavné velenie povstaleckej armády. Avšak premiestnenie tak veľkého množstva peňazí na jediné miesto by pritiahlo pozornosť UŠB alebo Gestapa, preto KARVAŠ ako maskovací manéver nariadil, presúvať debne s peniazmi z miesta na miesto. Od zimy a na jar 1944 sa dali premiestnilo celkovo 4 miliardy korún. Najvyššia hotovosť prišla 2. mája 1944 do Banskej Bystrice vo výške 2,4 miliardy a ďalšie peniaze v priebehu júna a augusta 1944. Výsledkom tejto hry bolo to, že 30 augusta 1944 mala povstalecká armáda vo filiálke v Banskej Bystrici k dispozícii celkovo 3 milardy 541 398 tisíc korún slovenských. Teda dve tretiny celoslovenských zásob peňazí. Vo Švajčiarsku bolo ešte pred povstaním uschovaných pre potrebu budúcej povojnovej vlády 7 300 kg zlata.

Na jar 1944 nechal Karvaš vyhotoviť zlaté tehličky z olova a falošné bankovky a celé to uložil v trezoroch v Slovenskej národnej banke. Keď nemecké vojská opúšťali Bratislavu generál Hefler nariadil odniesť z bratislavských trezorov všetko hodnotné. Nikto z komanda, ktoré sem prišlo drancovať si falzifikáty nevšimol. Naložili všetko do áut a opustili Bratislavu. Týmto spôsobom Karvaš uchránil časť slovenského zlata , ktoré zostalo uchované v špeciálnych nedobytných trezoroch na Štúrovej ulici.

Mesiac bojov v SNP stál 240,5 milióna korún.

Všetky výbery povstalcov boli riadne zaevidované. Avšak sa stratilo 313,4 milióna, ktoré vybrali v 18 debnách žandári z partizánskej brigády Branislav tesne pred obsadením Banskej Bystrice. Pri ústupe na Staré hory padli debny s peniazmi do rúk Nemcom. Nemci z 18 bední však odviezli len 17, pretože sa jedna bedňa stratila, v ktorej bolo 45 miliónov korún. Zistilo sa, že žandári ktorí mali na starosti stráženie týchto peňazí okolo 30. októbra túto bedňu ukryli. Obsah bedne sa pravdepodobne rozkradol, aj napriek tvrdeniam, že obsah bol spálený, našlo sa v peniazoch a predmetoch vyšetrovaním 6 miliónov korún.

Revízia Banskobystrickej banky po potlačení povstania vyčíslila chýbajúcu sumu na 481 miliónov korún.

5 januára 1945 po predošlom zatknutí gestapom, bol Karvaš prevezený do Berlína. 27 februára predstúpil Karvaš pre súdny tribunál. Rozsudok znel, trest smrti obesením za organizovanie povstania na Slovensku. Termín vykonania rozsudku bol na osobnom rozhodnutí Himlera. 7 apríla 1945 bol Karvaš premiestnený do koncentračného tábora Flossenbürg. Po ôsmich dňoch bol transportovaný do Dachau. Tu bol pričlenený k politickým väzňom. Tu sa stretol s významnými osobnosťami tej doby, ako napríklad s genrálplukovníkom Thomasom Halderom, ktorý viedol útok proti Sovietskemu zväzu, synovcami Winston Churchill, ríšskym ministrom financií, celým gréckym generálnym štábom, so synovcom Molotova, s rakúskym kancelárom a ďalšími politickými väzňami. Nakoniec sa Karvašovi podarilo pád veľkonemeckej ríši prežiť. Zhodou udalostí a šťastných náhod. Po vojne sa Karvaš vrátil 30. Júla 1945 do Bratislavy. Znova začal vyučovať na univerzite Komenského. V roku 1946 sa stal dekanom právnickej fakulty.

V roku 1948, keď sa dostali komunisti k moci, mal Karvaš 45 rokov. Odmietol spolupracovať s komunistami a to sa mu stalo osudným. 19. mája 1949 bol Karvaš zatknutý štátnou bezpečnosťou a bol obvinený z velezrady. 30. Júla 1949 odsúdený na trest ťažkého žalára na 2 roky. Po návrate z väzenia domov prišiel ďalší trest. Nemohol sa zamestnať . Ako buržuázny element bol vysťahovaný i s rodinou z Bratislavy do Tatranskej Lomnice, kde prežil následne 6 rokov so synom a manželkou. V roku 1957 sa opäť vracia do Bratislavy a pracuje v zväze invalidov. 26.5.1958 bol opäť zatknutý. Odsúdený za velezradu na 17 rokov.

V roku 1960 bol amnestovaný a v 1968 bol úplne rehabilitovaný. Prijal ponuku pomôcť svojimi radami národnému hospodárstvu v období pražskej jari.

Zomrel vo veku 78 rokov v Bratislave na svoj už v poradí tretí infarkt.

Dobro a pravda zvíťazí nad zlom a nenávisťou

Zo životného príbehu Imricha Karvaša je jasne vidieť, akými etapami vývoja ľudskosti, politickej mentality, politickej kultúry, mamonu, túžby po moci, strachu z odhalenia amorálnych aktivít našich politických predstaviteľov prešli naše dejiny, najprv prvej Československej republiky, vojnového Slovenského štátu, protektorátu Čechy a Morava, až po nástup komunistov v roku 1948 cez Pražskú jar, roky normalizácie a nežnú revolúciu. Imrich Karvaš, človek, ktorý dokázal za každej politickej garnitúry so cťou vždy zachovávať svoje morálne a profesionálne hodnoty, bez politickej príslušnosti, mučený gestapom, odsúdeným nemeckým súdom na smrť a napokon  odsúdený i komunistickým režimom k ťažkému žaláru za velezradu, je skutočne na zamyslenie. Známa fráza dobro a pravda zvíťazí nad zlom a nenávisťou sa pre mňa začína stávať akýmsi klišé. Dúfam, že sa takéto dejiny už nikdy nezopakujú a takýchto ľudí, akým bol Imrich Karvaš by sa malo do nášho národa narodiť čo najviac, aby slúžili svojmu národu a aby ich národ aj za to velebil počas ich celej životnej ceste na tomto svete.

Slovenská televízia RTV odvysielala 16. augusta 2014 dokument s názvom Odchádzanie, ktorý sa snaží oživiť príbehy posledných žijúcich vojakov - účastníkov SNP. Niektorí z nich po potlačení povstania skončili v zajateckých alebo koncentračných táboroch. Dnes mnohí sú zabudnutí, často živoria a žijú zväčša na okraji záujmu našej spoločnosti. Dožívajú v domovoch dôchodcov, alebo na vidieku a pasujú sa so životom s neprispôsobivými občanmi, alebo s chudobou. Významne sa ich dotkla zmena politického režimu rozpadom Československa. Skončil politický režim, ktorý sa o nich ako tak staral a nový režim si na nich spomenie zväčša vo volebnom roku pri oslavách SNP. Novému Slovensku ide predovšetkým o reformy v ktorých sa strácajú osudy zostarnutých bojovníkov SNP. Film sleduje ich súčasnosť, obyčajný život v spomienkach na SNP s pohárom na šampanské, plného kalnej vody.

Vo filme odznelo z úst jedného z priamych účastníkov bojov v SNP nasledovná veta. Veta vyrieknutá v hneve, ktorou dáva jasne na javo, že nebojovať za povstanie by bol neodpustiteľný hriech: "No to si myslím, že keď nejaký boh by mi povedal, že to bolo na hovno tak mu dám takú na papuľu, že sa posere."

Úryvok z tohoto filmu som našiel na youtube s neuveriteľnou reakciou:

"Ja by som dal na papuľu jemu, lebo absolútne nevedel ani za čo bojuje! Len sa hrnul do vojny lebo sa nechal zviesť rečičkami židovských komisárov a kadejakých boľševických darmožráčov. Partizáni boli sprostí roľníci z kopaníc čo nemali ani šajn o tom čo sa okolo nich deje. Nechali sa ľahko zmanipulovať komunistickým čechoslovakistickým vedením SNP a čakali na Rusov. V podstate Rusom odovzdali našu krajinu a tým pádom i jej zničenie. Sa pozrite dnes co je zo Slovenska! "

Zdroj citátu: youtube.com

Sto ľudí, sto chutí. Hovorí sa. Ale asi by si mala každá generácia prejsť svojou vojnou. Aby si každý z nás na vlastnej koži zažil hlad, biedu, strach, zúfalstvo, týždne bez vody, bez tepla, oblečenia a krvou na rukách. Ak sa na to pozeráme v televízii, nepríde nám to  hrôzostrašné. Ak sa na to pozeráme v médiách, vynára sa nám z toho len akýsi obraz, než skutočná realita. A možno takýchto ľudí, akými je i človek s daným výrokom, žijú na Slovensku tisíce. Možno desaťtisíce. A možno za nejaký čas znova budú po námestiach pochodovať Slováci v čiernych uniformách a ostatní sa na to budú pozerať. Ako keby to bolo v televízii. Na obraz, ktorý je niekde strašne ďaleko. Mimo nás. Mimo mňa. Mimo teba. Mimo našich starých otcov. Mimo nášho svedomia. A možno by sme 29. augusta už nestáli v rade na párok v rožku pred stánkom s občerstvením, ako na dožinkoch, ale stáli by sme v nemom úžase so cťou pred tvárami ľudí, na ktorých je ešte stále vidieť naše dejiny. Ak by sme to prežili.

Dva citáty z uvedeného dokumentu na záver

"Za čo sme bojovali? Že sme teraz slobodní? Čo z toho máme, že sme slobodní. Veď sa na vás vykašlú, že ste boli v povstaní. Načo si tam išiel? No tak ďakujem pekne keď to takto povie národ bojovníkom. No načo ste bojovali? Na čo ste tam išli? Kto vám kázal?! Na slobodníka ma povýšili. Na čo mi je to. To malo byť hneď. Na začiatku a nie teraz na konci keď už do hrobu hľadím. "

"Keby bola uzákonená eutanázia, tak prvý môj krok ktorý by bol, požiadať o eutanáziu. A odísť z tejto spoločnosti preč ešte pri plnom vedomí môjho mozgu."

Životné príbehu účastníkov bojov v Slovenskom národnom povstaní

Keď vypuklo SNP bol som na Dukle v dvoch východoslovenských divíziách. Keď generál Malár zradil a tieto divízie boli rozpustené, zobral som guľomet a peši cez vrchy som šiel domov. Do Klenovca som prišiel 15. septembra. Doma som svoj guľomet skrýval pod posteľou. Keď som sa zapojil do povstania, nasadili nás do Rimavskej Bane. Po ústupe do Kokavy sme boli prevelení na Chorepu, kde sme mali nasadeného nemeckého špióna Bartáka, ktorý ma chcel nad Kokavou zastreliť. Ale nepodarilo sa mu to. A tak som pokračoval v boji s partizánmi. Keď ma zajali Nemci, odvliekli ma na práce a potom do Rakúska. Po vojne som sa peši vrátil domov. Mal som vtedy 22 rokov.

Pavel Antal

Za branca som bol odvedený 8. marca. Koncom marca som dostal povolávací rozkaz narukovať do Brezna. Hneď nás zobrali z kasární, kde sme mali trojdňový výcvik a po týždni sme už chodili na partizánske akcie. Veliteľom partizánskeho hnutia bol Jegorov. Partizánsku činnosť sme vykonávali v Nemeckej Ľupči, Liptovskom Mikuláši a v Liptovských Vlachoch. V polovici septembra naša partizánska skupina napadla nemeckú vojenskú kolónu, ktorá išla z Liptovského Mikuláša do Ružomberka. Vyradili sme veliteľské auto a zároveň sa nám podarilo vyradiť aj 45 nákladných áut, ktoré prevážali vojenský materiál z Mikuláša do Ružomberka. V ďalšom období partizánska skupina bola premiestnená z Prašivej do Necpal, kde pôsobil náš partizánsky štáb. Začiatkom októbra nás napadli Nemci, ktorí išli od Mošoviec. Ubránili sme sa a prešli sme do Gaderskej doliny, kde sme robili prieskum. V horárni tam sídlil nemecký štáb. Náš partizánsky veliteľ určil štyroch prieskumníkov, medzi ktorými som bol aj ja, aby sme urobili prieskum, kto je ubytovaný v horárni. Prieskum robili dvaja Slováci a dvaja sovietski partizáni. Sovietski partizáni zbadali, že sú natiahnuté telefónne linky a zistili sme, že sú tam Nemci. Vystrelili sme na nich a tak vyšiel nemecký kapitán. Chcel vyskočiť oknom, ale Rus mu zaprel automat na hrudi a spýtal sa: "Kudá, kudá?" Nemecký kapitán na výzvu povedal: „Partizáni sú dobrí ľudia.“ Zobrali sme ho k sovietskemu veliteľovi. Jeden sovietski partizán vedel po nemecky a tak sa ho opýtal, čo tu robí. Odpovedal, že bojuje za Hitlera. Prezradil, že dvadsať nemeckých vojakov chodí z jednej strany na druhú. A tak sme mali šťastie, že sme sa s nimi nestretli. Po výsluchu sme ho zobrali na štáb do Necpal a potom do Banskej Bystrice. Nad Vyšnou Bocou sme pôsobili až do príchodu sovietskej armády. Naša partizánska skupina mala vysielačku aj príjímačku. Poslali sme avízo do Kyjeva, že sme sa spojili. Hlavný partizánsky štáb nás vyzval, aby sme sa hlásili na hlavný partizánsky štáb. Bolo nám povedané, že budeme absolvovať parašutistický výcvik. Potom nás mali lietadlami odviezť na Kutnú Horu a tam sme mali pokračovať v partizánskej činnosti. Po príchode do hlavného štábu v Kyjeve nám najvyšší veliteľ generál Trokár povedal, že sa mení rozhodnutie a nemusíme ísť na Kutnú Horu, lebo situácia na fronte sa zlepšila. Hlavný partizánsky štáb rozhodol, že podľa národností pôjdeme každý k svojej armáde. My sme šli k 1. československému armádnemu zboru. Ja som sa dostal do dôstojníckej školy, kde som bol do apríla 1945. Povýšený som bol na podporučíka a pridelený na front do Žiliny. S frontom sme potom pokračovali až do Vsetína na Morave. V našej partizánskej skupine bol aj partizán španielskej národnosti, ktorý obsluhoval vysielačku. Volal sa Armando Herero Palensduela. Po vojne bol raz na návšteve Československa a spolu sme prešli po tých miestach, kde sme bojovali.

Ján Karoly

Rozsiahly dokumentárny film s názvom: Financoval som Slovenské národné povstanie.

{youtube}3zIubJahMfk{/youtube}