ČSR vojnové roky 1940 - 1949 - RetroMánia

Slovenská armáda 1938 - 1945

2026-05-07T11:20:00+02:00

V marci 1939 Slováci získali vlastný štát a s ním i vlastnú armádu, ktorá už krátko po svojom vzniku musela v takzvanej Malej vojne vzdorovať útoku maďarských vojsk. O niečo neskôr, sa Slovenská armáda už zapojila v podriadenosti Wermachtu do druhej svetovej mocnosti na strane Nemecka. V septembri 1939 sa zúčastnila na ťažení proti Poľsku. U obyvateľstva sa tieto vojenské ťaženia na proti našim severným susedom nestretla s jednoznačne pozitívnou odozvou u slovenského obyvateľstva. Aj keď na druhej strane, Slovensku sa navrátilo niekoľko spišských, oravských a kysuckých obcí, ktoré Poľsko anektovalo v rokoch 1920 a 1938. Najvýznamnejšie sa slovenská armáda zapájala vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Na východnom fronte aktívne bojovala od 24. júna 1941 do 1. júna 1944. Časť príslušníkov slovenskej armády sa zapojilo do diania aj v Taliansku, kde od jesene 1943 boli nasadení do opevňovacích a rekonštrukčných prác. Slovenská republika vyhlásila v decembri 1941 vojnu aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii, ale do bojov proti západným mocnostiam sa slovenskí vojaci zapojili len okrajovo, najmä pri obrane Bratislavy a ďalších miest počas náletov spojeneckých bombardérov. No nie všetci príslušníci slovenskej armády sa však zmierili s rozpadom Československej republiky a vznikom Slovenského štátu čo následne prerástlo do príprav a realizáciu ozbrojeného povstania, ktoré vypuklo 29. augusta 1944, ktoré dnes poznáme, ako Slovenské národné povstanie. Aj keď po dvoch mesiacoch utrpelo zdrvujúcu porážku, natrvalo sa zapísalo do slovenských dejín. A ak by nevzniklo, skončili by sme po ukončení druhej svetovej vojny na strane porazených.

V posledných mesiacoch existencie prvej Slovenskej republiky bola slovenská armáda, známa tiež ako Domobrana, a bola plne podriadená nemeckému veleniu. Ťažisko jej činnosti už nespočívalo v boji, ale v opevňovacích prácach, strážnej službe a evakuácii obyvateľstva z frontového pásma.

Generáli a dôstojnícky zbor československej armády v roku 1938

Kategória	Hodnosť	V armáde celkovo	Z toho Slovákov
Generál	Armádny generál	5
	Divízny generál	29	1
	Brigádny generál	83
Spolu		139	1
Vyšší dôstojník	Plukovník	752
	Podplukovník	941	2
	Major	1429	11
	Štábny kapitán	2834	61
Spolu		5956	76
Nižší dôstojník	Kapitán	1307	46
	Nadporučík	1517	57
	Poručík	4066	256
Spolu		6890	359
Všetko spolu		12985	436

Zdroj: Wikipedia

Snehuliak chodí po vinšovačke

2024-12-24T10:11:19+01:00

Vianočná básnička z roku 1943

Hen od lesov posol beží, na hlave má čiapku, iste dar ten od Ježiška dostal na pamiatku.
V očiach svieti čierny uhol, smolničky to zuby, raz je tenký ako cverna, a raz Jak peň hrubý.
Bunda kryje biele telo, iste je z barana, kade beží, zdvihne krídla vrana poľakaná.

V ruke z briezok bielolícich papieriček stíska, novoročný pekný vinšík spievajú vetriská.
Biely panák zrazu sťa stĺp v bežku svojom stane, a už počuť vinšovačku hen na každej strane.
— Vinšujem vám nový rôčik, všetkým: veľkým, malým. Od polnoci zapadol môj, preňho ťažko žialim.

— Zo srdca vám želám radosť a čím viacej snehu, pokĺžte sa až do chuti do údolia s brehu.
— Sane, lyže, korčulienky, ľúbte v roku novom. A teraz už musím ďalej. Ostávajte sbohom.

Zima (1943)

Už je zima, už je tu, koniec hrám a výletu. Biely sniežik pokryl polia sánkovačka deti volá

Biele pole, biley dom, biela lúka, biely strom, vše zo snehu, všetko z ľadu rozveselí chasu mladú.

Dole sane, s klína, hen budeže to radosť len! Sánkovačka nás už čaká, snehu nech sa nik neľaká!

Zdroj: SRDIEČKO (1943, príloha časopisu Ústrednej charity na Slovensku: CARITAS).

Milkina škola (básnička z roku 1933)

2024-12-28T16:11:09+01:00

Malá Milka celé leto dobre sa bavila.
So všetkými deťmi z dvora rada sa hrávala.
Prázdniny však sa minuli, — ako to vždy býva — a na deti z okien školských zas povinnosť kýva.
Ticho je na veľkom dvore, Milka sama chodí, mladučká je, nuž, do školy ju ešte nevzali.
Rozmýšľajúc chodí sem-tam: čo by mala začať, aby čas lepšie utekal?
Bude sama sa hrať.
Keď je škola, nech je škola. Môže byť i doma. Prečo by nemohla knihy mať i ona?

Sobrala čo mohla v byte, na dvor vynášala a do radu svoje bábky pekne posadila.
„Čo by som len hola žiačka? Učiteľka budem! Čo tie bábky majú vedieť toľko iste že viem."
Tak mudruje a na stenu píše čiry-čary: „No, dievčatá, pozor dajte, to je á, a to zas i!"
Prísne sa díva na „triedu", špúli si ústočká: „Počty tiež musíte vedeť, hľa : to je jednička!"
Keď už hodne načarbala, vzala malý zvonec: „Cing-ling, vyučovaniu je milé deti — konec."

Zdroj: Novinôčky (1932 - 1933).

Vlakom zo Slovenska do Poľska cez Východné Karpaty - Lupkovským železničným tunelom

2019-12-10T13:41:32+01:00

Železničný tunel v Łupkówe leží medzi železničnými stanicami Medzilaborce (za socializmu konečná stanica nočného rýchlika Laborec z Prahy) a Łupków (Poľsko). Prvý návrh železničnej trate na trase Medzilaborce do osady Stary Łupków pochádza z roku 1854. Prvé návrhy sa začali plánovať v roku 1866. Železnica mala ísť údolím rieky Laborec a hrebeňom Karpát pri Lupkove. Karpatský hrebeň mal byť prekonaný údolím Vydranky popod Lupkovský priesmyk až do osady Stary Łupków v Haliči. Veľké prevýšenie si vyžadovalo budovať trať s výrazným stúpaním a najvyššiu časť hrebeňa bolo potrebné prekonať 461 metrov dlhým tunelom. Tunel leží z časti na poľskom a z časti na slovenskom území (hraničná čiara vedie cez tunel). Tunel bol vybudovaný ako dvojkoľajný a tunelom sa začalo premávať od 12. júna 1873. Do prevádzky bol odovzdaný 31.5.1873. Pomenovaný bol podľa neďalekej obce Lupków.

Stavba sa začala pod vedením hlavného inžiniera Rudolfa Gunescha. Úloha výstavby bola náročná, pretože sa započalo bez dostatočného geologického prieskumu na ktorý neboli peniaze. Pôvodný projekt počítal s dĺžkou tunela 750 m a spolu s predzárezmi hlbokými až 20 m sa z neho malo vyťažiť 350 000 m³ horniny. Harmonogram prác predpokladal dobu výstavby na 3,5 roka. Dĺžka úseku medzi stanicami Medzilaborce a Łupków je 15,613 km, z toho 14,547 km trate leží na slovenskom území. Maximálne stúpanie dosahuje 26 ‰. Železničná trať v tuneli má stúpanie 22 ‰ a dosahuje nadmorskú výšku 655 m n. m. Šlo teda o smelé technické plánovanie, pretože ak to tak nazvem, severovýchodná časť (dnešného Slovenska) bola v dobách monarchie bohom zabudnutá krajina bez ciest a bez potrebnej stavebnej infraštruktúry s nízkou úrovňou pracovnej sily a chorobami (počas výstavby vypukla epidémia cholery, čo zapríčinilo, že robotníci zo stavby začali hromadne utekať). 31. mája 1874 sa podarilo dokončiť strategicky mimoriadne dôležitú 1,6 km dlhú železničnú trať Habsburskej monarchie s tunelom šírky 8,2 m a výšky 6,3 m. Pred tunelom, nad obcou Palota, bola vybudovaná správna budova Uhorskej spoločnosti, ktorá v povojnových rokoch ČSR bola využívaná štátnou správou, ako colnica a stanica finančnej stráže. Tunelom prešiel roku 1880 cisár František Jozef špeciálnym vlakom na návštevu Haliče a v čase prvej svetovej vojny potom tisícky vojakov vrátane Švejka (Haška) na východný front. Na hlavnej stanici v Humennom dodnes stojí bronzová socha tohoto literárneho hrdinu (v životnej veľkosti). Po tejto trati sa vrátil do čiastočne oslobodeného Československa špeciálnym vlakom z Moskvy i prezident Edvard Beneš.

V rokoch 1882 - 1920 bola celá trať dvojkoľajná, po rozpade Rakúsko - Uhorska bola na základe Trianonskej zmluvy z 4.6.1920 druhá koľaj z Michaloviec, až za tunel do Lupkova demontovaná a dopravné toky zo severojužného smeru zmenil na východozápadný a železnica na tomto úseku stratila svoj strategický význam. Tunel zažil vo svojom období niekoľko dramatických udalostí. Počas I. svetovej vojny bol v zime 1914 zavalený ustupujúcou rakúsko-uhorskou armádou, v roku 1939 bol zatarasený poľskými ženistami, brániacimi prístup do tunela nemeckej armáde. Nemci ho v roku 1943 opravili a opätovne využívali na prepravu vojenskej techniky na východný front. Pred postupujúcou Červenou armádou bol tunel o rok neskôr opäť zatarasený, podmínovaný a vyradený z vlakovej prepravy. Červená armáda prekročením priesmyku v októbri 1944 (aby sa zabezpečilo zásobovanie vojsk na fronte počas karpatsko-dukelskej operácie) trať prebudovala (až do stanice Humenné) na širokorozchodnú povrchovú železnicu (obchádzajúc zatarasený tunel). Po skončení 2. svetovej vojny tunel odmínovali a obnovili (v auguste 1945 prišla do Medzilaboriec z Leningradu stavebná brigáda “Putrem”). Celá trať až do Humenného bola následne prebudovaná na štandardný rozchod koľají (1435 mm). Tunel bol znovu otvorený 7. novembra 1946 (oficiálne uvedenie do prevádzky 7.11.1946) . K tejto príležitosti bol vypravený špeciálny vlak. Trať sa až do 70.rokov 20. storočia v podstate oficiálne nevyužívala aj keď cez tunel jazdili sporadicky vlaky osobnej prepravy až do roku 1977 a následne v roku 1988 bola úplne zastavená i nákladná preprava (nákladnú dopravu za socializmu predstavovalo hlavne poľské uhlie smerom na Balkán). Po rekonštrukcii v rokoch 1995 - 1996 bol tunel znova sprístupnený a osvetlený, konkrétne pre nákladnú dopravu 3.6.1997 (otvorený železničný pohraničný prechod Medzilaborce - Lupków) . Osobná doprava cez tunel bola obnovená 27.6.1999. Počas sezóny, od 30. júna do 2. septembra 2 x denne v sobotu a 1 x v nedeľu z Medzilaboriec jazdí cez tunel moderná poľská motorová súprava. Tunel je osvetlený a krátko na to už vlak stojí v prvej poľskej stanici Lupków. Veľká stanica s piatimi koľajami a svietiacimi semaformi, nikde však žiadna obec ani mesto. Pôvodná osada Stary Lupkow s lemkovským obyvateľstvom zanikla krátko po druhej svetovej vojne počas bojov s banderovcami a v rámci presídľovacej a vyhladzovacej akcie Wisla. Cesta vlakom stála jedno euro (4,40 zlotých).

Zdroj: wikipedia

Československí socialistickí prezidenti

2019-02-09T16:21:19+01:00

Osudy socialistických prezidentov v Československu. Od Klementa Gottwalda po Gustáva Husáka, ich súkromný život, politická kariéra, činy v úrade prezidenta - všetko vo filmovom dokumente Českej televízie.

Klement Gottwald (14.6.1948 – 14.3.1953)

Antonín Zápotocký (21.3.1953 – 13. 11.1957)

Viliam Široký (13. – 19.11.1957)

Antonín Novotný(19.11.1957 – 11. 7.1960 – 22.3.1968)

Jozef Lenárt (22. – 30.3.1968)

Ludvík Svoboda (30.3.1968 – 28.5.1975)

Gustáv Husák ((29.5.1975 – 10.12.1989)

Marián Čalfa (10 – 29. 12.1989)

Václav Havel(29.12.1989 – 29.3.1990)

Prezidentský plat

Koľko brali kedysi československý prezidenti?

T.G.Masaryk prvý prezident Československej republiky mal v roku 1918 vrátane náhrad 83 200 československých korún mesačne a plat nepodliehal zdaneniu. Priemerný zamestnanec si v roku 1918 zarobil mesačne okolo 200 československých korún. Koncom 20. rokov 20. storočia bral prezidentský úradník 1 300 Kčs, začínajúci učiteľ a zamestnanec v priemysle okolo 600 Kčs. Priemerný plat v tomto období bol asi 900 Kčs.
Klement Gottwald a Antonín Zápotocký brali zhruba po 240 000 korún mesačne. Priemerný hrubá mzda za ich prezidentovania bola 823 korún. Od roku 1955 asi 1 278 korún. Gottwald ma 292 krát vyššiu mzdu, ako bol priemer v Československu. Priemerná mzda v Československu v roku 1965 bola 1 493 korún. Prezident Novotný si sám sebe znížil plat z 240 000 korún mesačne na 170 000 korún. No i tak bol jeho plat vyšší 144 krát, než priemerná mzda jeho spoluobčanov.
Predposledný socialistický prezident Gustáv Husák (o jeho plate v čase písania tohoto článku nie sú k dispozícii žiadne informácie) odišiel do dôchodku (1991) so sumou (dôchodku) 3 800 Kčs (mesačne). Priemerný dôchodok sa v tom období pohyboval vo výške 2 000 Kčs.

Hľadanie strateného času - cesta okolo ČSR - alebo z Prahy do Prahy

2019-03-01T10:06:06+01:00

V tomto článku sa vydáme za pomoci filmových záberov cestopisného filmu naprieč ČSR (1923) s názvom „Cesta kolem republiky“, kameramanom Jindřichem Brichtou, Cestu absolvovali kabrioletom značky Praga a posádky v zložení troch mužov a jednej ženy filmovala krajinu, mestá, obce, historické pamiatky, priemysel i ľudí. Cesta po republike trvala 5 týždňov. Filmový projekt financoval - filmový ústav Comenius. Cesta začala v Prahe, nasledovali západné Čechy, severné a následne východné Čechy, potom cez Olomouc, Opavu na sever a následne východ Slovenska, Košice, následne do Bratislavy, Brna a Jihlavy.

{youtube}kxw1wBw_mX0{/youtube}

{youtube}7m3Om9ET8MM{/youtube}

Zo Slovenska do Prahy

{youtube}8c5Up1ezJys{/youtube}
1949 autom zo Slovenska do Prahy 8mm film

Slapská priehrada

2019-02-23T10:25:01+01:00

Slapská priehrada je vodná nádrž na rieke Vltava v okresoch Praha-západ a Příbram. Táto piata najväčšia česká vodná nádrž je súčasťou Vltavskej kaskády a nesie názov podľa obce Slapy, na ktorej území hrádza stojí. Bola vybudovaná v rokoch 1949 – 1955 a okrem protipovodňovej ochrany slúži aj na vylepšovanie prietokov Vltavy, pokrytie odberov vody pre priemysel a výrobu elektrickej energie. Prvé rozhodnutie o výstavbe tohoto vodného diela pochádza už z roku 1933. Realizácia stavby započala až v roku 1949 už s novo vypracovaným projektom (pôvodný plán z roku 1933 vychádzal s vybudovaním hrádze ešte pred poslednou zatáčkou terajšieho riešenia) . Na začiatku realizácie projektu bolo nutné odviesť z budúceho staveniska vodný tok cez novovybudovaný tunel v skalnom podloží. Na stavbe priehrady bolo spotrebovaných 350 000 m³ betónu, 40 000 vagónov kameňa, 6 300 vagónov piesku a 5 800 vagónov cementu. V apríli 1954 sa započalo s napúšťaním samotnej priehrady vodou. V októbri 1954 bola spustená prvá z troch vodných elektrických turbín Slapskej elektrárne. Po úplnom napustení priehrady (1954) bola na priehrade spustená i lodná doprava.

Technické údaje :

Poloha	49,4° s. š., 14,2° v. d., 271 m. n. m
Plocha	1392 ha
Objem	270 mil. m³
Najväčšia hĺbka	53 m
Výška hrádze	70 m
Dĺžka hrádze	360 m

Malá vodná elektráreň v Ľubochni

2019-02-16T10:57:50+01:00

Malá vodná elektráreň nachádzajúca sa v katastrálnom území obce Ľubochňa (okres Ružomberok) bola postavená v rokoch 1903 - 1904 a jej primárnou úlohou bolo napájanie lesnej úzkokoľajnej železničky na zvoz dreva. V tej dobe patrila medzi stredoeurópske unikáty. Aj dnes patrí medzi unikát pôvodnou zrekonštruovanou technológiou na výrobu elektrickej energie. V roku 1966 bola elektrárnička zatvorená, pretože hlavný odberateľ - lesná železnička bola zrušená a ustúpila v zvoze drevnej hmoty z Ľubochnianskej doliny nákladnej automobilovej doprave. Jej opätovné oživenie sa napokon podarilo až súkromnému investorovi, ktorý v roku 1993 po komplexnej rekonštrukcii jej vdýchol opäť život. S finančnou podporou Františka Bobáka sa podarilo elektráreň vrátiť do prevádzky so súčasným výkon 22 kW a elektráreň pracuje dodnes.

Okrem toho že hydroelektráreň napájala úzkorozchodnú železničku, poháňala i pílu a osvetľovala obec i kúpele v Ľubochni. Majiteľom a prevádzkovateľom hydroelektrárne boli Uhorské kráľovské lesy. Pre výrobu elektrickej energie slúžia dve turbíny od rakúsko-uhorskej firmy Ganz Budapešť. Obe turbíny v prvopočiatku neboli umiestnené v budove telesa elektrárne, tak ako je tomu dnes, ale boli voľne postavené vonku. Budova sa pristavila až neskôr. Pre napájanie elektrárne vodou boli vybudované dve priehrady – Vyšný a Nižný Tajch. Voda k elektrárni priteká prívodným kanálom z riečky Ľubochnianka dlhým 392 metrov s kamenným obložením. Odpadový kanál má dĺžku 288 metrov.

Pohľad na budovu elektrárne z konca minulého storočia.

Pohľad na vodné turbíny od rakúsko-uhorskej firmy Ganz Budapešť.

Výkon elektrárne bol na dobu v ktorom elektráreň slúžila dostačujúca. Elektrické vedenie popri trati slúžilo aj na napájanie elektrickou energiou niektorých samôt v Ľubochnianskej doline. Výkyv napätia s rozvojom obce Ľubochňa pri prechode elektrickej lokomotívy bol citeľný. Jeden z obyvateľov Nižného Tajchu v roku 1962 spomína:

„Z elektrárne boli natiahnuté drôty popri celej železnici až k nám. Aj my sme mali odtiaľ elektrinu. Keď šla lokomotíva nahor, postupne nám brala výkon a podľa toho, ako zhasínala žiarovka, sme vedeli, ako je ďaleko. Bohvieaký výkon to nebol. Mohli sme buď svietiť, alebo počúvať rádio. Ako išla lokomotíva hore, tak nám to vypadávalo…“

Historické informácie o lesnej železnici: Ľubochnianska lesná železnica

Ľubochňa bola osídlená už v stredoveku, ale jej skutočná história sa začína písať až v 19. storočí, kedy sa za Rakúska Uhorska stáva kúpeľnou zónou bohatých. Ľubochňa sa pýši faktom, že cez ňu viedla prvá elektrifikovaná lesná železnica v strednej Európe. Z historického pohľadu môžeme Ľubochňu pokojne nazvať druhou Tatranskou Lomnicou, pretože obe obce zakladal ten istý gróf. V Ľubochni sa dnes nachádza jediný národný endokrinologický a diabetologický ústav na Slovensku a patrí medzí architektonické i liečebné skvosty nášho národného dedičstva. Ľubochňu navštívil i Pavol Országh Hviezdoslav. Ľubochnianska dolina je najdlhšou slovenskou dolinou (má viac, ako 20 km) . Pre milovníkov cyklistiky je to skvelý relax. Dvadsať kilometrov do mierneho kopca po asfaldke a naspäť rovnakých dvadsať kilometrov na "voľnobeh". Dolina je plná húb, medveďov i rysov. V doline existuje veľké množstvo odbočiek s nádhernými vôňami, studničkami (minerálnym prameňom v Rakytove) , lúkami a dokonca tu nájdete naše jediné veľké jazero Veľkej Fatry.

{youtube}vBRcFM9_25o{/youtube}

Zdroj: Poznámky pána Bavora

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci

2018-12-18T16:06:24+01:00

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (zaužívaná skratka: RVHP, rusky: Совет Экономической Взаимопомощи) bola mnohostranná medzištátna hospodárska organizácia, prevažne východoeurópskych socialistických krajín, v rokoch 1949 až 1991 so sídlom v Moskve (ZSSR). Vznikla 5. - 8. januára 1949 v Moskve. Zakladajúcimi štátmi sa stali ZSSR, Poľsko, Československo, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci vznikla za účelom koordinácie hospodárskeho vývoja členských krajín na princípoch centrálne plánovanej ekonomiky. Zo súčasného pohľadu sa dá konštatovať, že v popredí stáli aspekty mocenské, so snahou o vytvorenie hospodársky, politicky i vojensky jednotného bloku krajín takzvaného socialistického tábora. RVHP umožňovala svojim členom rozvoj obchodu a medzinárodnej hospodárskej spolupráce. RVHP sa mala stať protiváhou Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorá bola založená účastníkmi krajín, ktoré prijali takzvaný Marshallov plán.

RVHP sa najprv týkala len obchodu, neskôr aj plánovania výroby a napokon mala viesť k hospodárskej integrácii pod vedením ZSSR. Pre umožnenie ľahšieho účtovania v rámci krajín RVHP na bilaterálnej úrovni sa používalo vzájomné zaúčtovanie pohľadávok formou bartra (batrový obchod). Ako mena sa pre bartrový obchod používal virtuálny rubeľ. K uľahčeniu transferov bola zriadená Medzinárodná banka pre hospodársku spoluprácu (MBHS) so sídlom v Moskve a pre viac stranné zúčtovanie bola zriadená Medzinárodná investičná banka (MIB) so sídlom v Moskve.

Koncom 80. rokov sa spolupráca krajín RVHP orientovala na užšiu ekonomickú integráciu, na vytváranie väzieb v kooperáciách a na špecializáciu v jednotlivých výrobných odboroch, rozvíjala sa široká medzinárodná spolupráca a výmena výsledkov vedecko-technického vývoja. V rokoch 1988-1989 sa však dostavili problémy v plánovaní, nefungovala dobre obchodná výmena a dochádzalo k zjavným poruchám pri prevoze tovarov cez hranice, predovšetkým vo východoeurópskych členských krajinách. Po roku 1990, keď väčšina východoeurópskych krajín začala orientovať svoju ekonomiku na trhovú a na obchodovanie so západom, nastali ťažkosti v plánovaní a zúčtovaní hospodárskych záväzkov.

2. júla 1991 na návrh československej strany a jej predstaviteľov (Václav Klaus, minister financií ČSFR a Vladimír Dlouhý, minister hospodárstva ČSFR), bolo prijaté vo Federálnom zhromaždení ČSFR uznesenie o zjednaní protokolu o zrušení Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.

Zdroj: wikiwand

Treska v majonéze, národný podnik Ryba

2018-11-30T15:46:26+01:00

Treska v majonéze - to obľúbená rybacia pochúťka vyhľadávaná nie len v súčasnosti, ale hlavne v minulých časoch bývalého Československa História tohoto produktu sa začína v bývalom Československu už v 40. rokoch minulého storočia a tresku v majonéze tak, ako sme ju poznali z čias socializmu, sa začína masovo vyrábať pre československý trh od roku 1954. Dvojica obchodných partnerov Dr. Virzík a Dr. Dvořáček, založili spoločnosť pod názvom RYBA ešte vo vojnovom období (40. roky minulého storočia). Spoločnosť RYBA podniká v zelenine a rybách. V roku 1946 otvorila firma svoju pobočku v Košiciach. V rokoch 1946 až 1947, dva závody tvorili 70 % celkovej produkcie na Slovensku. V roku 1948 bola RYBA znárodnená (obaja majitelia odišli do zahraničia), v roku 1949 bol k Rybe pričlenený aj ďalší znárodnený závod v Žiline a RYBA bola pričlenená pod podnik Ryběna Praha. V rokoch 1971 – 1972, po tom, ako vznikol Slovenský mraziarenský a rybný priemysel, pridelili pod jeho strechu i bývalú Rybu. Pôvodnú receptúru vymyslel bratislavský kuchár a cukrár Július Boško, pôvodom z Nového Mesta nad Váhom, na objednávku národného podniku Ryba (v tom čase bol jej zamestnancom). Od roku 1954 sa začala vyrábať treska v majonéze vo všetkých závodoch národného podniku Ryba, teda v Žiline, v Bratislave a v Košiciach.

{youtube}XkFwj4DDhu0{/youtube}

V polovici 40. rokov Ryba pre svoje výrobky z rýb dovážala na Slovensko viaceré druhy rýb zo severu Európy. Slede z Nórska, zo Švédska a tresky z Dánska. Úhory nakupovala v Poľsku. Za socializmu sa treska v majonéze predávala ako teplé rožky (hovorievalo sa tak ľudovo), alebo lepšie povedané, s teplými rožkami. Ja som veľmi často chodieval na vlakovej stanici do bufetu (pri mojich cestách cez pol republiky zo školy z internátu domov) a kupoval som si takmer vždy 30 deka tresky, dva rožky a pivo. Chutila vynikajúco a dokázala poriadne zasýtiť hladného študenta. A nie len jeho, ale aj veľa ľudí cestou vlakom do práce a o závodných bufetoch ani nehovorím. Bežne som v letných brigádach na stavbách nosieval na desiatu murárom tersku, rožky a pivo.

Zdroj: wikipedia